A pripomenulo mi to, rovnako ako pohreb priateľa pár týždňov predtým, že keď príde na rozhodujúce okamihy života, tak aj ateista musí uznať, že cirkev je nenahraditeľná.
Zábava pokračovala v Bostone. Postavil som sa do radu, o ktorom som si myslel, že bude vítať nevestu a ženícha, až som zistil, že vítame Henryho Kissingera. Účasť na tanečnom parkete po večeri bola zostavou, ktorá by v ľavicovom Guardiane vyvolávala tie najstrašnejšie nočné mory. Keď sa pred desiatimi rokmi Ayaan objavila a začala meniť svet okolo seba, mnohí sa obávali, že zle skončí. Ale ona si tento kult smrti podmanila tým najlepším spôsobom. Namiesto šťastného konca je tu nový šťastný začiatok. Nikto si to nezaslúži viac.
Americký verejný život má aspoň zmysel pre súdnosť. Na rozdiel od Londýna, ktorý toto posledné leto zlyhal. Kedykoľvek sa ukázali slnečné lúče a ľudia zo seba zhadzovali zbytočné oblečenie, bolo zrejmé, že takmer každé telo je dnes potetované. Dokonca aj vo vlaku do Norfolku. Je to obzvlášť nechutná móda, spopularizovaná Davidom Beckhamom. Telá, alebo minimálne plece, sú pokryté farbou. Výsledkom je, aspoň pri pohľade zdiaľky, že sa z toho robí človeku zle. Vyzerá to, akoby telo hnilo od prstov smerom hore.
Prečo to robia? Mám dve vysvetlenia. Zdá sa, že to ukazuje, koľko ľudí doslova neočakáva (alebo si neželá?), že zostarnú. To, že zostarnú kosti a ich koža, jednoducho nemajú napamäti. Druhé vysvetlenie je ešte smutnejšie. Tetovanie je výsledok toho, že ľudia stratili pamäť a identitu. Žijú prázdny a nihilistický život, v ktorom sa objaví moment šťastia. Nájdu chlapca, dievča, skupinu alebo nejaký výrok v cudzej reči, ktorej nerozumejú a dajú si to ako memento na vlastnú kožu. Tetovanie je symptóm choroby hlboko v srdci Británie. Douglas Murray/
Autor je britský spisovateľ a komentátor, píše pravidelné stĺpčeky pre Spectator a Standpoint. Je riaditeľom Spoločnosti Henry Jacksona a jeho najúspešnejšia kniha sa volá Neoconservatism: We We Need It.
Zábava pokračovala v Bostone. Postavil som sa do radu, o ktorom som si myslel, že bude vítať nevestu a ženícha, až som zistil, že vítame Henryho Kissingera. Účasť na tanečnom parkete po večeri bola zostavou, ktorá by v ľavicovom Guardiane vyvolávala tie najstrašnejšie nočné mory. Keď sa pred desiatimi rokmi Ayaan objavila a začala meniť svet okolo seba, mnohí sa obávali, že zle skončí. Ale ona si tento kult smrti podmanila tým najlepším spôsobom. Namiesto šťastného konca je tu nový šťastný začiatok. Nikto si to nezaslúži viac.
Americký verejný život má aspoň zmysel pre súdnosť. Na rozdiel od Londýna, ktorý toto posledné leto zlyhal. Kedykoľvek sa ukázali slnečné lúče a ľudia zo seba zhadzovali zbytočné oblečenie, bolo zrejmé, že takmer každé telo je dnes potetované. Dokonca aj vo vlaku do Norfolku. Je to obzvlášť nechutná móda, spopularizovaná Davidom Beckhamom. Telá, alebo minimálne plece, sú pokryté farbou. Výsledkom je, aspoň pri pohľade zdiaľky, že sa z toho robí človeku zle. Vyzerá to, akoby telo hnilo od prstov smerom hore.
Prečo to robia? Mám dve vysvetlenia. Zdá sa, že to ukazuje, koľko ľudí doslova neočakáva (alebo si neželá?), že zostarnú. To, že zostarnú kosti a ich koža, jednoducho nemajú napamäti. Druhé vysvetlenie je ešte smutnejšie. Tetovanie je výsledok toho, že ľudia stratili pamäť a identitu. Žijú prázdny a nihilistický život, v ktorom sa objaví moment šťastia. Nájdu chlapca, dievča, skupinu alebo nejaký výrok v cudzej reči, ktorej nerozumejú a dajú si to ako memento na vlastnú kožu. Tetovanie je symptóm choroby hlboko v srdci Británie. Douglas Murray/
Autor je britský spisovateľ a komentátor, píše pravidelné stĺpčeky pre Spectator a Standpoint. Je riaditeľom Spoločnosti Henry Jacksona a jeho najúspešnejšia kniha sa volá Neoconservatism: We We Need It.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.