Napriek vojne trvajúcej tri generácie v tejto krajine prekvitá umenie, veda i obchod. Počet obyvateľov rýchlo rastie, kým konflikt vyprázdňuje zlyhávajúce štáty okolo nej. A stáva sa majákom nádeje pre boj za slobodu. .hrôza a rozkvet
Nehovorím tu o Izraeli, ale o Holandskej republike zo 17. storočia, ktorá bojovala za slobodu proti Španielsku a ktorá vytvorila precedens americkej revolúcie. Posledné tri desaťročia osemdesiatročnej vojny (1568 – 1648) sa pritom prekrývali so strašnou tridsaťročnou vojnou.
V roku 1600 milión a pol Holanďanov čelilo aliancii Rakúšanov a Španielov, ktorí ich populačne desaťkrát prevyšovali. A potom v roku 1648 malo Nizozemsko dva milióny obyvateľov, kým Španielsku a Rakúsku zostala možno štvrtina populácie. Holandsko sa stalo najbohatšou krajinou sveta, vlastnilo 16-tisíc obchodných lodí, ktoré zásobovali svetové obchodné impérium, a zároveň sa mohlo hrdiť menami umelcov ako Rembrandt a Vermeer a vedcov ako Huygens a Leeuwenhoek.
Môžeme hovoriť o „izolácii“ Holandska na počiatku tridsaťročnej vojny, hoci už od prvých dní malo podporu Anglicka – veď preto Filip II. Španielsky vyslal proti Angličanom v roku 1588 svoju Veľkú armádu. Holandsko čelilo väčšiemu množstvu odstrašujúcich nepriateľov než dnešný Izrael – namiesto neschopných armád krajín tretieho sveta, ako je Egypt a Sýria, bojovali Holanďania so Španielskom, ktoré bolo v 16. storočí superveľmocou a malo najlepšie jazdectvo na svete (zaplatilo zaň korisťou z Nového sveta). Lepšie fungujúce holandské vojenské námorníctvo zničilo komunikačné kanály Španielov a nový typ mobilného jazdectva porazil statickú formáciu, španielsky štvorec, neprerušovanou paľbou z muškiet. .zlyhanie Egypta
Holandsko stálo proti hrozivému protivníkovi, odhodlanému vykoreniť tamojšie protestantské náboženstvo; Izrael čelí skupine zlyhávajúcich štátov (niektoré z nich už aj zlyhali), ktoré sú čoraz menej schopné viesť vojnu. Sedem mesiacov po začiatku povstaní v arabskom svete je postavenie Izraela paradoxom.
Vyhliadky na oficiálne uzavretý mier sú najhoršie od roku 1977, no izraelské vojenské kapacity sú na tom lepšie. Sýrska armáda má dosť práce s masakrovaním demonštrantov, takže na židovský štát útočiť nestíha, a neistá pozícia režimu Bašára Asada oslabuje jeho libanonského klienta – Hizballáh. Egyptská verejná mienka sa podľa všetkých vonkajších príznakov zvrtla veľmi ostro proti Izraelu, no to posledné, čo v tejto chvíli egyptská armáda potrebuje, je vojna s Izraelom, ktorú by nevyhnutne prehrala.
Egypt ako štát načisto zlyhal a nezostáva mu žiadne východisko. Egyptskí chudobní sa najedia až po tom, ako sa nasýtia čínske ošípané, pretože bohatí Ázijčania ponúknu za obilie vyššie ceny ako chudobní Arabi. Egypt dnes dováža až polovicu kalórií, ktoré spotrebuje, a jeho rezervy zahraničného obchodu minulý týždeň poklesli pod hladinu, ktorú centrálna banka označuje za „nebezpečnú“ – teda pod 25 miliárd dolárov za šesť mesiacov importu. (Pred zvrhnutím Husního Mubaraka bola spomínaná suma 36 miliárd dolárov.) Spomínané údaje o rezervách pritom pravdepodobne zahŕňajú aj núdzové pôžičky od Saudskej Arábie a Alžírska. Cestovný ruch prakticky nefunguje, ekonomika sa otriasa a krajina sa zosúva do biedy – sotva sa dokáže momentálne samostatne nasýtiť. Čo urobí Egypt, až vyčerpá rezervy? Takmer polovica dospelých Egypťanov nevie čítať a tých 800-tisíc mladých ľudí, ktorí každoročne promujú na vysokých školách, považovaných za masové výrobne diplomov, majú kvalifikáciu len na to, aby si navzájom opečiatkovali občianske preukazy. Nikoho neprekvapuje, že minulý týždeň zaútočili na izraelské veľvyslanectvo v Káhire futbaloví chuligáni. .slabosť Turecka
Narušenie izraelsko-tureckých vzťahov zase odráža skôr slabosť Turecka a tiež fanatizmus premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Turecku hrozí uzatváranie krátkych pozícií a dlhodobá kríza. Erdogan vlani v júni vyhral voľby po druhý raz, ale vyhral ich skôr ako manažér ekonomiky, nie ako vodca neootomanského impéria. Jeho ekonomický úspech sa však opieral o štyridsaťpercentný rast bankových úverov, po ktorom prišiel deficit bežného účtu v sume 11 percent hrubého domáceho produktu, čo je úroveň ako v Grécku či v Portugalsku.
Turecký trh s akciami klesol od konca roku 2010 v dolároch takmer o polovicu a turecká mena stratila dvadsať percent hodnoty. Erdoganova ekonomická jaskyňa divov sa rozpadla a rozplynula v anatólskom piesku. Turecko čaká dlhé obdobie uťahovania opaskov.
Ekonomické problémy Turecka sú nepríjemné, ale zato jeho etnické problémy sú z dlhodobého hľadiska priam existenčnou hrozbou. O dvadsaťpäť rokov bude kurdčina jazykom takmer polovice všetkých detí narodených s tureckým občianstvom, pretože Kurdi majú v priemere na jednu rodinu štyri až päť detí, kým turecky hovoriaci občania len 1,5. V istom momente teda Turecko vo svojej súčasnej podobe prestane existovať. Kurdský nacionalizmus je silnejší ako kedykoľvek predtým, ako 11. septembra napísal Omar Aspinar z Brooking Institution v Zaman Online:
„Kurdské politické ambície za posledných desať rokov nevídane stúpli... Kurdské etnické, kultúrne a politické požiadavky ženie vpred mladá a čoraz pobúrenejšia generácia Kurdov, ktorí sa hlasno ozývajú nielen vo Východnej Anatólii, ale aj vo veľkých západných mestách Turecka vrátane Istanbulu, Izmiru, Mersinu a Adany. Najhorším scenárom pre Turecko je etnické násilie v týchto mestských centrách prispôsobených západu.“
Kurdi vedia, že demograficky patrí budúcnosť im a že Erdoganove zúfalé apely, aby mali Turkyne viac detí, nič nezmenia. „Kurdská otázka,“ vystríha Aspinar, „zostáva Achillovou pätou Turecka.“
Turecko a Egypt neizolujú Izrael diplomaticky, ale posilňujú svoje diplomatické pozície. Turecký prezident Abdulláh Gul vyhlásil správu Palmerovej komisie OSN o incidente z mája 2010 s flotilou smerujúcou do Gazy za „neplatnú“. Tým svoju krajinu uviedol do postavenia tzv. darebáckeho štátu. Egypt nezabránil útoku na izraelské veľvyslanectvo, čo bolo hrubým porušením medzinárodných štandardov. Lenže diplomacia tu málo zmôže, pretože Izrael potrebuje iba podporu USA. .prispôsobení vojne
Najpravdepodobnejším výsledkom je preto dlhodobá vojna s nízkou intenzitou, ktorá Izraelu prinesie viac raketových útokov z Libanonu a Gazy a občasný prienik teroristov zo Sinaja a Západného brehu, ale žiadnu organizovanú vojenskú hrozbu zo strany najbližších susedov. Zato Iránsky jadrový program existenciu Izraela ohrozuje a zostáva veľkou neznámou.
Ako v správe z 11. septembra pre Gloria Center napísal Jonathan Speyer, snaha Iránu viesť blok protiizraelských štátov „padla za obeť arabskej jari“, najmä po tom, čo Teherán pomohol nenávidenému sýrskemu režimu. Speyer však varuje, že by „to nemalo byť dôvodom na uspokojenie či stratu ostražitosti“.
Krajine, ktorá vie, že musí denne bojovať o svoju existenciu, sa však môže v období prerušovaného stresu dariť. Izraelský mierový tábor, ktorý po Intifáde z roku 2000 stratil význam, si také niečo predstaviť nevie, a rovnako nepredstaviteľné je to pre amerických liberálnych Židov. Lenže väčšina Izraelčanov sa zrejme dlhodobému vojnovému režimu prispôsobila. Holanďanom sa to rozhodne podarilo. Keď sa v roku 1618 začala tridsaťročná vojna, Holandsko vedelo, že Španielsko ju využije na vyrovnanie účtov so svojou odštiepeneckou protestantskou provinciou. V očakávaní španielskej invázie sa anglickí separatisti, ktorí žili v Holandsku, rozhodli vybrať ako pútnici do Nového sveta. Rok po príchode pútnikov k Plymouth Rocku vyslalo Španielsko armádu do Holandska a v roku 1965 Španieli dobyli veľkú holandskú pevnosť Breda len 90 kilometrov od Amsterdam. Holandskí obrancovia udržali španielsku armádu ďaleko od svojich pobrežných miest len preto, že otvorili hrádze a zaplavili krajinu. Keby boli pútnici zostali v Holandsku a keby boli Španieli zvíťazili, pútnici by boli zrejme upálení ako kacíri.
Španielsko uvalilo embargo na obchod s Holandskom a poškodilo tým jeho ekonomiku, hoci Holanďanom trochu pomáhali nájazdy na španielske lode s korisťou z Nového sveta. Nemeckí a dánski protestanti, spojenci Holanďanov, boli postupne porazení alianciou Rakúska a Španielska, a v roku 1625 už Holandsko bojovalo samo. No koncom dvadsiatych rokov u Holandsko proti Španielsku, ktoré precenilo svoje sily, únavnú vojnu vyhrávalo.
Vojenská rovnováha zostala krehká: v roku 1629 sa španielska armáda dostala 40 kilometrov od Amsterdamu. Obrat nastal v roku 1632, keď Holanďania dobyli flámske mesto Maastricht, a tým zlomili španielsku dominanciu nad katolíckym územím. Keď v roku 1635 vstúpili do vojny Španielsko a Francúzsko, víťazné Nizozemsko ovládlo európsky obchod a jeho „zlatý vek“ sa konečne prejavil.
Holandsko sa mohlo hrdiť najsilnejším námorníctvom sveta a dominantným postavením v lodnom obchode. Jeho domáce provincie sa stali nedobytnými. .prvý príklad náboženskej tolerancie
Holanďania boli bystrí a odolní, ale Španielov porazili najmä preto, že boli lepší. Holandská republika bola prvým európskym príkladom náboženskej tolerancie. Iberskí Židia, francúzski hugenoti nachádzali pred prenasledovaním azyl práve tam a šikovní prisťahovalci prispievali k holandskému hospodárskemu zázraku – asi tak ako ruskí prisťahovalci dnes v Izraeli.
Keď holandské armády vstúpili do španielskeho Nizozemska (teraz Belgicko), ponúkli katolíkom náboženskú slobodu. Krajiny, ktoré priťahujú talentovaných ľudí, majú obrovskú výhodu pred krajinami, ktoré ich vyháňajú.
Nechcem preháňať s analógiami, ale náboženský konflikt, ktorý obklopoval Holandsko v 17. storočí, má niečo spoločné s dnešným Stredným východom. Tridsaťročná vojna je príbehom nesmiernej biedy, bitiek a pochodov, ktoré vyvraždili takmer polovicu Strednej Európy. Degenerovala na súboj dvoch mocností, ktoré konali z mystického presvedčenia ,že sú vyvolené Bohom: medzi Francúzskom kardinála Richelieua a Španielskom veľkovojvodu Olivaresa. Predchádzala novopohanstvu, ktoré si takmer podmanilo Európu počas toho, čo Winston Churchill označil za „druhú tridsaťročnú vojnu“: počas rokov 1914 až 1945.
Konflikt medzi sunnitským a šiítskym islamom možno vyvolá na Strednom východe niečo podobné tridsaťročnej vojne, keď tu Arabi, Turci a Peržania bojujú o postavenie vyvolencov Boha. Rozdiel je v tom, že Európa klesla do tohto vražedného víru z vrcholu ekonomického a kultúrneho úspechu, ale moslimské národy Stredného východu ženie hlboký pocit poníženia a zlyhania.
To, čo sa strhne, môže byť ešte strašnejšie ako udalosti obdobia 1618 až 1648. Metódy, ktoré americká armáda použila v Iraku, môžu vyvolať takýto konflikt. Národ, ktorý stelesňuje náboženskú vieru zakorenenú v demokratických hodnotách, však môže znovu zvíťaziť aj napriek chaosu, ktorý ho obklopuje. Autor je americký ekonóm, bývalý redaktor časopisu First Things, píše blog pre Asia Times online pod označením Spengler.
Nehovorím tu o Izraeli, ale o Holandskej republike zo 17. storočia, ktorá bojovala za slobodu proti Španielsku a ktorá vytvorila precedens americkej revolúcie. Posledné tri desaťročia osemdesiatročnej vojny (1568 – 1648) sa pritom prekrývali so strašnou tridsaťročnou vojnou.
V roku 1600 milión a pol Holanďanov čelilo aliancii Rakúšanov a Španielov, ktorí ich populačne desaťkrát prevyšovali. A potom v roku 1648 malo Nizozemsko dva milióny obyvateľov, kým Španielsku a Rakúsku zostala možno štvrtina populácie. Holandsko sa stalo najbohatšou krajinou sveta, vlastnilo 16-tisíc obchodných lodí, ktoré zásobovali svetové obchodné impérium, a zároveň sa mohlo hrdiť menami umelcov ako Rembrandt a Vermeer a vedcov ako Huygens a Leeuwenhoek.
Môžeme hovoriť o „izolácii“ Holandska na počiatku tridsaťročnej vojny, hoci už od prvých dní malo podporu Anglicka – veď preto Filip II. Španielsky vyslal proti Angličanom v roku 1588 svoju Veľkú armádu. Holandsko čelilo väčšiemu množstvu odstrašujúcich nepriateľov než dnešný Izrael – namiesto neschopných armád krajín tretieho sveta, ako je Egypt a Sýria, bojovali Holanďania so Španielskom, ktoré bolo v 16. storočí superveľmocou a malo najlepšie jazdectvo na svete (zaplatilo zaň korisťou z Nového sveta). Lepšie fungujúce holandské vojenské námorníctvo zničilo komunikačné kanály Španielov a nový typ mobilného jazdectva porazil statickú formáciu, španielsky štvorec, neprerušovanou paľbou z muškiet. .zlyhanie Egypta
Holandsko stálo proti hrozivému protivníkovi, odhodlanému vykoreniť tamojšie protestantské náboženstvo; Izrael čelí skupine zlyhávajúcich štátov (niektoré z nich už aj zlyhali), ktoré sú čoraz menej schopné viesť vojnu. Sedem mesiacov po začiatku povstaní v arabskom svete je postavenie Izraela paradoxom.
Vyhliadky na oficiálne uzavretý mier sú najhoršie od roku 1977, no izraelské vojenské kapacity sú na tom lepšie. Sýrska armáda má dosť práce s masakrovaním demonštrantov, takže na židovský štát útočiť nestíha, a neistá pozícia režimu Bašára Asada oslabuje jeho libanonského klienta – Hizballáh. Egyptská verejná mienka sa podľa všetkých vonkajších príznakov zvrtla veľmi ostro proti Izraelu, no to posledné, čo v tejto chvíli egyptská armáda potrebuje, je vojna s Izraelom, ktorú by nevyhnutne prehrala.
Egypt ako štát načisto zlyhal a nezostáva mu žiadne východisko. Egyptskí chudobní sa najedia až po tom, ako sa nasýtia čínske ošípané, pretože bohatí Ázijčania ponúknu za obilie vyššie ceny ako chudobní Arabi. Egypt dnes dováža až polovicu kalórií, ktoré spotrebuje, a jeho rezervy zahraničného obchodu minulý týždeň poklesli pod hladinu, ktorú centrálna banka označuje za „nebezpečnú“ – teda pod 25 miliárd dolárov za šesť mesiacov importu. (Pred zvrhnutím Husního Mubaraka bola spomínaná suma 36 miliárd dolárov.) Spomínané údaje o rezervách pritom pravdepodobne zahŕňajú aj núdzové pôžičky od Saudskej Arábie a Alžírska. Cestovný ruch prakticky nefunguje, ekonomika sa otriasa a krajina sa zosúva do biedy – sotva sa dokáže momentálne samostatne nasýtiť. Čo urobí Egypt, až vyčerpá rezervy? Takmer polovica dospelých Egypťanov nevie čítať a tých 800-tisíc mladých ľudí, ktorí každoročne promujú na vysokých školách, považovaných za masové výrobne diplomov, majú kvalifikáciu len na to, aby si navzájom opečiatkovali občianske preukazy. Nikoho neprekvapuje, že minulý týždeň zaútočili na izraelské veľvyslanectvo v Káhire futbaloví chuligáni. .slabosť Turecka
Narušenie izraelsko-tureckých vzťahov zase odráža skôr slabosť Turecka a tiež fanatizmus premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Turecku hrozí uzatváranie krátkych pozícií a dlhodobá kríza. Erdogan vlani v júni vyhral voľby po druhý raz, ale vyhral ich skôr ako manažér ekonomiky, nie ako vodca neootomanského impéria. Jeho ekonomický úspech sa však opieral o štyridsaťpercentný rast bankových úverov, po ktorom prišiel deficit bežného účtu v sume 11 percent hrubého domáceho produktu, čo je úroveň ako v Grécku či v Portugalsku.
Turecký trh s akciami klesol od konca roku 2010 v dolároch takmer o polovicu a turecká mena stratila dvadsať percent hodnoty. Erdoganova ekonomická jaskyňa divov sa rozpadla a rozplynula v anatólskom piesku. Turecko čaká dlhé obdobie uťahovania opaskov.
Ekonomické problémy Turecka sú nepríjemné, ale zato jeho etnické problémy sú z dlhodobého hľadiska priam existenčnou hrozbou. O dvadsaťpäť rokov bude kurdčina jazykom takmer polovice všetkých detí narodených s tureckým občianstvom, pretože Kurdi majú v priemere na jednu rodinu štyri až päť detí, kým turecky hovoriaci občania len 1,5. V istom momente teda Turecko vo svojej súčasnej podobe prestane existovať. Kurdský nacionalizmus je silnejší ako kedykoľvek predtým, ako 11. septembra napísal Omar Aspinar z Brooking Institution v Zaman Online:
„Kurdské politické ambície za posledných desať rokov nevídane stúpli... Kurdské etnické, kultúrne a politické požiadavky ženie vpred mladá a čoraz pobúrenejšia generácia Kurdov, ktorí sa hlasno ozývajú nielen vo Východnej Anatólii, ale aj vo veľkých západných mestách Turecka vrátane Istanbulu, Izmiru, Mersinu a Adany. Najhorším scenárom pre Turecko je etnické násilie v týchto mestských centrách prispôsobených západu.“
Kurdi vedia, že demograficky patrí budúcnosť im a že Erdoganove zúfalé apely, aby mali Turkyne viac detí, nič nezmenia. „Kurdská otázka,“ vystríha Aspinar, „zostáva Achillovou pätou Turecka.“
Turecko a Egypt neizolujú Izrael diplomaticky, ale posilňujú svoje diplomatické pozície. Turecký prezident Abdulláh Gul vyhlásil správu Palmerovej komisie OSN o incidente z mája 2010 s flotilou smerujúcou do Gazy za „neplatnú“. Tým svoju krajinu uviedol do postavenia tzv. darebáckeho štátu. Egypt nezabránil útoku na izraelské veľvyslanectvo, čo bolo hrubým porušením medzinárodných štandardov. Lenže diplomacia tu málo zmôže, pretože Izrael potrebuje iba podporu USA. .prispôsobení vojne
Najpravdepodobnejším výsledkom je preto dlhodobá vojna s nízkou intenzitou, ktorá Izraelu prinesie viac raketových útokov z Libanonu a Gazy a občasný prienik teroristov zo Sinaja a Západného brehu, ale žiadnu organizovanú vojenskú hrozbu zo strany najbližších susedov. Zato Iránsky jadrový program existenciu Izraela ohrozuje a zostáva veľkou neznámou.
Ako v správe z 11. septembra pre Gloria Center napísal Jonathan Speyer, snaha Iránu viesť blok protiizraelských štátov „padla za obeť arabskej jari“, najmä po tom, čo Teherán pomohol nenávidenému sýrskemu režimu. Speyer však varuje, že by „to nemalo byť dôvodom na uspokojenie či stratu ostražitosti“.
Krajine, ktorá vie, že musí denne bojovať o svoju existenciu, sa však môže v období prerušovaného stresu dariť. Izraelský mierový tábor, ktorý po Intifáde z roku 2000 stratil význam, si také niečo predstaviť nevie, a rovnako nepredstaviteľné je to pre amerických liberálnych Židov. Lenže väčšina Izraelčanov sa zrejme dlhodobému vojnovému režimu prispôsobila. Holanďanom sa to rozhodne podarilo. Keď sa v roku 1618 začala tridsaťročná vojna, Holandsko vedelo, že Španielsko ju využije na vyrovnanie účtov so svojou odštiepeneckou protestantskou provinciou. V očakávaní španielskej invázie sa anglickí separatisti, ktorí žili v Holandsku, rozhodli vybrať ako pútnici do Nového sveta. Rok po príchode pútnikov k Plymouth Rocku vyslalo Španielsko armádu do Holandska a v roku 1965 Španieli dobyli veľkú holandskú pevnosť Breda len 90 kilometrov od Amsterdam. Holandskí obrancovia udržali španielsku armádu ďaleko od svojich pobrežných miest len preto, že otvorili hrádze a zaplavili krajinu. Keby boli pútnici zostali v Holandsku a keby boli Španieli zvíťazili, pútnici by boli zrejme upálení ako kacíri.
Španielsko uvalilo embargo na obchod s Holandskom a poškodilo tým jeho ekonomiku, hoci Holanďanom trochu pomáhali nájazdy na španielske lode s korisťou z Nového sveta. Nemeckí a dánski protestanti, spojenci Holanďanov, boli postupne porazení alianciou Rakúska a Španielska, a v roku 1625 už Holandsko bojovalo samo. No koncom dvadsiatych rokov u Holandsko proti Španielsku, ktoré precenilo svoje sily, únavnú vojnu vyhrávalo.
Vojenská rovnováha zostala krehká: v roku 1629 sa španielska armáda dostala 40 kilometrov od Amsterdamu. Obrat nastal v roku 1632, keď Holanďania dobyli flámske mesto Maastricht, a tým zlomili španielsku dominanciu nad katolíckym územím. Keď v roku 1635 vstúpili do vojny Španielsko a Francúzsko, víťazné Nizozemsko ovládlo európsky obchod a jeho „zlatý vek“ sa konečne prejavil.
Holandsko sa mohlo hrdiť najsilnejším námorníctvom sveta a dominantným postavením v lodnom obchode. Jeho domáce provincie sa stali nedobytnými. .prvý príklad náboženskej tolerancie
Holanďania boli bystrí a odolní, ale Španielov porazili najmä preto, že boli lepší. Holandská republika bola prvým európskym príkladom náboženskej tolerancie. Iberskí Židia, francúzski hugenoti nachádzali pred prenasledovaním azyl práve tam a šikovní prisťahovalci prispievali k holandskému hospodárskemu zázraku – asi tak ako ruskí prisťahovalci dnes v Izraeli.
Keď holandské armády vstúpili do španielskeho Nizozemska (teraz Belgicko), ponúkli katolíkom náboženskú slobodu. Krajiny, ktoré priťahujú talentovaných ľudí, majú obrovskú výhodu pred krajinami, ktoré ich vyháňajú.
Nechcem preháňať s analógiami, ale náboženský konflikt, ktorý obklopoval Holandsko v 17. storočí, má niečo spoločné s dnešným Stredným východom. Tridsaťročná vojna je príbehom nesmiernej biedy, bitiek a pochodov, ktoré vyvraždili takmer polovicu Strednej Európy. Degenerovala na súboj dvoch mocností, ktoré konali z mystického presvedčenia ,že sú vyvolené Bohom: medzi Francúzskom kardinála Richelieua a Španielskom veľkovojvodu Olivaresa. Predchádzala novopohanstvu, ktoré si takmer podmanilo Európu počas toho, čo Winston Churchill označil za „druhú tridsaťročnú vojnu“: počas rokov 1914 až 1945.
Konflikt medzi sunnitským a šiítskym islamom možno vyvolá na Strednom východe niečo podobné tridsaťročnej vojne, keď tu Arabi, Turci a Peržania bojujú o postavenie vyvolencov Boha. Rozdiel je v tom, že Európa klesla do tohto vražedného víru z vrcholu ekonomického a kultúrneho úspechu, ale moslimské národy Stredného východu ženie hlboký pocit poníženia a zlyhania.
To, čo sa strhne, môže byť ešte strašnejšie ako udalosti obdobia 1618 až 1648. Metódy, ktoré americká armáda použila v Iraku, môžu vyvolať takýto konflikt. Národ, ktorý stelesňuje náboženskú vieru zakorenenú v demokratických hodnotách, však môže znovu zvíťaziť aj napriek chaosu, ktorý ho obklopuje. Autor je americký ekonóm, bývalý redaktor časopisu First Things, píše blog pre Asia Times online pod označením Spengler.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.