Dotknúť sa tajomstva

Táto jemne ilustrovaná kniha vyšla s podtitulom „o obrazoch, fotografiách, filmoch a humore“. Čo zostalo vo všetkých troch častiach rovnaké, to je autorov rukopis a spôsob pohľadu na hodnotenú skutočnosť i fakt, že jednotlivé kapitoly boli zväčša publikované v Romboide a v iných časopisoch. Niektoré Mojžišove texty sú esejami, iné odbornými štúdiami, výklady sa striedajú s úvahami a v oboch je autor výborný.
Tematicky by bolo možné tých vyše 200 strán rozdeliť na dve základné časti: pohľad na artefakty z rôznych oblastí umenia a pohľad na spoločensko-historické prostredie, v ktorom jednotlivé diela vznikali. Takto autor obsiahol takmer tri storočia. Bolo by zaujímavé zistiť, podľa čoho si Juraj Mojžiš vyberal témy a autorov. Do knihy zakomponoval veľa aj zo súčasnej spoločenskej situácie. Rozvíja napríklad aktuálnu tému bratislavského PKO, „štátny patriotizmus na vzpínajúcom sa koni“ i problém sôch vo verejnom priestore vôbec. „Pre mňa je neprijateľný obraz našich moderných dejín skonštruovaný ako hybrid či bastard s účasťou umierneného variantu socialistického realizmu,“ uvažuje o umení s propagandistickými tendenciami a cieľmi, aby vyslovil pojem kultúrne hybridy, ktoré vznikli najmä v rozpätí 1948 – 1989, „keď moc akceptovala modernizáciu tradície“. Mojžiš hľadá, nachádza a dokumentuje spojivá medzi schematizmom socialistického realizmu, politickými objednávkami 50. rokov („úplné ohlúpnutie v päťdesiatych rokoch 20. storočia a o nič menšie v období normalizácie reálneho socializmu“) v priestore „zjednoteného ideologického frontu, medzi teoretizovaním o mäkkom dopade socialistického realizmu na zdevastovanú dušu slovenského umenia“ v 70. rokoch až po dnešný kapitalistický realizmus. Pri hodnotení niektorých výtvorov 50. a neskôr i 70. rokov použil iróniu až sarkazmus, lebo na fixovaní obrazu tých rokov sa zúčastnili aj kritici a teoretici s kladným postojom k marxizmu-leninizmu a socialistickému realizmu. Na druhej strane uvádza umelcov, ktorí svojím dielom boli v opozícii voči „bezhlavému triednemu kolektivizmu“ a „neslušnej servilnosti umelcov.“ (Daniel Fischer, Rudolf Fila).
Pri pohľade voľným okom na obrazy, fotografie, filmy či texty sa Mojžiš prejavil ako odborník, ktorý veľa vie, veľa prečítal, videl, veľa si pamätá, pohotovo a adekvátne cituje a všetko dal do systému, v ktorom hodnotí vybrané artefakty i komplexnú tvorbu jednotlivcov. Obdivuhodne prepája viacero druhov umenia, hľadá spoločné, inšpirujúce znaky: výtvarné umenie a literatúra, fotografia a maľba, film (Peter Kerekes), literatúra, kresba a maľba, aforizmy a výtvarné umenie. Zoznamuje čitateľa s novými umeleckými technikami a rozširuje pojmoslovie v tejto oblasti: premaľbové manipulatívne techniky, dekalky, inscenované fotografie (Peter Župník), dublety, fotomozaiky (Daniel Fischer).
Juraj Mojžiš často píše o tom, ako vznikalo konkrétne dielo fakticky i v jeho predstavách, ako možno vnímať hotový artefakt, ale predostiera i návod, ako chápať umelcov na pozadí dejinných udalostí. Jeden artefakt vyvolá u Mojžiša stovky asociácií, reflexií i sentencií, a tak sa stretneme pri jeho konfrontáciách s podobnými výtvormi v svetovom umení, lebo Mojžiš „je doma“ aj vo filozofii, politike, histórii, vie výborne vystihnúť podstatu tvorby aforizmov u Tomáša Janovica a výtvarných „aforizmov“ Dušana Polakoviča, v ktorých sa vysoké spája s nízkym, uvažuje o noetike a sémantike „srandy“, hľadá paralely medzi prózou Pavla Vilikovského a jeho výtvarnými dielami. V knihe cítiť pozitívne hodnotenie časti 60. rokov, ale aj tvrdenie o istej kríze  maliarstva, respektíve o obrodení obrazu mimomaliarskymi technikami (kinematografia, ofsetové techniky, fotografia, premaľby)
Texty tejto knihy s množstvom neologizmov, ale aj slangových výrazov majú miestami epické prvky, čo ich robí nesmierne zaujímavými, esejistickými.
Voľným okom vidí Juraj Mojžiš opäť veľa interesantného. Juraj  MOJŽIŠ: VOĽNÝM  OKOM  III. Fragment, 2011. Autorka je literárna kritička.