Ja som moja kapela

.demikát. Bola to vaša prvá vážna skupina?
Čo je to vážna? Pre mňa boli všetky vážne. Ale áno, bola to moja prvá vážna kapela v tom zmysle, že sme hrali na 90 percent pôvodný repertoár a vážna bola aj v tom, že keď sa na ňu spätne pozerám, neviem, či som zažil intenzívnejší pocit na pódiu, najmä na koncertoch v PKO. Bolo to prvýkrát, sila skupiny bola obrovská, ale vtedy som si to tak neuvedomoval. Vôbec mi nenapadlo, že na koncert by nemuseli prísť ľudia. Pripadalo mi nemožné, že by sme nemali úspech. Paradox je v tom, že sme si Mariánom Greksom nevedeli, čo máme v rukách, takže preto sme Demikát pustili k vode. Keď nám úspech spadol do lona, mali sme sa k tomu postaviť asi oveľa zodpovednejšie. .ako vlastne vznikol Demikát?
Keď som mal štrnásť, hral som v kapele s vehementným názvom Trio Lapošovci. Ten názov sme si nevymysleli my, dalo nám ho Obvodné a kultúrne stredisko. .trio Lapošovci?
Bratia Lapošovci, basák a bubeník, ma počuli hrať, oslovili ma a ja som ich ponuku prijal. Veľmi som si ich vážil. Boli o tri, štyri roky starší, chodili v komplet džínsovom oblečení a mali dlhé vlasy. Môj otec mal garáž, ktorá sa stala našou skúšobňou. Pôvodne sme sa mali volať BB Puding alebo Eukalyptus a s týmto menom sme sa šli zahlásiť na Obvodné a kultúrne stredisko Bratislava 1 k pánu Vozárovi. Povedal nám, že sa tak nemôžeme volať a že pre nás má podstane lepšie názvy ako Sputnik alebo Raketa. To sa nám nepáčilo. Potom sa pozrel na súpisku a uvidel mená Ján a Igor Lapoš, zamyslel sa a vzápätí povedal: Už to mám, budete sa volať Trio Lapošovci! Hrali sme na súťaži amatérskych skupín na Búdkovej ulici, kde vystupovali rôzne súbory, medzi nimi kapela Vákuum, kde hral Marián Greksa na basu. Marián ma videl hrať, po koncerte prišiel za mnou s tým, že zakladá novú skupinu. Prišiel som na skúšku, kde som zožal hneď veľký úspech, pretože som mal gitaru značky Gibson, ktorú som mal požičanú od Jána Baláža. Zahrali sme si, pozdávalo sa nám to a Marián navrhol, že založíme skupinu, ktorá bude hrávať na tanečných zábavách. Zohnal Janka Fabrického, u ktorého sme sa začali skúšať. Neskôr sa k nám pridal môj spolužiak Martin Ďurinda. Kapela sa volala Nervy. Maťo z nej neskôr odišiel a ja som zohnal basáka Petra Važana. Po troch mesiacoch skúšania sme sa rozhodli, že ideme hrať. Po meste sme rozvešali plagáty, ktoré však zbadal nejaký dobrák z národného výboru a koncert nám v deň vystúpenia zrušil. Bolo to frustrujúce, sedeli sme v skúšobni a ja som navrhol, aby sme sa premenovali na Demikát. Pod týmto názvom sme o týždeň hrali v divadielku na Bernoláku. .čo bolo potom?
Potom sa to rozbehlo, ale je pravda, že sme s Demikátom odohrali dohromady dvadsať koncertov, takmer všetky v Bratislave. Vtedy prišla pre nás zásadná akcia s názvom Mladá vlna 82, ktorú vymysel Tibor Marček a Richard Müller, ktorý to aj uvádzal. Na tú dobu to bolo výborné podujatie, veľká scéna, lešenie na pódiu, odkiaľ sa prichádzalo zvrchu smerom dolu. Hrali tam štyri skupiny, Demikát, Gravis, Tamis a Ventil RG. Cenu sme dostali my, za čo sa všetci nasrali, ako je na Slovensku zvykom. Pokračovanie to malo také, že o tom bol natočený šot vo filmovom týždenníku, na ktorý sme sa štyri týždne v kuse chodili pozerať do kina. Vtedy sa mohla stať pre Demikát prelomová vec. Bolo pripravené číslo Populáru, ktoré pojednávalo o mladej vlne. Boli tam fantastické fotky Tibora Borského. Číslo bolo vytlačené a celé sa zošrotovalo. Komunista to nedovolil. .bolo to kvôli tomu neslávnemu článku v Tribune s názvom Nová vlna so starým obsahom?
Áno, keby sa to nevolalo Mladá vlna 82, ale povedzme Kapely 82, tak sa nič nestane. Teraz si spomínam, že na tom koncerte hrala aj Tublatanka, ale úplne na začiatku a len tri pesničky. Spätne som si uvedomil, že to slovenské, čo bolo konceptom Demikátu, Maťo neskôr použil, dal si kroj a bolo. Paradoxom bolo, že my sme si za naše koncerty platili. Na poslednom koncerte v PKO sme mali narvané, ale každý z nás si od rodičov musel požičať päťsto korún na zaplatenie aparatúry. Bolo tam 1 600 ľudí, lístok stál tridsať korún a výslednú sumu zo vstupného si zobralo PKO alebo nejaký šikovný dramaturg. Domov sme prišli s veľkým mínusom, pretože päťsto korún bola vtedy poriadna suma. Nebola to sranda, povedať rodičom, že dajte päťsto korún, ideme si zahrať do vypredaného PKO! (Smiech).     .prečo ste v tejto zostave nenahrali album?
Pretože sme sa k nahrávaniu nevedeli dostať, ale je možné, že nám tú možnosť vyfúkla Tublatanka. Marián si neskôr vymyslel sólový album s nešťastným názvom Demikát, ktorý sme nahrali s úplne inými luďmi. Z pôvodného repertoáru je tam len pesnička Malá vínna muška. Demikát skončil v divnom fade-oute. Až po rokoch som si uvedomil, čo sme vtedy mali v rukách. Ale vtedy som mal 19 rokov a neuvedomoval som si, čo sa okolo nás deje. Bohužiaľ a našťastie, nenašiel sa nikto zo starších hudobníkov, ktorý by nám vysvetlil, čo všetko máme v rukách a poradil, čo s tým. .spomínam si na jeden váš koncert na Súťažnej, na ktorom bol Paľo Kozma, Marián Varga a ďalšie osobnosti. Vedelo sa o vás, že ste dobrá kapela.
Áno, nehovorím to preto, aby som to niekomu vyčítal. Stalo sa nám to, čo každej inej populárnej skupine na Slovensku, ktorá prišla zdola. Okrem iného prišiel taký nenápadný ujo, ktorý sa volal Kamil Peteraj a prvé, čo povedal, bolo, že nám dáva ponuku, aby sme sa spolu s Greksom stali členmi Modusu. Že budeme hrať Jankove pesničky (Lehotského – pozn red.), že vyhráme Lýru a budeme slávni. Ja som povedal nie, Marián chvíľu váhal. Stalo sa to hneď po našich prvých koncertoch. Pri všetkej úcte voči Kamilovi, spravil to viacerým mladým kapelám, ktoré sa rýchlo vyšvihli hore. Len čo sa objavil Banket, Richard dostal okamžite ponuku do Modusu. Myslím si, že takto sa  snažil rozbiť všetky potenciálne konkurencie, ktoré by mohli ohroziť jeho koňov. Vedel, že tí chlapci sú ešte sprostí, ničomu nerozumejú a keď on zamáva slávou, peniazmi a vypredanými koncertmi, tak sa všetci zoserú, čo sa vo väčšine prípadov aj stalo. Predpokladám, že to tak funguje dodnes a súčasné kliky sa chovajú podobne. .čo ste robili po rozpade Demikátu?
Bol som štúdiovým hudobníkom, nahrával som so všetkými. Od Marcely Laiferovej cez Petra Hečka až po Braňa Hronca. Chcel som sa veľa naučiť. Popritom som súkromne študoval hudbu. Demikát mi nechýbal. Chvíľu som mal kapelu Tristo hrmených, ale po troch koncertoch sme sa rozpadli. Bol to taký nešťastný pokus. Spieval tam Paľo Habera, mal fúzy, ale na naše naliehanie si ich nechcel oholiť. (Smiech). Neskôr ma Paľo Hammel zavolal hrať na platňu Čierna ovca, biela vrana, ale mojou úplne prvou platňou bolo nahrávanie hudby Radošinského naivného divadla. Po škole som šiel na vojnu, kde som sa stretol s Richardom, s ktorým sme vytvorili nový Banket. .neprekážalo vám ako gitaristovi, že hráte v syntipopovej skupine?
Banket bol syntipopovou skupinou na začiatku, pretože Richard mal rád módne vlny a keď syntipop upadal, do kapely som sa začlenil bez problémov. Ale Richard stále chcel, aby sme mali hity a aby sme boli v televízii, čo ma vôbec nezaujímalo. Ja som mu zas vyčítal, že na sebe nerobí, že na gitaru vie iba tri akordy a stále sa nenaučil štvrtý. Tak sme sa rozišli. .stihli ste ešte nahrať vydarený album Baal, ktorý je dodnes  ťažké zohnať.
V tej dobe sme mali zakázku na dve divadelné hry. Jedna bola Zimná rozprávka, ktorú robil Bednárik v Nitre a druhá bola Baal v Martine. Pesničky pre Zimnú rozprávku spravil Richard a ja som to zaranžoval a nahral. Popri tom sme robili Baala. Niečo spravil on, niečo ja. Nahrávali sme ho v divadle hudby, kde boli výborné podmienky. Texty boli fajn. Patrili Bertoldovi Brechtovi, prebásnil to Kamil Peteraj. Točili sme to spôsobom, ktorý sme už nikdy nezopakovali, priamo pri mixpulte. Richard zobral mikrofón, pustil sa pás a spieval. Nehrali sme sa s tým, pretože to bol projekt pre divadlo a bolo málo času. Vďaka tomu tam zostala spontánnosť. Okrem toho tá poloha Richardovi vyhovovala. Keď môže byť niekým iným, páči sa mu to. Herectvo má v sebe. Reakcie boli fajn. Spomínam si, že sme boli na premiére, z ktorej komunisti odišli už po po polovici, neviem, či urazení, alebo unudení, ale vtedy sme boli hrdí, že sa nám ich podarilo vyhnať zo sály. Vtedy tam bolo len štyridsať-päťdesiat ľudí ako na všetkých dobrých hrách v tejto krajine.      .v tom období ste hrali aj s Petrom Lipom?
Hral som na jeho doske Je to stále tak, ktorú som robil počas vojny, keď sme sa s Richardom ulievali na ošetrovni. Popri tom som chodil nahrávať do Opusu. Boli to nervy, keby sa na to prišlo, bol by to prúser. Keď skončil Banket, rok som nevedel, čo mám robiť. Skončilo sa to tak, že som dostal lano do flamengo kapely, ktorá hrávala v Rakúsku. Vydržal som jeden koncert a stačilo. Navliekli na mňa španielsku košelu, dali mi čižmy, opasok, niečo na hlavu. Mal som pôsobiť ako Španiel. Bola to katastrofa. Po koncerte som sa šialene opil a na druhý deň som povedal dosť. Vtedy prišiel za mňou Paľo Daněk, či nechcem ísť do štúdia spraviť nejaké demá. Paľo ich pustil Gáborovi Presserovi z Locomotiv GT, ktorému sa to páčilo. Veľmi ma to nakoplo a dal som dohromady skupinu Ash Band s Emilom Frátrikom, Marekom Minárikom a Robom Ristom. Paľo navrhol, aby sme natočili platňu, ktorej sa stal aj producentom.  .vtedy ste sa stretli aj s Dežom Ursinym?
Nahrávali sme inštrumentálnu verziu Dežovej pesničky Baby Do Not Cry a Paľo zavolal Deža, aby si zahral. Keď bol môj album hotový, nevedel som vytvoriť poradie, nenapadali mi ani názvy skladieb. Keď Dežo videl, že som zmätený, navrhol mi, že to spraví on. Zobral si domov kazetu a jedného dňa som našiel v schránke list, v ktorom bol názov Čo dom dal, mená skladieb, celá dramaturgia. Som slušne vychovaný chlapec a prijal som to, aj keď s niektorými názvami som najprv nesúhlasil, pretože som nevedel, o čo ide. Dnes vidím, že mi veľmi pomohol. Sú chvíle v živote mladého muzikanta, keď potrebuje radu. V tom čase ma okrem Pa2a a Deža podporaval aj Gábor, ktorý prišiel na Kolibu nahrať svoje party do mojej piesne Klizma. Keď sme mu ju pustili, povedal, že je to „kurva, jó", ale že tam nemá čo hrať, lebo všetko tam už je. Poďakoval sa a šiel domov. .čo je Gábor Presser  za človeka?
Je fantastický. Nedávno som si s ním zahral na jeho bratislavskom koncerte. Ako hral a spieval, tak to pozor! .výborný muzikant?
Čo výborný! Ako rockový klavirista je svetová extratrieda! S Gáborom sa poznáme dlhšie. Robili sme spolu muzikál, potom jeden album Stala sa nám láska. Ďalšie tri dosky som s ním natočil v Budapešti. V roku 1988 som s Gáborom nahrával album pre jedného mladého maďarského speváka. V súkromnom štúdiu speváka z Omegy vo vile s bazénom na streche a kozubom v nahrávacej miestnosti. Vtedajšie pomery v Budapešti boli také, o ktorých sa nám ani dnes nesníva. Gábor zavolal taxikárovi, aby šiel na istú adresu, odkiaľ mal zobrať gitaru a priviesť ju k nám do štúdia. Za hodinu bola gitara v štúdiu. Keby sa to stalo tu, tak tú gitaru už nikto neuvidí. Zahral som si s ním dva razy na koncerte, z toho raz v Rimavskej Sobote, kde som si uvedomil, ako to má v skutočnosti fungovať. .čo?
Už len to, ako sa má prichádzať na pódium. Podľa toho, ako prichádza skupina na pódium, viem, aký koncert odohrá. .naozaj?
Keď kapela vyjde na pódium, musí byť jasných niekoľko vecí. Všetci musia mať čisté hlavy, nikto nie je na nikoho nasratý a všetci musia byť nadržaní, že idú hrať. Zároveň musí byť jasné, že sú šialene dohodnutí a vedia, čo tam budú robiť. Mala by z nich vychádzať obrovská energia, nasmerovaná do jedného bodu. Už pri príchode na pódium by malo byť zjavné, že to bude taká nakladačka, z ktorej sa nespamätáte. Tu to robí málokto. Mnohé kapely sa doslova došmatlajú na pódium. Ďalšou dôležitou vecou je, v akom poradí sa prichádza na pódium. Pozrite si DVD, ako to robia naozjastní muzikanti a ako šoumeni. Clapton, Davis alebo Metheny vedia, že začiatok koncertu je alfou a omegou celého úspechu. Čo myslíte, koho chcú ľudia, ktorí prídu na Methenyho koncert, vidieť ako prvého? .methenyho. No niektoré hviezdy prichádzajú ako posledné, nie?
Tak prichádzajú šoumeni. Najprv prichádza kapela, zahreje sa a v pravom momente prichádza čávo. Naozajstní hudobníci prichádzajú ako prví. Napríklad Miles Davis. Ako šéf celého podniku tam muzikantov doslova dovedie. Je dirigentom celého koncertu, on povie, čo sa bude hrať, kedy bude prídavok, aké dlhé budú sóla. Skúsený kapelník vedie koncert veľmi nenápadne rôznymi nacvičenými gestami, ktoré si divák vôbec nevšimne. Gábor mi v Rimavskej Sobote ukázal, že sa to robí práve takto. Keď som hral sólo a bol som na vrchole, po ktorom by som hral už len hlúposti, vstúpil do toho, ukončil moje sólo, či sa mi to páčilo, alebo nie a ja som sa pekne zaradil do kapely. Vôbec ma to netrápilo, pretože to urobil v pravú chvíľu. A hlavne, člověk, na ktorého sa všetci tešia, musí byť počas príchodu na pódium nasratý alebo usmiaty? .ak hrá metal, tak skôr nasratý.
Mal by byť usmiaty, vtedy je veľká šanca na úspech. Sú to veci, ktoré fungujú už tisíce rokov a vždy budú fungovať. Metheny príde vždy prvý, škerí sa a ide hrať. Všetci to tak robia. Boli ste na Mikovi Sternovi v Bratislave? .nie.
Už pri prvom kroku na pódium, zdravil ľudí „Hello!" Iné kapely nastupujú ako horda rozhádaných poloamatérov, ktorí si práve vypínajú mobily, respektíve dávajú si ich do tichého režimu, aby o nič neprišli...  .vráťme sa k vám. Čo ste robili po rozpade Ash Bandu?
S Ash Bandom sme veľa koncertovali. Bol som tvrdý kapelník, skúšali sme dennodenne, pred koncertom, po koncerte. Platili sa aj pokuty, ak prišiel niekto neskoro. Ak niekto niečo posral na koncerte, tak som ho zjebal jak hada a nešetril som ani seba. Chlapci boli odo mňa mladší a ja som chcel, aby bolo do bodky všetko nacvičené. Boli sme zohratá banda. .kedy ste začali hrávať s Dežom?
Na koncertoch k jeho albumu Do tla. Bola to skvelá skupina. Miky Škuta hral na piane, Viktor Hidvéghy na base, Emil Frátrik na bicích, plus Ostraváci, Kroczek na husliach a Březina na saxofóne. Ja som hral na synťákoch a gitare. Spomínam si na koncert  v Prahe, kde som dostal od Deža veľkú lekciu. V Lucerne bola nejaká oslava revolúcie, boli tam všetci vrátane Havla a Pražského výběru. Hneď prvú skladbu sme zorali. Neskôr sme hrali Dávno som ťa nevidel, pomalú komornú  vec, ale v sále bolo veľa opilcov, vládla tam bujará atmosféra a ľudia prestali počúvať. Bolo to dosť nepríjemné. Mladí chlapci dostali nervy, že čo teraz a pozerali sa na šéfa. Dežo sa ani nepohol a s úsmevom na tvári spieval. Vôbec ho to nerozhodilo. Bol to človek, ktorý stál na pódiu pevne ako socha. Vtedy som si začal uvedomovať, čo znamená autorská tvorba. Dežo si stál doslova za každou notou a slovom, aj keď mu ich písal Ivan Štrpka. .boli ste priatelia?
Kamarátil som sa s ním a zažil som s ním všetko vrátane alkoholových záležitostí a jeho pokusov do mňa pichať a triafať na slabé miesta, čo robil rád, keď mal vypité. .to asi nebolo príjemné?
Urobil mi to len raz. Boli sme u neho na žúre a ja som si hral na jeho gitare do nejakej muziky z platne. Počul to a povedal, že sa mu páči ako hrám, že mi tú gitaru daruje. V tom čase som nebol schopný prijať takýto dar, ostýchal som sa. To som nemal robiť. Začal do mňa vŕtať, veľmi nepekne, pred ostatnými. Na druhý deň ráno prišiel k nám do izby, kde som ležal s priateľkou a na zmierenie mi doniesol na tácke pivo. Bol to srdečný a dobromyseľný človek, ale keď mal temné chvíle, tak dokázal byť pekne zlý. .ako si spomínate na posledné koncerty k albumu Príbeh?
Že neboli veľmi dobré, lebo sme to poriadne nenacvičili, ale nebol to ani „prúser“. Okrem toho mal Dežo pred koncertom strašné stavy, lomcovala ním zimnica a nedalo sa s ním rozprávať. Bol zabalený do deky a hrozne sa klepal. Vtedy už bol v poslednom ťažení. Potom šiel ešte za liečiteľom na Filipíny, nepomohlo to a myslím, že v máji sa to skončilo. Viete, že chcel, aby som ho učil na gitare? .vieme len, že na nahrávkach a koncertoch chcel, aby ste sólovali hlavne vy.
On hral svoje, ja svoje. Chcel, aby som mu ukázal nejaké grify a ja som mu ukázal, čo treba cvičiť, ale potom povedal, že ho to nebaví. Na mojej hodine bol iba dvakrát. .pritom Dežo bol hotovým gitaristom.
Hral vkusne a pocitovo. Jeho hra bola pôsobivá, aj keď miestami technicky nedokonalá. No jeho hudba bola pravá, dalo sa jej veriť. Hlavne mal svoj rukopis. Zahral prvé tóny a každý počul, že tak hrá len Dežo. .ako Clapton.
Pomaličky a veľmi pekne. Hlavne to neriešil, nahral to na prvý pokus, vypočul si to a povedal, že je to v poriadku. Aj on bol pre mňa obrovskou školou. Do štúdia prišiel vždy úplne pripravený. Mal vymyslenú dramaturgiu, vedel, ktorá pieseň bude prvá, ktorá posledná. A v takom poradí sme album nahrali.   .čo pre vás znamená Dežova hudba?
Ako skladateľ vedel, že tvorba má byť slobodná a osobitá. Kašľal na všetky vzory a robil ju len podľa seba. Uvedomil si to po Provizóriu, kde spieval ešte po anglicky. Mal výbornú harmonickú invenciu, cítil a ctil jazyk. Jeho piesne sú preto také, lebo vychádzajú z rytmu a stavby slovenčiny. Preto sú jeho skladby majákom v slovenskej rockovej hudbe. Dežo nemal problém, že pesnička môže mať aj devätnásť minút, pretože ho viedol text. Podobný princíp ako u Deža sa dá vystopovať v Prúdoch a raných Hammeloch, no Filan alebo Peteraj sa Štrpkovi z môjho pohľadu nemôžu rovnať, pretože sa nedostávajú k podstate veci, k tej surovej sviežosti. .znásilňovanie slovenčiny v pesničkách je problémom dodnes. Prečo?
Dežo vedel, že sa treba nechať viesť textom. To sa od neho naučil aj Jaro Filip, preto sú jeho pesničky dodnes krásne. Jaro nikdy nepísal najprv hudbu. Mozart tvrdil síce opak, že text sa má prispôsobiť hudbe. Ale aj som zástancom toho, čo hovoril Dežo a Jaro, že text je primárny. Jarove pesničky majú v sebe ľudový podtón, lebo sú odvodené od nášho jazyka. Keď prídu za mnou chlapci, že chcú spievať anglické texty, pýtam sa ich, či sú schopní aj po anglicky rozmýšľať. A je po paráde. Kundera je schopný rozmýšľať po francúzsky a aj tak píše. Ja som zástancom toho, že rodná reč je rodná reč, keď mama takto hovorila, budem aj ja. Človek sa proti tomu môže postaviť, ale výsledky sú väčšinou biedne. Texty sú vlastne aj najväčšou Richardovou výhrou, pretože to ľudí na jeho pesničkách najviac láka. Hovorí im z duše. Elán taký nie je, a vôbec, celá naša popová scéna je plná večných chalanov, frajerov a iných kreatúr. Nič proti tomu, ale je to komédia. Preto si myslím, že Dežo je veľmi dôležitý. .tento prístup vidno aj na vašom novom albume Časozber. Niekto by to mohol označiť za kopírovanie, nie?
Nejde o kopírovanie. Je to principiálna vec, je to pre mňa najlepší spôsob ako to robiť. Keby som to začal skladať inak, skončil by som ako drvivá väčšina slovenskej popmusic. Vznikli by prapodivnosti. Ak mi niekto hovorí, že spievam ako Dežo, tak nech ide k ušnému a ak si myslí, že moja hudba je ako Dežova, nech si spraví harmonicko-melodický rozbor našich vecí, ak na to má a potom sa uvidí. Keď Jimi Hendrix, B. B. King, Prince alebo Ray Charles hrajú blues, tak prečo znie u všetkých podobne? Goran Bregovič a balkánske dychovky hrajú podobne, Buena Vista Social Club a jeho odnože, aj tí hrajú podobne. Je to ich kultúra. Ale keď latino začne hrať nejaký Maďar alebo Slovák, vznikajú čudesné veci.  .ktorý album máte od Deža najradšej?
Ten istý tanec, kde si napísal aj texty, pretože tam spieva o svojom živote a je to dosť natvrdo. A to viem, že tam nie sú dve pesničky, kde spieva o svojej matke a to je iný hardcore. Nedal to tam, lebo cítil, že to je už príliš. Dobré pesničky sú osobné výpovede, ale vplyvom komunizmu, cenzúry, štátnych dramaturgov a fikaných kápov šoubiznisu sa to u nás vytratilo. Málokto si uvedomuje spojenie, aké dôležité je to spojenie interpreta s publikom, pokiaľ ide o texty. Česť výnimkam, ale u nás je akási blana medzi kvázibohmi a ľuďmi. Málokto sa obnaží. .koho považujete za výnimky?
Napríklad Zóna A a Slobodka majú dodnes narvané.  Decká ich stále počúvajú, pretože v ich pesničkách je niečo, čo sa pravde približuje a často aj ňou je. Preto napríklad skončila Tublatanka, Sarvaš im písal texty, ale keď odišiel, Maťo Ďurinda už nemal čo povedať. To je aj Táslerov alebo Hammelov problém. Keby im zobrali z úst slová, ktoré im napísal niekto iný, nemali by čo povedať. IMT Smile je Vlado Krausz, Hammel je Filan a Peteraj. Ostatné je viac menej divadlo. .vy ste prešli akýmsi prerodom. Hrávali ste s Richardom Müllerom, s Free Faces, s Mariánov Vargom, nahrávali ste pre iných spevákov. No po albume Bezvetrie ste sa úplne stiahli...
Deväťdesiate roky boli dosť divoké. Mal som pocit, že som stratil remeselnú a profesijnú česť. Zrazu sa to všetko rozplynulo v tom, akí sme slávni, ako sme dobyli okolitý svet, boli tam aj drogy. Nevedel som, čo sa mi v hudbe páči, čo chcem hrať, prečo to robím, prečo práve s týmito ľuďmi. Nevedel som si odpovedať ani na jednu z týchto otázok. Nebolo to príjemné. Nemohol som to riešiť s ľudmi okolo seba, pretože by mi nikto nerozumel. Vnútri som cítil, že niečo nie je dobre. Album Bezvetrie bol pre mňa veľkým trápením. Dovtedy som hral len gitare, za ktorú som bol akoby skrytý, ale keď som začal nahrávať pesničky, v ktorých som chcel povedať niečo o sebe, okolie reagovalo všelijako. Dostal som kopance, šťuchance, počul som len samé mudrovanie. Dnes viem, že počúvať ich bol najväčší omyl. Keď človek začne spievať o svojom živote, ocitne sa pod paľbou. Kto to zažil, vie o čom hovorím. Veľa spevákov sa neodváži, bojí sa toho ako čert kríža a ja ich chápem. Bezvetrie malo rôznorodé reakcie, ale dnes viem, že si našlo svoje miesto pod slnkom, a to ma teší. .čo bolo potom?
Rozhodol som sa so všetkým seknúť. Keď mal Chick Corea štyridsať rokov, zavrel sa doma a zobral to od začiatku s tým, že všetko, čo sa naučil, si pekne odznova zopakuje. To ma inšpirovalo. Začal som cvičiť na klavíri, gitare a chodiť na hodiny spevu. Medzitým sa mi kopil materál, ktorý som ukázal Tónovi Kubasákovi a začali sme robiť na Spaceboys. Bola to odysea do sveta dodekafonickej atonálnej hudby, ktorá trvala tri a pol roka. .spaceboys  vyznieva, akoby ste chceli niektoré kruhy zámerne provokovať.
Nie, ľudia sa boja hovoriť o tom, čo sa v skutočnosti deje. Napríklad Frank Zappa to dal vyžrať každému naokolo. Povedal som si, že niektoré veci treba povedať na plnú hubu. Slovensko kape na poklepkávaní. Tu sa všetci navzájom poklepkávajú a keď sa niekto otočí chrbtom, tak sa to spustí. Po turné so Spaceboys som si povedal, že spravím to, o čom som sníval už dlho. Začal som hrať sám. Spravil som projekt Sklony, ktorý, až na zopár výnimiek, vydesil poslucháčov. Na Slovensku je to tak. Keď niečo neobvyklé hrá XY z Ameriky, tak všetci spozornejú, ale keď to urobí Andrej Šeban z Rače, tak sa zbláznil. .ako vznikol Časozber?
Dostal som chuť na pesničky. V zásobe ich mám dosť. Dokonca jednu som zložil v pätnástich a až minulý rok som k nej napísal text. Preto Časozber. Mám hotový aj inštrumentálny dvojalbum, ale nemám sa kam ponáhľať, vydám ho až na jar budúceho roka. Okrem neho mám nahraté desiatky hodín ďalšej inštrumentálnej hudby. .vrátite sa niekedy k tímovému hraniu?
Rád, ale keďže tu všetkých poznám, mnohé cesty sú zarúbané. Bolo to síce fajn, ale je to už preč. Neviem sa k tomu vrátiť, som inde a tí ľudia sú tiež inde. Sláva, peniaze, závisť, to sú veci, ktoré sa tu stále odohrávajú. Najlepšie sa cítim, keď hrám sám. Je to pre mňa výzva. Chcem s tým vydržať čo najdlhšie. Ja som moja kapela a môžem si s ňou robiť, čo chcem. .a čo mladí hudobníci?
Neviem ich nájsť. Tie decká sa pozerajú inam než ja. Majú hlavu v LA a nohy v Petržalke. Niekoho vychovať, to chce dlhý čas a ten ja nemám. Hudobná úroveň je prekvapivo nízka, pritom mladí dnes majú všetko k dispozícii. .možno o talentovaných mladých muzikantoch neviete.
Ako hovoria Moraváci, „když máš talent, tak se neubráníš". No dnes majú talentovaní muzikanti cestu do médií úplne zahatanú a keď sa tam chcú dostať, musia spievať pesničky tých, ktorí majú kľúče do médií alebo sa s nimi deliť o svoje zisky, čo je na blitie. .to, čo fungovalo za komunizmu, funguje aj teraz?
Dnes je to ešte horšie, klany sú nepriestrelne zabetónované. .to hovoríte o komerčných rádiách?
Rádio Devín je výnimka, je to jedna z posledných bášt zdravého rozumu. Dramaturgia je tam slobodná, lebo kápovia vedia, že má zanedbateľnú počúvanosť, a to ich nezaujíma. Ale tam, kde to fičí, je to nepriechodné. Akákoľvek mladá kapela, ktorá nepasuje do formátu rádia, je okamžite odsunutá nabok, maximálne na festivaly. Mne nevadí, že ma nehrajú komerčné rádiá, nerobím hudbu preto, aby vypĺňala pauzy medzi reklamami.   Andrej Šeban/
Narodil sa v roku 1962, v 70. rokoch začínal v skupine Nervy, neskôr spolu s Mariánom Greksom založil kapelu Demikát. Ako štúdiový hráč spolupracoval s hviezdami slovenskej pop music, ale aj s Gáborom Presserom a Dežom Ursinym. Je jedným z najvýraznejších, žánre prekračujúcich slovenských hudobníkov. Spolu s Tónom Kubasákom nahral experimentálny album Spaceboys, vydal niekoľko sólových albumov, z ktorých posledný – Časozber – práve vychádza.