Improvizácia je hybnou silou umenia: kreatívnej duši dáva slobodu a pôsobí ako živná pôda pre jedinečný proces umeleckej tvorby. Čo viac stimuluje a zároveň desivo láka ako prázdny list, ktorý je len nástrojom, použitým pre potreby tvorenia a symbolom neobmedzených možností? Ticho pred koncertom a prázdno na notovej osnove ponúka nekonečné kombinácie tónov a harmónií.
Nemalú dávku skúseností s hraním „naslepo” má islandská violončelistka a skladateľka Hildur Guðnadóttir, ktorá popri početných spoluprácach s poprednými hudobníkmi a predovšetkým popri pôsobení v kapele múm úspešne zvláda aj sólovú tvorbu a sólové koncertovanie. Temná sloboda jej prejavu, zachytená na debutovom albume Without Sinking očarila natoľko, že sa Hildur zaradila už vo svojom mladom veku medzi elitu súčasnej „novej hudby".
Volker Bertelmann, známy ako Hauschka, funguje ináč. Jeho umelecká kariéra je spätá so sólovým klavírom, ktorý je väčšinou preparovaný. Kladivká obaľuje hliníkovou fóliou, struny zakrýva, nechá po nich skákať ping-pongové loptičky, niekedy na ne sám brnká. Neobyčajná záľuba presiahla do akéhosi vlastného trade-marku, ktorý sa snaží rozvíjať aj novými smermi – ozvláštnením komorným orchestrom (na albume Foreign Landscapes) alebo housovou hudbou hranou klasickými nástrojmi (Salon Des Amateurs).
Osobitý prístup ku kompozícii a tvorbe zvuku pozitívne ovplyvnili výsledok prvej a jedinej spolupráce Hildur a Hauschka, zachytenej na albume Pan Tone. Ako keď sa spoja dva živly z rôznych dimenzií, obaja vložili do improvizovaného vystúpenia vlastné jedinečné vnímanie hudby v jej najmenších detailoch, ale aj z vtáčej perspektívy. V zázname ich minuloročného koncertu z londýnskeho Kings Palace sa ich silné individuality miešajú s hravosťou a poddajným žartom. Svoje vystúpenie si užívajú každý po svojom: Hildur Guðnadóttir hľadá nové využitie pre svoj sláčik, kým Hauschka dáva priestor náhode, ktorej dopomohol vypreparovanými vnútornosťami klavíra.
Síce je už gýčové definovať, oynačovať dynamiku a atmosféru hudby farebnými odtieňmi, no dvojici Bertelmann a Guðnadóttir koncept farebných odtieňov mora akurátne sadol na ich spoločnú zvukovú škálu. Zároveň skvelo obsiahol aj estetiku jednoduchosti vydavateľstva Sonic Pieces, ktoré vydáva albumy v ručne vyšívaných, jednofarebných obaloch, pridávajúc k hudbe aj umenie pre zrak a dotyk. Nálady jednotlivých kompozícií vyjadrujú na palete modrej: od mrazivobelasej až po hrozivú prímes čiernej. Výber farby je v zaujímavom protiklade s neviazaným prúdením nálad a nezachytiteľnými prechodmi medzi upokojujúcou harmóniou a nepokojnou disonanciou. Modrú teda používajú skôr ako metaforu dravosti a nestálosti mora, pričom ich improvizácia je zas akýmsi konkrétnym symbolom premenlivosti a neuchopiteľnosti hudby ako emócie.
Na koncepte vlnivého, metamorfujúceho mora stavia dvojica mnohé nárasty napätia, vnútornú tenziu ako predzvesť búrky, hlukové vrcholy a postupné utíchanie zvukových vĺn. Tento proces gradácie najlepšie zachytávajú vo vrcholnej kompozícii ‚black6,’ ktorej dominuje temne nástojčivé čelo a klavír, sčasti premenený na neochvejné perkusie. More nie je v ich ponímaní len drsným, nepokojným živlom; v skladbe #304 odhaľujú aj jeho upokojujúcu, až meditačnú podobu, ale aj príjemnú, až žartovnú hru vĺn a spodných prúdov v epickej #294.
Živý aspekt a nepredvídateľnosť vývoja koncertu sú len jednou z fascinujúcich súčastí tohto albumu. Pan Tone je pôsobivým dokumentom, symbolom a metaforou aj pre talent, nadšenie a hravosť, no hlavne pre dychtivú spontánnosť a dokonalú citovú odovzdanosť týchto dvoch umelcov. Hudbu nielen prežívajú, hudbou aj žijú. Hauschka & Hildur Gudnadóttir: Pan Tone, Sonic Pieces, 2011. Autor je spolupracovník týždňa.
Nemalú dávku skúseností s hraním „naslepo” má islandská violončelistka a skladateľka Hildur Guðnadóttir, ktorá popri početných spoluprácach s poprednými hudobníkmi a predovšetkým popri pôsobení v kapele múm úspešne zvláda aj sólovú tvorbu a sólové koncertovanie. Temná sloboda jej prejavu, zachytená na debutovom albume Without Sinking očarila natoľko, že sa Hildur zaradila už vo svojom mladom veku medzi elitu súčasnej „novej hudby".
Volker Bertelmann, známy ako Hauschka, funguje ináč. Jeho umelecká kariéra je spätá so sólovým klavírom, ktorý je väčšinou preparovaný. Kladivká obaľuje hliníkovou fóliou, struny zakrýva, nechá po nich skákať ping-pongové loptičky, niekedy na ne sám brnká. Neobyčajná záľuba presiahla do akéhosi vlastného trade-marku, ktorý sa snaží rozvíjať aj novými smermi – ozvláštnením komorným orchestrom (na albume Foreign Landscapes) alebo housovou hudbou hranou klasickými nástrojmi (Salon Des Amateurs).
Osobitý prístup ku kompozícii a tvorbe zvuku pozitívne ovplyvnili výsledok prvej a jedinej spolupráce Hildur a Hauschka, zachytenej na albume Pan Tone. Ako keď sa spoja dva živly z rôznych dimenzií, obaja vložili do improvizovaného vystúpenia vlastné jedinečné vnímanie hudby v jej najmenších detailoch, ale aj z vtáčej perspektívy. V zázname ich minuloročného koncertu z londýnskeho Kings Palace sa ich silné individuality miešajú s hravosťou a poddajným žartom. Svoje vystúpenie si užívajú každý po svojom: Hildur Guðnadóttir hľadá nové využitie pre svoj sláčik, kým Hauschka dáva priestor náhode, ktorej dopomohol vypreparovanými vnútornosťami klavíra.
Síce je už gýčové definovať, oynačovať dynamiku a atmosféru hudby farebnými odtieňmi, no dvojici Bertelmann a Guðnadóttir koncept farebných odtieňov mora akurátne sadol na ich spoločnú zvukovú škálu. Zároveň skvelo obsiahol aj estetiku jednoduchosti vydavateľstva Sonic Pieces, ktoré vydáva albumy v ručne vyšívaných, jednofarebných obaloch, pridávajúc k hudbe aj umenie pre zrak a dotyk. Nálady jednotlivých kompozícií vyjadrujú na palete modrej: od mrazivobelasej až po hrozivú prímes čiernej. Výber farby je v zaujímavom protiklade s neviazaným prúdením nálad a nezachytiteľnými prechodmi medzi upokojujúcou harmóniou a nepokojnou disonanciou. Modrú teda používajú skôr ako metaforu dravosti a nestálosti mora, pričom ich improvizácia je zas akýmsi konkrétnym symbolom premenlivosti a neuchopiteľnosti hudby ako emócie.
Na koncepte vlnivého, metamorfujúceho mora stavia dvojica mnohé nárasty napätia, vnútornú tenziu ako predzvesť búrky, hlukové vrcholy a postupné utíchanie zvukových vĺn. Tento proces gradácie najlepšie zachytávajú vo vrcholnej kompozícii ‚black6,’ ktorej dominuje temne nástojčivé čelo a klavír, sčasti premenený na neochvejné perkusie. More nie je v ich ponímaní len drsným, nepokojným živlom; v skladbe #304 odhaľujú aj jeho upokojujúcu, až meditačnú podobu, ale aj príjemnú, až žartovnú hru vĺn a spodných prúdov v epickej #294.
Živý aspekt a nepredvídateľnosť vývoja koncertu sú len jednou z fascinujúcich súčastí tohto albumu. Pan Tone je pôsobivým dokumentom, symbolom a metaforou aj pre talent, nadšenie a hravosť, no hlavne pre dychtivú spontánnosť a dokonalú citovú odovzdanosť týchto dvoch umelcov. Hudbu nielen prežívajú, hudbou aj žijú. Hauschka & Hildur Gudnadóttir: Pan Tone, Sonic Pieces, 2011. Autor je spolupracovník týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.