.už od jednej hodiny popoludní vládlo na chodbách parlamentu zvláštne vzrušenie. Všetci cítili, že sa stane niečo predtým ťažko predstaviteľné – bolo len pár hodín po tom, čo Iveta Radičová oznámila, že spojí hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Nepomohli ani posledné rokovania premiérky s Richardom Sulíkom. Vraj mu ponúkla právo veta v dočasnom eurovale, ale odmietla pristúpiť na druhú časť kompromisu, v rámci ktorej Sulík žiadal vystúpiť z trvalého eurovalu. .za všetkým som ja!
No už deň predtým bolo zjavné, že sa nikto nechce dohodnúť. Parlamentom tak už len kolovali nezaručené chýry. Vraj Mikuláš Dzurinda krátko pred hlasovaním obchádzal poslancov SaS a presviedčal ich hlasovať za. To však viacerí poslanci liberálov popreli. Richard Sulík, v tento deň hlavná postava celej eurozóny, je usadený v kresle na chodbe parlamentu a pôsobí nezvyčajne unavene. Nepochybuje síce o tom, že postupoval správne a nad otázkou, akú ponuku mu dala ráno Radičová, len rezignovane mávne rukou. Je však na ňom vidieť stres predošlých dní – málokto čelil naraz takému tlaku médií, koaličných partnerov, veľvyslancov, Bruselu, ako tento 43-ročný ekonóm, ktorý pôvodne išiel do politiky, aby presadil svoju vášeň, odvodový bonus. Pokojne hovorí o cti, o tom, že už nemohol ustúpiť a aj o tom, že nečaká žiadne vysoké percentá, podstatné je preňho dostať sa do parlamentu. „Aby sme si mohli ďalej trvať na svojom,“ vraví. Chodbami blúdi aj žoviálny Ivan Švejna, hayekovec v Moste, o ktorom sa vie, že má na euroval podobný názor ako sulíkovci, len sa verne drží straníckej línie. Sú predsa chvíle, keď je Béla viac než Hayek. Ponúkajú sa aj iné obrazy: hovorca Rado Baťo a poslanec SDKÚ Miroslav Beblavý sedia spolu s nešťastným výrazom tváre vo vestibule parlamentu, a sú zjavne nahnevaní. Z nedohody vinia jednoznačne Sulíka, hazardéra s Európou aj so Slovenskom. Smutne a veľmi vážne vyzerá aj predseda OKS Peter Zajac, ktorý ako odporca eurovalu pred obedom riešil dilemu, či ešte dokáže zachovať jednotu svojich poslancov pri hlasovaní. A bol si už vedomý toho, že zo strany vystúpi František Šebej, s ktorým boli v politike vyše 20 rokov nerozlučnou dvojicou.
Iný, nie ľudský, ale mocenský typ drámy prežívajú poslanci Smeru, ktorí sú síce zjavne dobre naladení, ale v súkromných rozhovoroch stále nechcú uveriť tomu, že SaS naozaj nezahlasuje za euroval a vzdá sa vládnych postov. To ich svetu nezodpovedá.
Z vládnej zostavy najspokojnejšou družinou sú poslanci KDH, na ktorých vidno úľavu, že doma vo svojich regiónoch už nebudú čeliť otázke, ako môžu vládnuť spolu s tými marihuanovými liberálmi. Kresťanskí demokrati sa už zjavne vnútri lúčia s pravicou a pomýšľajú na nové koaličné časy. Trochu si aspoň doberáme podpredsedu KDH Júliusa Brocku, ktorý na Koaličnej rade 7. septembra ako prvý nadhodil otázku eurovalu a budúcnosti vlády. Brocka sa so smiechom hrdí: „Napíšte, že za všetkým som ja!“ .tretia republika
A potom tu je ešte ďalšia dráma, určená pre verejnosť pred televízormi: v parlamente vystupuje so zásadným prejavom minister financií Ivan Mikloš, ktorý zdôvodňuje nevyhnutnosť navýšeného eurovalu a podopiera ju rôznymi autoritami. Následne mu tvrdo oponuje Richard Sulík, ktorý používa slová ako česť a svedomie. Po tomto prejave je už aj poslednému optimistovi jasné, že SaS neuhne. O chvíľu vystupuje Iveta Radičová s rečou, ktorá zaostáva za Miklošom aj za Sulíkom. Premiérke tento deň príliš nevyšiel. Je očividne vyčerpaná, čo cítiť najmä na jej nočnej tlačovke, kde už po páde vlády nezmyselne vyzýva nielen predsedu parlamentu, ale aj ministrov za SaS, aby „ako chlapi“ odstúpili.
Deň jednej koalície sa tak končí: divoko a absurdne. Jedenásteho októbra sa končí aj 22 rokov často problematického spojenectva liberálov a konzervatívcov. Poliaci so zmyslom pre pátos by náš minulý utorok možno označili ako zrod tretej slovenskej republiky. Ale nepredbiehajme: nasledovné týždne a mesiace bude naša pravica viesť najmä súboj o to, kto povalil Radičovej vládu. Tri strany aj s výdatnou pomocou niektorých médií už stihli nemalú časť ľudí presvedčiť, že vinníkom je výlučne Richard Sulík. Ale je to naozaj tak? .aj Lipšic bol proti
Koncom tohto júna to začínalo v koalícii pomaly vrieť. Málokto však na začiatku dovolenkového obdobia, počas ktorého boli všetci lídri len málokedy spolu v Bratislave, tušil, že práve v tomto čase sa spúšťa proces koaličnej skazy. Samit ministrov a lídrov eurozóny o budúcej pôžičke Grécku a o novej podobe eurovalu sa preložil na neskôr, a tak bol ešte stále priestor na rokovania. Richard Sulík verejne vyhlasoval, že s hlasmi SaS nemožno rátať, pretože nové návrhy pokladá za škodlivé a za popretie predošlých dohôd na úrovni eurozóny. Štyria Sulíkovi ministri hlasovali na vláde proti reforme dočasného eurovalu a proti vstupu Slovenska do trvalého eurovalu, pričom sa k nim pridal aj Daniel Lipšic z KDH. Minister vnútra tvrdil, že ide o veľmi závažné rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí, pretože nemožno od našich občanov žiadať, aby posielali peniaze do nezodpovedného Grécka. Lipšica odvtedy na túto tému už nebolo počuť. No Sulík v ostrej kritike zotrvával naďalej. Zrejme aj minister financií Ivan Mikloš vtedy pochopil, že presvedčiť predsedu parlamentu nebude jednoduché. Preto sa médiám zdôveril, že chce rokovať aj so Smerom. V tom čase však Mikuláš Dzurinda hovoril opak: treba sa vraj dohodnúť v rámci vládnej koalície. Politikov však nič príliš nehnalo. Mikloš bol ešte stále relatívne pokojný, pretože to vyzeralo, že navýšený euroval sa bude ratifikovať až koncom tohto roku. Preto v mysliach skúsených politikov ostávalo na dohodu so Sulíkom či s Ficom veľa času.
No atmosféra sa vyhrocovala. Mikloš so Sulíkom si vymieňali tvrdé polemiky v stĺpčekoch Hospodárskych novín, jeden písal o zodpovednosti a populizme, ten druhý mu vyčítal, že mení postoje a nechráni slovenské záujmy. Sulík sa dokonca priznal, že by chcel byť na chvíľu ministrom namiesto Mikloša, pretože by dokázal vyrokovať lepšie podmienky, či dokonca vybaviť pre Slovensko výnimku z budúcich akcií eurozóny. SaS sa súčasne spolu s OKS a SNS pokúsila v parlamente definovať obmedzený mandát pre Mikloša na rokovaniach v Bruseli. Urazený Mikloš vtedy hrozil v kuloároch demisiou a premiérka verejne vyhlásila, že týmto jeho úvahám rozumie. SaS napokon jej cesta cez parlament nevyšla, a tak išiel Mikloš do Bruselu koncom júla s voľnou rukou. Rovnako aj Iveta Radičová, ktorá na samite zdôraznila, že na dohodu má síce mandát od vlády, ale nemôže garantovať väčšinu v parlamente. .rozhovor s Ficom
Po návrate Radičovej a Mikloša z Bruselu sa teda problém nevyriešil, ale ešte gradoval: sklamaný a obídený Sulík nielenže odmietol dohodu lídrov eurozóny, ale od premiérky a ministra žiadal vysvetlenie, prečo súhlasili s inými podmienkami pomoci Grécku, než o akých hovorili predtým doma. Prekážalo mu, že sa Slovensko zaviazalo na príliš vysokú sumu našej záruky a príspevok bánk na pomoc Grécku označil za nízky. Naopak, líder Smeru Robert Fico dohodu privítal a súčasne zavetril príležitosť: navrhol, aby predstavitelia všetkých parlamentných strán podpísali u prezidenta deklaráciu, že budú súhlasiť s budúcimi mechanizmami na záchranu eura.
Začiatkom augusta Radičová súhlasila, že bude rokovať s Ficom. Neskôr sa stretli, rozhovor trval 10 minút, a bol pre premiérku ponižujúci. Fico jej dával najavo svoje pohŕdanie a trval na tom, že kým mu nepredloží podpisy 79 svojich poslancov, nemajú sa o čom baviť. A Dzurinda? Ten sa tiež neukázal ako najlepší koaličný stratég: chcel tlačiť na Sulíka a hovoril, že rokovania so Smerom treba začať neskôr. Fico naďalej pozýval lídrov koaličných strán na rokovania, z ktorých nebolo nič. Na konci leta bolo teda všetko rovnako, ako na jeho začiatku – len s tým rozdielom, že Fico sa na dianie pozeral čoraz spokojnejšie. .psychologická vojna
Týždne pred pádom vlády boli plné rokovaní, silných slov a protichodných informácií. Rekonštruovať presný priebeh udalostí deň po dni nemá význam, bola by to až príliš neprehľadná spleť stretnutí, koaličných rád a tlačových konferencií. Mnohé z nich už boli iba divadlom pre verejnosť, a nie fórom, na ktorom sa hľadal kompromis. Od istej chvíli oň ani nešlo a celá kauza okolo eurovalu sa stala najmä skúškou pevnosti nervov a psychologickou vojnou. Mikuláš Dzurinda bol zrejme až do finále presvedčený, že Richard Sulík nakoniec ustúpi a, naopak, šéf SaS žil v presvedčení, že Iveta Radičová nakoniec euroval s hlasovaním o dôvere vláde nespojí. Obidvaja sa prerátali.
Asi najbližšie k dohode boli lídri koalície ešte v septembri na koaličnej rade v Častej-Papierničke, kde Dzurinda ponúkol liberálom zriadiť komisiu zástupcov vládnych strán, v ktorej by každá z nich mala právo veta. Sulík a jeho kolegovia však spravili chybu. Namiesto toho, aby dali Dzurindov prísľub hneď na papier, chceli návrh prijať iba pod podmienkou, že sa zriadi akýsi nadnárodný majetkový holding, do ktorého by každá krajina, čerpajúca z eurovalu, vložila ako záruku svoje aktíva. Dzurinda s tým vraj súhlasil a hoci to dnes vyzerá bizarne, v tej chvíli podľa svedkov tvrdil, že si vie predstaviť vyrokovanie tohto bodu v Bruseli.
Tento Dzurindov návrh sa však nikdy nestal oficiálnym materiálom, o ktorom sa rokovalo a neskôr sa úplne stratil vo víre ďalších udalostí. Politici SDKÚ a SaS ďalej mrhali čas v rokovaniach o návrhu, ktorý mal zabezpečiť Slovensku nasledovnú únikovú cestu: ak povieme, že sa na nejakom finančnom programe v rámci eurovalu nezúčastníme, tak sa Európa vzdá nároku požadovať našu účasť. Vyplnil by sa tak Sulíkov sen: nezablokovať euroval pre ostatných, ale nedať z neho ani slovenský cent. Iveta Radičová tvrdila, že má tento návrh predrokovaný s európskymi špičkami, no nakoniec z toho nič nebolo – možno aj preto, že sám Ivan Mikloš sa na tieto Radičovej snahy pozeral s úplným chladom.
Neskôr sa dostal na stôl návrh SaS, ktorý požadoval vytvoriť komisiu, v ktorej by mali zastúpenie všetky parlamentné strany, pričom by každá z nich disponovala právom veta. Sulíkovci tiež požadovali záväzok, ktorý by znamenal neúčasť Slovenska v trvalom eurovale, no bez toho, že by sme ho blokovali. Časť vplyvných médií však tento návrh SaS celkom nepochopila a vyložila si ho ako úplný ústup z pozícií. Hoci pravdou bol skôr opak. Zarazení sulíkovci tak aj pod tlakom médií stratili chuť na ďalšie ústupky, pretože nechceli vyzerať ako dezertéri. Okrem toho, premiérka im po dlhej odmlke verejne oznámila, že tento kompromis neprijíma. Následne sa predminulý víkend členovia SaS stretli vo Vysokých Tatrách, kde vedenie strany čelilo masovému tlaku, aby liberáli ďalej držali líniu a neustupovali. .kto je teda na vine?
Až minulý pondelok prišiel definitívny krach. Najskôr vystúpili sulíkovci na tlačovke s tým, že v tomto spore vôbec nejde o euroval, ale o zhodenie premiérky Radičovej. Bol to už len zúfalý pokus strhnúť sympatie väčšej časti verejnosti na svoju stranu, ktorý nemohol dopadnúť dobre. Radičová v tom čase zjavne konala v zhode s Miklošom a Dzurindom, nie pod ich tlakom. Nasledujúca koaličná rada sa premenila na frašku: Dzurinda položil na stôl návrh, podľa ktorého by o jednotlivých operáciách z eurovalu musela rozhodovať väčšina vlády a finančného výboru parlamentu, teda žiadne právo veta pre SaS. Dzurinda už zrejme iba žartoval...
V poslednej fáze pred krachom vlády sa však nevyznamenala najmä premiérka Radičová, ktorá zbytočne naťahovala čas, dávala nereálne prísľuby a v závere pôsobila rezignovane. No jej najväčším zlyhaním za posledné týždne bolo, že nikto nevedel, čo si vlastne myslí. Pokladala schválenie eurovalu pre svoje ďalšie vládnutie za kľúčové? Raz možnosť spojenia eurovalu s hlasovaním o dôvere vláde jemne naznačila, inokedy – najmä keď o ňom Mikloš s Dzurindom hovorili verejne – sa zdalo, že si napriek sporom želá stabilitu vlády a reformy. Podobne sa vyjadrovala napríklad aj z New Yorku, kde trávila na konferencii viac dní, než bolo potrebné. Za túto nejednoznačnosť ju nakoniec vnútri SDKÚ kritizovali aj spolustraníci. Absencia akejkoľvek stratégie v rokovaniach tak nahrávala Ficovi, ktorému bolo jasné, že vládnej zostave, ktorá nemá kormidelníka, môže uštedriť smrteľný bozk. .iná pravica
Napokon Iveta Radičová rozhodla z pondelka na utorok spojiť obe hlasovania, čo viedlo k pádu vlády. To všetko má jeden dôležitý následok: Na Slovensku prestáva fungovať politické rozloženie síl v podobe, akú sme po Novembri poznali. Lídri SDKÚ, KDH a Mostu dnes hovoria v súvislosti so SaS o absolútnej kríze dôvery a o nulovom koaličnom potenciáli tejto strany. Vo výsledku to znamená, že ak budú chcieť SDKÚ, KDH a Most po voľbách vládnuť, budú odkázané na ponuky od Roberta Fica. Ich lídri sa síce ešte niekoľko mesiacov môžu tváriť sebavedomo, hovoriť o tom, že podobných nenaplnených prognóz sa aj v minulosti napočúvali dosť a dúfať v zázrak. No na jar ich čaká vytriezvenie. Fico a Sulík majú témy a dôvod na razantnú kampaň. Ale čo budú hovoriť oni traja? Nadchýnať ľudí pre trvalý euroval?
Iste, dôležitý bude aj zápas o interpretáciu toho, čo sa minulý týždeň stalo, ten už vlastne mohutne odštartoval. SDKÚ vykresľuje SaS ako antieurópsku extrémistickú stranu a Sulíka ako blázna, s ktorým sa nedá vládnuť. Pritom ekonóm, ktorý nadovšetko miluje excelovské tabuľky, si celý rok a pol hovoril konzistentne to svoje. Zrazu majú voliči pravice uveriť jeho obrazu ako temer nebezpečnejšieho politika než je Robert Fico so všetkými jeho socialistickými nápadmi a korupčnými aférami? Toto má byť ten pravý obraz Sulíka, ktorý tak dlho tvoril s Miklošom vcelku dobre fungujúci tandem? Modrá strana síce vie robiť propagandu, ale do marca sa môže vo svojom sebavedomí ešte poriadne prerátať.
No už deň predtým bolo zjavné, že sa nikto nechce dohodnúť. Parlamentom tak už len kolovali nezaručené chýry. Vraj Mikuláš Dzurinda krátko pred hlasovaním obchádzal poslancov SaS a presviedčal ich hlasovať za. To však viacerí poslanci liberálov popreli. Richard Sulík, v tento deň hlavná postava celej eurozóny, je usadený v kresle na chodbe parlamentu a pôsobí nezvyčajne unavene. Nepochybuje síce o tom, že postupoval správne a nad otázkou, akú ponuku mu dala ráno Radičová, len rezignovane mávne rukou. Je však na ňom vidieť stres predošlých dní – málokto čelil naraz takému tlaku médií, koaličných partnerov, veľvyslancov, Bruselu, ako tento 43-ročný ekonóm, ktorý pôvodne išiel do politiky, aby presadil svoju vášeň, odvodový bonus. Pokojne hovorí o cti, o tom, že už nemohol ustúpiť a aj o tom, že nečaká žiadne vysoké percentá, podstatné je preňho dostať sa do parlamentu. „Aby sme si mohli ďalej trvať na svojom,“ vraví. Chodbami blúdi aj žoviálny Ivan Švejna, hayekovec v Moste, o ktorom sa vie, že má na euroval podobný názor ako sulíkovci, len sa verne drží straníckej línie. Sú predsa chvíle, keď je Béla viac než Hayek. Ponúkajú sa aj iné obrazy: hovorca Rado Baťo a poslanec SDKÚ Miroslav Beblavý sedia spolu s nešťastným výrazom tváre vo vestibule parlamentu, a sú zjavne nahnevaní. Z nedohody vinia jednoznačne Sulíka, hazardéra s Európou aj so Slovenskom. Smutne a veľmi vážne vyzerá aj predseda OKS Peter Zajac, ktorý ako odporca eurovalu pred obedom riešil dilemu, či ešte dokáže zachovať jednotu svojich poslancov pri hlasovaní. A bol si už vedomý toho, že zo strany vystúpi František Šebej, s ktorým boli v politike vyše 20 rokov nerozlučnou dvojicou.
Iný, nie ľudský, ale mocenský typ drámy prežívajú poslanci Smeru, ktorí sú síce zjavne dobre naladení, ale v súkromných rozhovoroch stále nechcú uveriť tomu, že SaS naozaj nezahlasuje za euroval a vzdá sa vládnych postov. To ich svetu nezodpovedá.
Z vládnej zostavy najspokojnejšou družinou sú poslanci KDH, na ktorých vidno úľavu, že doma vo svojich regiónoch už nebudú čeliť otázke, ako môžu vládnuť spolu s tými marihuanovými liberálmi. Kresťanskí demokrati sa už zjavne vnútri lúčia s pravicou a pomýšľajú na nové koaličné časy. Trochu si aspoň doberáme podpredsedu KDH Júliusa Brocku, ktorý na Koaličnej rade 7. septembra ako prvý nadhodil otázku eurovalu a budúcnosti vlády. Brocka sa so smiechom hrdí: „Napíšte, že za všetkým som ja!“ .tretia republika
A potom tu je ešte ďalšia dráma, určená pre verejnosť pred televízormi: v parlamente vystupuje so zásadným prejavom minister financií Ivan Mikloš, ktorý zdôvodňuje nevyhnutnosť navýšeného eurovalu a podopiera ju rôznymi autoritami. Následne mu tvrdo oponuje Richard Sulík, ktorý používa slová ako česť a svedomie. Po tomto prejave je už aj poslednému optimistovi jasné, že SaS neuhne. O chvíľu vystupuje Iveta Radičová s rečou, ktorá zaostáva za Miklošom aj za Sulíkom. Premiérke tento deň príliš nevyšiel. Je očividne vyčerpaná, čo cítiť najmä na jej nočnej tlačovke, kde už po páde vlády nezmyselne vyzýva nielen predsedu parlamentu, ale aj ministrov za SaS, aby „ako chlapi“ odstúpili.
Deň jednej koalície sa tak končí: divoko a absurdne. Jedenásteho októbra sa končí aj 22 rokov často problematického spojenectva liberálov a konzervatívcov. Poliaci so zmyslom pre pátos by náš minulý utorok možno označili ako zrod tretej slovenskej republiky. Ale nepredbiehajme: nasledovné týždne a mesiace bude naša pravica viesť najmä súboj o to, kto povalil Radičovej vládu. Tri strany aj s výdatnou pomocou niektorých médií už stihli nemalú časť ľudí presvedčiť, že vinníkom je výlučne Richard Sulík. Ale je to naozaj tak? .aj Lipšic bol proti
Koncom tohto júna to začínalo v koalícii pomaly vrieť. Málokto však na začiatku dovolenkového obdobia, počas ktorého boli všetci lídri len málokedy spolu v Bratislave, tušil, že práve v tomto čase sa spúšťa proces koaličnej skazy. Samit ministrov a lídrov eurozóny o budúcej pôžičke Grécku a o novej podobe eurovalu sa preložil na neskôr, a tak bol ešte stále priestor na rokovania. Richard Sulík verejne vyhlasoval, že s hlasmi SaS nemožno rátať, pretože nové návrhy pokladá za škodlivé a za popretie predošlých dohôd na úrovni eurozóny. Štyria Sulíkovi ministri hlasovali na vláde proti reforme dočasného eurovalu a proti vstupu Slovenska do trvalého eurovalu, pričom sa k nim pridal aj Daniel Lipšic z KDH. Minister vnútra tvrdil, že ide o veľmi závažné rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí, pretože nemožno od našich občanov žiadať, aby posielali peniaze do nezodpovedného Grécka. Lipšica odvtedy na túto tému už nebolo počuť. No Sulík v ostrej kritike zotrvával naďalej. Zrejme aj minister financií Ivan Mikloš vtedy pochopil, že presvedčiť predsedu parlamentu nebude jednoduché. Preto sa médiám zdôveril, že chce rokovať aj so Smerom. V tom čase však Mikuláš Dzurinda hovoril opak: treba sa vraj dohodnúť v rámci vládnej koalície. Politikov však nič príliš nehnalo. Mikloš bol ešte stále relatívne pokojný, pretože to vyzeralo, že navýšený euroval sa bude ratifikovať až koncom tohto roku. Preto v mysliach skúsených politikov ostávalo na dohodu so Sulíkom či s Ficom veľa času.
No atmosféra sa vyhrocovala. Mikloš so Sulíkom si vymieňali tvrdé polemiky v stĺpčekoch Hospodárskych novín, jeden písal o zodpovednosti a populizme, ten druhý mu vyčítal, že mení postoje a nechráni slovenské záujmy. Sulík sa dokonca priznal, že by chcel byť na chvíľu ministrom namiesto Mikloša, pretože by dokázal vyrokovať lepšie podmienky, či dokonca vybaviť pre Slovensko výnimku z budúcich akcií eurozóny. SaS sa súčasne spolu s OKS a SNS pokúsila v parlamente definovať obmedzený mandát pre Mikloša na rokovaniach v Bruseli. Urazený Mikloš vtedy hrozil v kuloároch demisiou a premiérka verejne vyhlásila, že týmto jeho úvahám rozumie. SaS napokon jej cesta cez parlament nevyšla, a tak išiel Mikloš do Bruselu koncom júla s voľnou rukou. Rovnako aj Iveta Radičová, ktorá na samite zdôraznila, že na dohodu má síce mandát od vlády, ale nemôže garantovať väčšinu v parlamente. .rozhovor s Ficom
Po návrate Radičovej a Mikloša z Bruselu sa teda problém nevyriešil, ale ešte gradoval: sklamaný a obídený Sulík nielenže odmietol dohodu lídrov eurozóny, ale od premiérky a ministra žiadal vysvetlenie, prečo súhlasili s inými podmienkami pomoci Grécku, než o akých hovorili predtým doma. Prekážalo mu, že sa Slovensko zaviazalo na príliš vysokú sumu našej záruky a príspevok bánk na pomoc Grécku označil za nízky. Naopak, líder Smeru Robert Fico dohodu privítal a súčasne zavetril príležitosť: navrhol, aby predstavitelia všetkých parlamentných strán podpísali u prezidenta deklaráciu, že budú súhlasiť s budúcimi mechanizmami na záchranu eura.
Začiatkom augusta Radičová súhlasila, že bude rokovať s Ficom. Neskôr sa stretli, rozhovor trval 10 minút, a bol pre premiérku ponižujúci. Fico jej dával najavo svoje pohŕdanie a trval na tom, že kým mu nepredloží podpisy 79 svojich poslancov, nemajú sa o čom baviť. A Dzurinda? Ten sa tiež neukázal ako najlepší koaličný stratég: chcel tlačiť na Sulíka a hovoril, že rokovania so Smerom treba začať neskôr. Fico naďalej pozýval lídrov koaličných strán na rokovania, z ktorých nebolo nič. Na konci leta bolo teda všetko rovnako, ako na jeho začiatku – len s tým rozdielom, že Fico sa na dianie pozeral čoraz spokojnejšie. .psychologická vojna
Týždne pred pádom vlády boli plné rokovaní, silných slov a protichodných informácií. Rekonštruovať presný priebeh udalostí deň po dni nemá význam, bola by to až príliš neprehľadná spleť stretnutí, koaličných rád a tlačových konferencií. Mnohé z nich už boli iba divadlom pre verejnosť, a nie fórom, na ktorom sa hľadal kompromis. Od istej chvíli oň ani nešlo a celá kauza okolo eurovalu sa stala najmä skúškou pevnosti nervov a psychologickou vojnou. Mikuláš Dzurinda bol zrejme až do finále presvedčený, že Richard Sulík nakoniec ustúpi a, naopak, šéf SaS žil v presvedčení, že Iveta Radičová nakoniec euroval s hlasovaním o dôvere vláde nespojí. Obidvaja sa prerátali.
Asi najbližšie k dohode boli lídri koalície ešte v septembri na koaličnej rade v Častej-Papierničke, kde Dzurinda ponúkol liberálom zriadiť komisiu zástupcov vládnych strán, v ktorej by každá z nich mala právo veta. Sulík a jeho kolegovia však spravili chybu. Namiesto toho, aby dali Dzurindov prísľub hneď na papier, chceli návrh prijať iba pod podmienkou, že sa zriadi akýsi nadnárodný majetkový holding, do ktorého by každá krajina, čerpajúca z eurovalu, vložila ako záruku svoje aktíva. Dzurinda s tým vraj súhlasil a hoci to dnes vyzerá bizarne, v tej chvíli podľa svedkov tvrdil, že si vie predstaviť vyrokovanie tohto bodu v Bruseli.
Tento Dzurindov návrh sa však nikdy nestal oficiálnym materiálom, o ktorom sa rokovalo a neskôr sa úplne stratil vo víre ďalších udalostí. Politici SDKÚ a SaS ďalej mrhali čas v rokovaniach o návrhu, ktorý mal zabezpečiť Slovensku nasledovnú únikovú cestu: ak povieme, že sa na nejakom finančnom programe v rámci eurovalu nezúčastníme, tak sa Európa vzdá nároku požadovať našu účasť. Vyplnil by sa tak Sulíkov sen: nezablokovať euroval pre ostatných, ale nedať z neho ani slovenský cent. Iveta Radičová tvrdila, že má tento návrh predrokovaný s európskymi špičkami, no nakoniec z toho nič nebolo – možno aj preto, že sám Ivan Mikloš sa na tieto Radičovej snahy pozeral s úplným chladom.
Neskôr sa dostal na stôl návrh SaS, ktorý požadoval vytvoriť komisiu, v ktorej by mali zastúpenie všetky parlamentné strany, pričom by každá z nich disponovala právom veta. Sulíkovci tiež požadovali záväzok, ktorý by znamenal neúčasť Slovenska v trvalom eurovale, no bez toho, že by sme ho blokovali. Časť vplyvných médií však tento návrh SaS celkom nepochopila a vyložila si ho ako úplný ústup z pozícií. Hoci pravdou bol skôr opak. Zarazení sulíkovci tak aj pod tlakom médií stratili chuť na ďalšie ústupky, pretože nechceli vyzerať ako dezertéri. Okrem toho, premiérka im po dlhej odmlke verejne oznámila, že tento kompromis neprijíma. Následne sa predminulý víkend členovia SaS stretli vo Vysokých Tatrách, kde vedenie strany čelilo masovému tlaku, aby liberáli ďalej držali líniu a neustupovali. .kto je teda na vine?
Až minulý pondelok prišiel definitívny krach. Najskôr vystúpili sulíkovci na tlačovke s tým, že v tomto spore vôbec nejde o euroval, ale o zhodenie premiérky Radičovej. Bol to už len zúfalý pokus strhnúť sympatie väčšej časti verejnosti na svoju stranu, ktorý nemohol dopadnúť dobre. Radičová v tom čase zjavne konala v zhode s Miklošom a Dzurindom, nie pod ich tlakom. Nasledujúca koaličná rada sa premenila na frašku: Dzurinda položil na stôl návrh, podľa ktorého by o jednotlivých operáciách z eurovalu musela rozhodovať väčšina vlády a finančného výboru parlamentu, teda žiadne právo veta pre SaS. Dzurinda už zrejme iba žartoval...
V poslednej fáze pred krachom vlády sa však nevyznamenala najmä premiérka Radičová, ktorá zbytočne naťahovala čas, dávala nereálne prísľuby a v závere pôsobila rezignovane. No jej najväčším zlyhaním za posledné týždne bolo, že nikto nevedel, čo si vlastne myslí. Pokladala schválenie eurovalu pre svoje ďalšie vládnutie za kľúčové? Raz možnosť spojenia eurovalu s hlasovaním o dôvere vláde jemne naznačila, inokedy – najmä keď o ňom Mikloš s Dzurindom hovorili verejne – sa zdalo, že si napriek sporom želá stabilitu vlády a reformy. Podobne sa vyjadrovala napríklad aj z New Yorku, kde trávila na konferencii viac dní, než bolo potrebné. Za túto nejednoznačnosť ju nakoniec vnútri SDKÚ kritizovali aj spolustraníci. Absencia akejkoľvek stratégie v rokovaniach tak nahrávala Ficovi, ktorému bolo jasné, že vládnej zostave, ktorá nemá kormidelníka, môže uštedriť smrteľný bozk. .iná pravica
Napokon Iveta Radičová rozhodla z pondelka na utorok spojiť obe hlasovania, čo viedlo k pádu vlády. To všetko má jeden dôležitý následok: Na Slovensku prestáva fungovať politické rozloženie síl v podobe, akú sme po Novembri poznali. Lídri SDKÚ, KDH a Mostu dnes hovoria v súvislosti so SaS o absolútnej kríze dôvery a o nulovom koaličnom potenciáli tejto strany. Vo výsledku to znamená, že ak budú chcieť SDKÚ, KDH a Most po voľbách vládnuť, budú odkázané na ponuky od Roberta Fica. Ich lídri sa síce ešte niekoľko mesiacov môžu tváriť sebavedomo, hovoriť o tom, že podobných nenaplnených prognóz sa aj v minulosti napočúvali dosť a dúfať v zázrak. No na jar ich čaká vytriezvenie. Fico a Sulík majú témy a dôvod na razantnú kampaň. Ale čo budú hovoriť oni traja? Nadchýnať ľudí pre trvalý euroval?
Iste, dôležitý bude aj zápas o interpretáciu toho, čo sa minulý týždeň stalo, ten už vlastne mohutne odštartoval. SDKÚ vykresľuje SaS ako antieurópsku extrémistickú stranu a Sulíka ako blázna, s ktorým sa nedá vládnuť. Pritom ekonóm, ktorý nadovšetko miluje excelovské tabuľky, si celý rok a pol hovoril konzistentne to svoje. Zrazu majú voliči pravice uveriť jeho obrazu ako temer nebezpečnejšieho politika než je Robert Fico so všetkými jeho socialistickými nápadmi a korupčnými aférami? Toto má byť ten pravý obraz Sulíka, ktorý tak dlho tvoril s Miklošom vcelku dobre fungujúci tandem? Modrá strana síce vie robiť propagandu, ale do marca sa môže vo svojom sebavedomí ešte poriadne prerátať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.