Jedným z nich bol Petr Fiala zo skupiny Mňága a Žďorp, druhým som bol ja. V roku 2001 mi zavolali Marek Dohnal a Marcel Nevín, či by som neprišiel na poradu o hudobnom programe do Ostravy. Prekvapilo ma to. Ešte viac ma prekvapila ich koncepcia dvoch moderátorov – nemoderátorov. Hneď na prvom stretnutí sme sa dohodli, že tak ako moderátori budú vyvážené aj skupiny. Jedna zo Slovenska, jedna z Česka. Na moje počudovanie to vedenie ČT vzalo a čo považujem za skutočne podivuhodné – desať rokov nás nechalo nakrúcať. Bolo to zaujímavé dobrodružstvo. Najobľúbenejšie slovné spojenie smerom ku kolegovi: „spoléhám na Tebe“. Najčastejšie povzbudenie: „časový faktor“... to používam aj u zubára. Najhoršia veta: „Zlá kapela je lepší než dobrá práce.“ Za jeden z krásnych výsledkov považujem, keď sme bezbožných deathmetalistov primali vyznať sa k láske k Biblii a Vianociam. Skutočné ocenenia si zaslúžia kritici. Vravieť muzikantom do očí občas aj nelichotivé veci, to si vyžadovalo odvahu, Michal Nanoru dokonca dostal za urážku skupiny Zóna A „na držku“. Povedal o basgitaristovi, že má špeky. „Takže basista má špeky, jo?“ spýtal sa ho onedlho na WC v Prahe nejaký príliš urážlivý punker a Michal prišiel na najbližšie nakrúcanie s monoklom. A my sme sa tešili, že nášmu „pořadu“ prikladajú význam aj pražskí pankáči ... Občas počujem, že o hudbe sa nemá hovoriť, že sa má hrať a počúvať. Pre mňa je však hudba natoľko fascinujúca, že o nej rád vášnivo debatujem. Ako kdesi v Ostrave, či už počas nakrúcania, alebo počas nocí v nejakom bare, s Marcelom, Markom, Petrom, Alešom Koudelkom, Romanom Motyčkom, Pavlom Kučerom, Vojtom Lindaurom, Honzom Vedralom, Jurajom Kušnierikom či celým panoptikom hudobníkov. Tie debaty boli často skutočným koncertom emócií, bolo vidieť, aká je hudba pre život dôležitá. Ďakujem za túto možnosť, bola to paráda!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.