Al Di Meola: World Sinfonia/The Grand Passion (Telarc, 2000) Vždy som si myslel, že Friday Night In San Francisco je najlepší „živý“ album, aký som kedy počul. Bolo to aj úplne prvé cd, ktoré som si kúpil, keď som prešiel z vinylových platní na tie divné malé nosiče. A dvoch (Johna McLaughlina a Paca De Luciu) z troch hráčov tej piatkovej noci som i videl a počul na ich sólových koncertoch. Boli to skvelé zážitky. Ťažko tlmočiteľné. Ale nie o tom chcem dnes písať.
V roku 2000 som bol v New Yorku. A pozvali ma tam na dosť dlho, čo bolo, samozrejme, fajn. Jedného dňa som videl, ako v tom veľkom obchode Virgin´s na Times Square, tam napravo hore, kúsok nad Jimmy´s Bar, vykladajú nové cd. Volalo sa to World Sinfonia/The Grand Passion. Od tretieho gitaristu povestnej noci v San Francisku: Al Di Meolu. Okamžite som si ho kúpil, i keď ma to vtedy, myslím, stálo celé jednodenné diéty. Dodnes ho počúvam. Niektorí hudobní kritici (okrem San Francisco Exeminer!) tvrdia, že je to pompézny, patetický album, vyčítajú mu (priznanú) inšpiráciu Piazzolom a prílišné koketovanie džezu s „vážnou hudbou“. Áno, dobre, je to možné. Na Slovensku tento album nepoznajú ani mnohí moji kamaráti, čo sa v hudbe na rozdiel odo mňa naozaj dobre vyznajú. A len raz som v uplynulých rokoch zaregistroval na mojom obľúbenom rádiu Devín, ako sa tam z World Sinfonia/The Grand Passion mihla krátka ukážka. Nehľadiac na to všetko si však myslím, že taký pôsobivý a uchvacujúci hudobný chrám, vystavaný z harmonických štruktúr, je naozaj ojedinelý. Okrem Di Meolu to dokázal možno len Chick Corea alebo Lester Bowie.
World Sinfonia/The Grand Passion obsahuje deväť kompozícií, 59 minút a 39 sekúnd výbornej hudby, na ktorú sa, pravdaže, treba trochu sústrediť. Potom to stojí za to. S Di Meolom tu hrajú muzikanti z Argentíny, Kuby, Izraela a Symfonický orchester z Toronta. Martin Ciel/
Autor je filmový teoretik a pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
V roku 2000 som bol v New Yorku. A pozvali ma tam na dosť dlho, čo bolo, samozrejme, fajn. Jedného dňa som videl, ako v tom veľkom obchode Virgin´s na Times Square, tam napravo hore, kúsok nad Jimmy´s Bar, vykladajú nové cd. Volalo sa to World Sinfonia/The Grand Passion. Od tretieho gitaristu povestnej noci v San Francisku: Al Di Meolu. Okamžite som si ho kúpil, i keď ma to vtedy, myslím, stálo celé jednodenné diéty. Dodnes ho počúvam. Niektorí hudobní kritici (okrem San Francisco Exeminer!) tvrdia, že je to pompézny, patetický album, vyčítajú mu (priznanú) inšpiráciu Piazzolom a prílišné koketovanie džezu s „vážnou hudbou“. Áno, dobre, je to možné. Na Slovensku tento album nepoznajú ani mnohí moji kamaráti, čo sa v hudbe na rozdiel odo mňa naozaj dobre vyznajú. A len raz som v uplynulých rokoch zaregistroval na mojom obľúbenom rádiu Devín, ako sa tam z World Sinfonia/The Grand Passion mihla krátka ukážka. Nehľadiac na to všetko si však myslím, že taký pôsobivý a uchvacujúci hudobný chrám, vystavaný z harmonických štruktúr, je naozaj ojedinelý. Okrem Di Meolu to dokázal možno len Chick Corea alebo Lester Bowie.
World Sinfonia/The Grand Passion obsahuje deväť kompozícií, 59 minút a 39 sekúnd výbornej hudby, na ktorú sa, pravdaže, treba trochu sústrediť. Potom to stojí za to. S Di Meolom tu hrajú muzikanti z Argentíny, Kuby, Izraela a Symfonický orchester z Toronta. Martin Ciel/
Autor je filmový teoretik a pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.