KNIHA Alexander Kabakov: Posledný hrdina (Kalligram, 2011)
„My svoje oblečenie nosíme naruby, aby sme splynuli s vnútrom života," hovorí hrdina utopicko-historického filmu, v ktorom hrá hlavnú úlohu Michail Janovič Šornikov, hrdina Kabakovovho románu Posledný hrdina. Šornikov je moskovský bohém, ktorého najlepšie časy nenávratne miznú v minulosti. Trochu herec, trochu básnik, trochu výtvarník, zvodca žien, ktorý chce zo všetkých síl vyzerať ako parížsky švihák. Michail Janovič je v tom však nevinne. Za jeho životnú situáciu totiž môže jeho autor, Alexander Abramovič Kabakov. Keď už Michaila nebaví vymetať bary, recepcie a partnerky, napíše svojmu autorovi rozhorčený list, v ktorom sa sťažuje na príkoria, do ktorých ho doviedol. Autor mu odpovedá, radí mu „prijať pravdu o sebe" a sľubuje mu „sociálno-historické pozadie". K tomu dochádza v druhej časti románu, keď Šornikov v spoločnosti dvoch prapodivných anjelov a jednej krásnej ženy ide zachraňovať Rusko roku 2096, Rusko, v ktorom sú všetci šťastní a veselí, no chýba im láska... Pomerne bizarný, takmer trilerovým štýlom napísaný a bulgakovovskou atmosférou (príjemne) navoňaný román úspešného ruského spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1943 a dnes ho prekladajú do všetkých svetových jazykov. Vďaka výbornému prekladu Jána Štrassera ho už máme aj v slovenčine. Kabakov prevracia veci naruby, a tak môžeme splývať s vnútorným životom Ruska. Je to zvláštne a zaujímavé.
.jk KNIHA Richard Blake: Teror v Konštantínopole (Slovart, 2011)
Rím je v roku 610 už len zdivočeným rozpadávajúcim sa tieňom svojej niekdajšej slávy. Hoci Západorímska ríša bola rozvrátená už pred vyše storočím, jej stopy sú ešte stále všadeprítomné. O vybudovanie novej stavby na starých základoch sa snaží rímsky biskup. No vzmáhajúce sa pápežstvo musí brať do úvahy nielen barbarské štáty na západe, ale aj záujmy Byzancie na východe. Mladý, ctižiadostivý a prešibaný pôžitkár Aelric z Británie je oficiálne v Ríme, aby získaval knihy pre anglickú misiu. Ale už v predchádzajúcom Blakovom historickom románe Sprisahanie v Ríme sa zaplietol do pavučiny intríg a mocenských konfliktov, ktoré len tak-tak prežil. Teraz ho pápežský pokladník posiela na diplomatickú misiu do Konštantínopolu, ktorým lomcuje teror a občianska vojna. Byzantský cisár Fokas sa zabarikádoval vo svojom hlavnom meste, zatiaľ čo naň s vojskom tiahne jeho vyzývateľ, Herakleios. Obyvatelia Konštantínopolu sú udržiavaní v poslušnosti strachom z neľútostnej tajnej polície, ktorú vedie cisárov blízky Priscus. Aelric je za tejto situácie len figúrkou vo veľkej smrtiacej hre medzi pápežom, cisárom a jeho vyzývateľmi. Keďže záujmy jednotlivých hráčov sa viackrát preskupia, nesmie dôverovať nikomu... Zábavný a inteligentne napísaný historický román, plný intríg, sprisahaní a prekvapujúcich obratov. Zaujímavosťou môže byť aj to, že hoci autor je Angličan, rozumie po slovensky. Začiatkom 90. rokov totiž pôsobil v ČSFR ako poradca pri transformácií.
.lk KNIHA Marina Cvetajevová: Který vítr mám proklínat? (Dokořán, 2011)
Niekoľko údajov zo životopisu: narodila sa v roku 1892 do aristokraticko-umeleckej rodiny (otec kunsthistorik, matka klaviristka), detstvo prežila cestujúc po Európe, 20-ročná sa vydáva za Sergeja Efrona, s ktorým má tri deti, po boľševickej revolúcii žije v chudobe, jedno z jej detí umiera od hladu, v roku 1922 emigruje do Berlína, neskôr žije v Prahe a Paríži, jej manžel sa z bielogvardejského dôstojníka mení na špióna NKVD, vracajú sa do Ruska, manžel je popravený, dcéra v Gulagu, v roku 1941 to už Marina ďalej nedokáže a 31. augusta dáva definitívne prednosť smrti. No a teraz čítajme jej dokonale rýmované, ľudovú poéziu pripomínajúce, ako krištáľ čisté, ako skala pevné verše: Celá se svěřit rozumu a touze, / jak svit, jak pohled vcházet potají. / Žít jako píši: prostě, hole, stroze. / Jak pámbů dal – a lidé nedají. Sú to básne o láske, rozchodoch, smútku, človeku, o Bohu. Cvetajevová je úsporná, presná, vďaka prekladateľke Hane Vrbovej vieme oceniť jej citlivé hry so slovami, vďaka nežne melancholickým kresbám Saši Švolíkovej sa jej poézia mení na obrazy. Výber, ktorý sadne rovno do ruky, vychádza v edícii Mocca vydavateľstva Dokořán, ktorá prináša "nevelké, ale výrazné ochutnávky kvalitní poezie." Omylas mě / jak čistý proud. Tak nejako tie básne fungujú.
.jk
„My svoje oblečenie nosíme naruby, aby sme splynuli s vnútrom života," hovorí hrdina utopicko-historického filmu, v ktorom hrá hlavnú úlohu Michail Janovič Šornikov, hrdina Kabakovovho románu Posledný hrdina. Šornikov je moskovský bohém, ktorého najlepšie časy nenávratne miznú v minulosti. Trochu herec, trochu básnik, trochu výtvarník, zvodca žien, ktorý chce zo všetkých síl vyzerať ako parížsky švihák. Michail Janovič je v tom však nevinne. Za jeho životnú situáciu totiž môže jeho autor, Alexander Abramovič Kabakov. Keď už Michaila nebaví vymetať bary, recepcie a partnerky, napíše svojmu autorovi rozhorčený list, v ktorom sa sťažuje na príkoria, do ktorých ho doviedol. Autor mu odpovedá, radí mu „prijať pravdu o sebe" a sľubuje mu „sociálno-historické pozadie". K tomu dochádza v druhej časti románu, keď Šornikov v spoločnosti dvoch prapodivných anjelov a jednej krásnej ženy ide zachraňovať Rusko roku 2096, Rusko, v ktorom sú všetci šťastní a veselí, no chýba im láska... Pomerne bizarný, takmer trilerovým štýlom napísaný a bulgakovovskou atmosférou (príjemne) navoňaný román úspešného ruského spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1943 a dnes ho prekladajú do všetkých svetových jazykov. Vďaka výbornému prekladu Jána Štrassera ho už máme aj v slovenčine. Kabakov prevracia veci naruby, a tak môžeme splývať s vnútorným životom Ruska. Je to zvláštne a zaujímavé.
.jk KNIHA Richard Blake: Teror v Konštantínopole (Slovart, 2011)
Rím je v roku 610 už len zdivočeným rozpadávajúcim sa tieňom svojej niekdajšej slávy. Hoci Západorímska ríša bola rozvrátená už pred vyše storočím, jej stopy sú ešte stále všadeprítomné. O vybudovanie novej stavby na starých základoch sa snaží rímsky biskup. No vzmáhajúce sa pápežstvo musí brať do úvahy nielen barbarské štáty na západe, ale aj záujmy Byzancie na východe. Mladý, ctižiadostivý a prešibaný pôžitkár Aelric z Británie je oficiálne v Ríme, aby získaval knihy pre anglickú misiu. Ale už v predchádzajúcom Blakovom historickom románe Sprisahanie v Ríme sa zaplietol do pavučiny intríg a mocenských konfliktov, ktoré len tak-tak prežil. Teraz ho pápežský pokladník posiela na diplomatickú misiu do Konštantínopolu, ktorým lomcuje teror a občianska vojna. Byzantský cisár Fokas sa zabarikádoval vo svojom hlavnom meste, zatiaľ čo naň s vojskom tiahne jeho vyzývateľ, Herakleios. Obyvatelia Konštantínopolu sú udržiavaní v poslušnosti strachom z neľútostnej tajnej polície, ktorú vedie cisárov blízky Priscus. Aelric je za tejto situácie len figúrkou vo veľkej smrtiacej hre medzi pápežom, cisárom a jeho vyzývateľmi. Keďže záujmy jednotlivých hráčov sa viackrát preskupia, nesmie dôverovať nikomu... Zábavný a inteligentne napísaný historický román, plný intríg, sprisahaní a prekvapujúcich obratov. Zaujímavosťou môže byť aj to, že hoci autor je Angličan, rozumie po slovensky. Začiatkom 90. rokov totiž pôsobil v ČSFR ako poradca pri transformácií.
.lk KNIHA Marina Cvetajevová: Který vítr mám proklínat? (Dokořán, 2011)
Niekoľko údajov zo životopisu: narodila sa v roku 1892 do aristokraticko-umeleckej rodiny (otec kunsthistorik, matka klaviristka), detstvo prežila cestujúc po Európe, 20-ročná sa vydáva za Sergeja Efrona, s ktorým má tri deti, po boľševickej revolúcii žije v chudobe, jedno z jej detí umiera od hladu, v roku 1922 emigruje do Berlína, neskôr žije v Prahe a Paríži, jej manžel sa z bielogvardejského dôstojníka mení na špióna NKVD, vracajú sa do Ruska, manžel je popravený, dcéra v Gulagu, v roku 1941 to už Marina ďalej nedokáže a 31. augusta dáva definitívne prednosť smrti. No a teraz čítajme jej dokonale rýmované, ľudovú poéziu pripomínajúce, ako krištáľ čisté, ako skala pevné verše: Celá se svěřit rozumu a touze, / jak svit, jak pohled vcházet potají. / Žít jako píši: prostě, hole, stroze. / Jak pámbů dal – a lidé nedají. Sú to básne o láske, rozchodoch, smútku, človeku, o Bohu. Cvetajevová je úsporná, presná, vďaka prekladateľke Hane Vrbovej vieme oceniť jej citlivé hry so slovami, vďaka nežne melancholickým kresbám Saši Švolíkovej sa jej poézia mení na obrazy. Výber, ktorý sadne rovno do ruky, vychádza v edícii Mocca vydavateľstva Dokořán, ktorá prináša "nevelké, ale výrazné ochutnávky kvalitní poezie." Omylas mě / jak čistý proud. Tak nejako tie básne fungujú.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.