Tri deviatky

Cainov raketový vzostup (pred mesiacom mal hlboko pod 10 % popularity, dnes je niekde medzi 20 % a 30 %) je odrazom dvoch opakujúcich sa javov v rámci hľadania republikánskeho kandidáta. Prvým je neuveriteľná premenlivosť top kandidátov. Lídri sa na prvých pozíciách striedajú rýchlosťou zmeny cien akcií na súčasnej nepokojnej burze. Druhým javom je, že hoci Mitt Romney neklesá, v dlhodobom priemere je určite najstabilnejším kandidátom, o nomináciu sa uchádzal už v minulých voľbách a aj teraz obieha voličov zo všetkých najdlhšie,  priveľa republikánskych voličov stále hľadá voči nemu nejakú alternatívu. Tí, ktorí by Romneymu ešte stále mohli zobrať nomináciu (napríklad texaský guvernér Perry alebo spomínaný Herman Cain) to majú najmä u konzervatívnych voličov lepšie. Romney je často (a právom) obviňovaný, že ľahko mení názory, či dokonca že žiadne stále názory ani nemá – a presne to isté vytýkajú aj Perrymu. A obaja majú dnes na kampaň vyše 15 miliónov dolárov. Herman Cain je ponukou úplne iného druhu. Cain je černoch, nebol nikdy politikom, bol veľmi úspešný v biznise (bol šéfom veľkej siete rýchleho stravovania Godfathers’ Pizza), má veľmi jednoduché a  príjemné vystupovanie a má jednoduchú značku, ktorú predáva stále dokola: svoj „ekonomický plán“ 9-9-9, ktorý predstavuje deväťpercentné zdanenie osobných príjmov, firemných príjmov, a zavedenie deväťpercentnej spotrebnej dane. Tí, čo videli Caina vystupovať v televízii, počuli toľkokrát jeho „Nine-Nine-Nine“, že to s ním dokážu opakovať ako refrén obľúbenej piesne. Nevedno, či Cainov súčasný úspech vydrží dlhšie ako kométy Trumpa, Bachmanovej a Perryho. Na rozdiel od Romneyho a Perryho miliónov nemá Cain žiadne relevantné peniaze a nemá ani organizáciu, potrebnú na rok trvajúcu prezidentskú kampaň.  Ak by Cain naozaj získal kandidatúru, boli by sme svedkami naozaj nečakaného súboja medzi dvoma afroamerickými kandidátmi. Republikánski ekonómovia sa, naopak, boja Cainovho plánu na zavedenie federálnej spotrebnej dane, pretože neskoršie vlády by jeho deväťpercentnú sadzbu mohli ľahko zdvihnúť  hore. Sila malých kandidátov v republikánskych primárkach je však ešte v niečom inom. Cain svojou jednoduchou správou a svojou novo získanou popularitou núti silnejších kandidátov zaujímať jasnejšie pozície. Podobnú úlohu zohráva vo voľbách ďalší z kandidátov, ktorí sa uchádzajú o nomináciu opakovane, texaský kongresman Ron Paul. Málokto dáva Paulovi šancu získať nomináciu, a jeho pravidelná pozícia tretieho či štvrtého v poradí v rôznych prieskumoch býva novinármi tak často ignorovaná, že sa to stáva predmetom televíznej satiry.  Paul vystupuje v hospodárskej a v zahraničnej politike ako libertarián, a niektoré jeho postoje sú v rámci Republikánskej strany úplne okrajové (je dlhodobo za oslabenie, či dokonca zrušenie americkej centrálnej banky, zrušenie dane z príjmov, zrušenie väčšiny vojenských základní v zahraničí, nenamietal by proti iránskemu jadrovému programu a podobne). Jeho dlhodobá kritika amerického zadlženia mu však dnes vyniesla pozíciu prezieravého politika,  a jeho predstava minimálnych zásahov štátu do ekonomiky je blízka ľuďom z Tea Party, ktorí podporujú Republikánov. Cainove tri deviatky, podobne ako Paulove maximy o nezasahovaní štátu do ekonomiky, sa zrejme nedostanú do amerického prezidentského finále. V Amerike však nie je hanba byť kandidátom a neuspieť. Naopak, je cťou a výsadou byť pri tom a prispieť do debaty – a to je presne to, čo dnes Herman Cain aj Ron Paul svojim spoluobčanom ponúkajú.