Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlodeji, vrahovia vs deti

.richard Debnár .časopis .lifestyle

Niet takého brlohu na svete, aby schoval darebáka. Spáchaj zločin a zem bude zo skla. Toho sa drží každé malé dieťa. Rodíme sa na tento svet ako Emersonovi idealisti. Aj moja Hana.

Bola noc. Krásne pršalo. Tak krásne, že bola škoda to prespať. A tak som bdel a počúval, ako kvapky dažďa klopkajú na naše okná. Nečudoval som sa. Keď umyjem auto, vždy sa rozprší. Pomaly som upadal do bezvedomia, keď som pod oknami začul kroky. A zaspal som. Po chvíli ma tie isté kroky zobudili. Vyzrel som cez spálňové okno a videl, ako trojica mladých chlapcov odťahuje náš požičaný prívesný vozík. Manželka v nočnej košieľke vybehla inštinktívne za nimi až na ulicu. Otvoril som okno a zareval svojim najhlbším a najnebezpečnejším hlasom: „Voláme políciu!!!“ A kým dorazila polícia, sadol som do auta a po pár minútach našiel vozík hodený v jarku. Čaro krádeže prišlo až vo chvíli, keď sme si prehrali záznam z bezpečnostnej kamery na dome. Zlodeji totiž v tú noc použili ukradnutý vozík na ďalšiu krádež. Keď zneškodnili reťaz, zmizli aj s uvoľneným vozíkom z dohľadu kamery a po chvíli sa okolo nášho domu vracali aj s vozíkom, na ktorom bola naložená miešačka betónu. „To je úžasné, tá kamera!“ vyhlásila manželka a mala, ako vždy, pravdu. Spolu s deťmi sme videli, ako náš nový kocúr vyskočil na plot, aby celú krádež z nadhľadu sledoval, potom ako odvážne vybehla manželka, taká neodolateľná v tej svojej nočnej košieľke, a potom ako som vbehol do auta a vyrazil za zlodejmi, až sa na ulici reálne zaprášilo. Naše deti aj s kocúrom mohli byť na nás hrdé. Tieto odhalené zločiny majú niečo do seba. Nebyť podobného odhalenia túto jar, nemali by sme ani kameru, ani vozík a sused by prišiel o miešačku. Vytiahol som vtedy prvýkrát po zime gril a zistil, že nám v garáži chýbajú dva bicykle. Nahlásil som krádež na polícii a šiel sa previezť aj s Hanou na posledných dvoch, ktoré nám zlodeji veľkodušne nechali v garáži. Jeden bol asi príliš detský a druhý príliš starý. „Prepáčte, pani, môžem si odpísať výrobné číslo vášho bicykla?“ spýtal som sa zdvorilo, keď sme z ničoho nič pri obchode natrafili na rovnaký model, aký som kúpil synovi na narodeniny. Hanka sa za mňa hanbila a ťahala ma domov so slzami na krajíčku. Zdalo sa jej neslušné, že obviňujem milú starú pani s nákupom, až kým sme doma nezistili, že výrobné čísla skutočne sedia s Jurajovým bicyklom. Na polícii nám poradili, aby sme sa pokúsili neznámu pani nájsť ešte raz. Podarilo sa. Tentoraz som už privolal  políciu a Hanka sa skutočne rozplakala. Pani s ukradnutým bicyklom mala milión dôvodov, prečo má práve Jurajov bicykel. Keď nič nezaberalo, začala byť vulgárna a agresívna. A tak náš bicykel skončil na polícii ako usvedčujúci predmet. „Raz o tebe napíšem knihu, tati. S názvom: Môj aktívny tato!“ povedala moja dcéra, keď sa upokojila.
„Napíš, ale chcem percentá z predaja. Nech máme na nový bicykel,“ žmurkol som na dcéru, ale s Hanou to nič neurobilo. Vlastne to s ňou urobilo všetko. Na to, že mala deväť, už prečítala dosť detektívok od svojej milovanej Agathy a po týchto krádežiach začala tajne sledovať aj Colomba, Kosti a Krimi noviny. Nové skúsenosti ju naučili prezieravo sledovať terén a medzi okoloidúcimi hľadať stíhané osoby. A keď nám polícia konečne vrátila Jurajov bicykel, na ktorom bolo cez rám veľkými písmenami vyryté priezvisko obžalovanej, Hana sa definitívne rozhodla. Bude veriť svojim podedeným schopnostiam. A tak napríklad jej školský výlet na Devín v MHD vyzeral asi takto: „Sedela som vedľa tej zlodejky, čo ukradla tú kabelku v kostole na omši! A vieš, čo je čudné, tati? Že vedľa na opačnom konci autobusu boli ďalšie dve také isté zlodejky, ktoré sa vôbec nepoznali!“ Pochybujem, že niekto niekedy zažil vzrušujúcejšiu jazdu v  autobuse ako ona. A bolo toho viac. Vytrvalo sledovala nového poštára, zostavila jeho identikit, naťahala cez záhradu neviditeľné lanká a keď vlastnoručne vyrobila sadrový odliatok podozrivej stopy a zistila, že patrí Jurajovi, bolo načase s tým skoncovať. Vedel som, že ju hneď tak niečo nezastaví, a tak som jej kúpil darček. Musel byť nebezpečný a plný nástrah. „Príručka prežitia v maskáčovom obale a s kompasom?! Tatíííí, tú som VŽDY chcela!“ vykríkla šťastne, hodila sa mi okolo krku a mne, celej našej rodine, poštárovi aj kocúrovi odľahlo. Ale ako to už s deťmi býva, vždy vedia prekvapiť. Hneď na ďalšie ráno mal každý z našej rodiny navlečené na topánkach jedny ponožky. Príručka prežitia, strana 84, Zvieratá v divočine. Nepúšťajte hmyz do topánok! Keď sa večer vyzujete, navlečte na topánky zhora ponožky. Tak vám dovnútra nič nevlezie. „Zdá sa ti, že žijeme v divočine?“ spýtal som sa Hany už trochu nervózne. Keď sa ráno neviem rýchlo obuť, vždy ma to rozhodí.
„Tebe nie?“ pozrela na mňa prekvapene a zdalo sa, že to myslí  vážne.
„Nie.“
„V tom prípade je načase kúpiť na každé poschodie jeden požiarny senzor a hasiaci prístroj! Väčšina úmrtí pri požiari domu je spôsobená nadýchaním sa splodín, a to by si asi nechcel, že?“ Cestou do Haninej školy som sa dozvedel, že šťastie, nielen pri požiari, praje pripraveným. Vedeli ste, že záchranné člny by mali vždy zostať v blízkosti potápajúcej sa lode? Často sa loď vôbec nepotopí a cestujúci sa na ňu nakoniec môžu vrátiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite