.spolková vláda by mala spraviť tento krok. Riadený bankrot Grécka by potom ukončil chradnutie krajiny, ktorú gniavi dlhová služba a politika úsporných opatrení. Zapôsobil by ako oslobodzujúci úder.
„Alternatíva: žiadna,“ píše sa v príručke, ktorú dala k dispozícii spolková vláda koaličným poslaneckým klubom krátko pred hlasovaním Bundestagu o navýšení eurovalu (EFSF). Vidíte, také je to jednoduché, keď chcete mať v parlamente odhlasované nemecké garancie vo výške 253 miliárd – ide pritom o sumu zodpovedajúcu výške daní, ktorú vybral v roku 2010 štát od súkromných domácností. A o čom by mal vlastne Bundestag rozhodovať, ak je rozhodovanie bez alternatívy? .euroval bez zmyslu
Koncepčne už politika eurovalov nie je presvedčivá. Nezlepšuje sa situácia v krízových krajinách tým, že by došlo k skutočnému odbúraniu dlhov a kríza ani nebola utlmená. Odkedy potrebujú podporu nielen Grécko, Írsko a Portugalsko, ale aj Španielsko, ba dokonca Taliansko, vymkli sa spod kontroly aj ďalšie veličiny. Dokonca aj po navýšení EFSF by objem jeho garancií bol „len“ 440 miliárd eur. To postačuje pre menšie krajiny, ale nie pre Taliansko a Španielsko, pretože ich prefinancovanie by si v strednodobom horizonte vyžadovalo 2,6 bilióna eur. Toto nedokáže ani dočasný euroval EFSF, ani trvalý euroval ESM. Preto pri rozšírení krízy hrozia ohromné straty pre nemeckého daňovníka – až k hornej hranici nemeckých garancií, čo je 253 miliárd eur.
Naozaj neexistuje alternatíva, ako tvrdí spolková vláda? Presvedčivá alternatíva však existuje: bolo by ňou nahradenie eurovalu povinnou rekapitalizíciou postihnutých bánk. Nedávno prišla šéfka Medzinárodného menového fondu (MMF) Christine Lagardová s návrhom dodať bankám čerstvý kapitál, aby čelili nesolventnosti štátov. Jej návrh odznel v pozoruhodnom prejave v Jackson Hole: „Banky potrebujú súrne rekapitalizáciu. Musia byť dosť silné, aby odolali rizikám nesolventnosti štátov a oslabenia rastu. Toto je kľúč k tomu, aby sa zabránilo nákaze.“
Za Lagardovej vyhláseniami stojí nezávislý odhad expertov menového fondu. Ide o prekvapujúci odklon od doteraz oficiálne presadzovanej línie, ktorý jednoduchými slovami znamená nasledovné: Bankroty štátov prídu a nedá sa im zabrániť. Nákazovým efektom sa predíde včasnou rekapitalizáciou bánk, a nie garanciami pre štátne dlhy (rozumej eurovalmi).
Toto je zničujúci verdikt nad doterajšou politikou spolkovej vlády. Napriek tomu to pre vládu nie je podnet, aby predloženú alternatívu čo i len vzala do úvahy a radšej igornuje MMF. V rozpore s tým, na čo sa prisahalo ešte pred pár mesiacmi, návrh zákona o navýšení eurovalu predpokladá, aby si podporné úvery už v budúcnosti nevyžadovali súhlas MMF. .prednosti rekapitalizácie
Prečo je rekapitalizácia bánk nevyhnutná a prečo je lacnejšia než súčasná politika záchranných valov? Pád Lehman Brothers ukázal, čo dokáže spôsobiť bankrot jednej veľkobanky. Európskej bankovej kríze treba preto bezpodmienečne zabrániť. No a s rekapitalizáciou sa to môže podariť z troch dôvodov lacnejšie a efektnejšie než pri súčasnej politike: 1.) Len relatívne malá časť štátnych dlhov sa nachádza vo vlastníctve bánk z EÚ. Napríklad v prípade Grécka, Írska a Portugalska obnáša tento podiel iba 20 percent. Kým euroval garantuje všetky úvery, ktoré prevzal štátom, a tým pádom sa v priebehu pár rokov musí zaručiť za väčšinu štátnych dlhov, bankovú rekapitalizáciu možno uskutočniť relatívne lacno, pretože kapitál bude posunutý len tam, kde jestvujú systémové riziká. Všetci ostatní investori (finanční investori, rovnako ako súkromné domácnosti) musia riziká nimi zavineného investičného rozhodnutia niesť sami.
2.) Druhá výhoda stratégie, ktorá zabezpečuje funkčnosť bankového sektora, spočíva v tom, že štát a zdroje daňovníka budú použité len neprioritne. A to z toho dôvodu, že prvý vankúš strát predstavuje ručenie v podobe vlastného kapitálu bankových akcionárov. Celý bankový sektor v Európskej únii disponuje približne jedným biliónom eur vlastného kapitálu, ktorý prirodzene predstavuje prednostný zdroj ručenia.
3.) Štát, ktorý rekapitalizuje banky nedostatočne vybavené vlastným kapitálom, nadobudne hodnotné peňažné nároky. Tie môže zrealizovať neskôr, pretože dlžník (teda zachránená banka) podlieha jeho vlastnej jurisdikcii. A tak na rozdiel od nesolventného štátu sa svojej povinnosti vrátiť peniaze banka nemôže vyhýbať. Ak štát nadobudne od banky nové akcie za férovú trhovú cenu, stane sa spoluvlastníkom a má nárok na dividendy, len čo sa znovu dosiahne hranica ziskovosti. Skúsenosti zo Švédska a Švajčiarska ukázali, že daňovník pri neskoršom predaji akcií dokonca zaznamenal zisk.
S ohľadom na prerozdeľovaciu spravodlivosť je nevyhnutné zdôrazniť, že asi 70 percent dotknutého kapitálu bánk a finančných investorov sa nachádza vo vlastníctve piatich percent najbohatších jednotlivcov sveta. Prebratie strát tejto malej majetnej elity cez euroval znamená masívne prerozdelenie v neprospech priemerného daňovníka. V prípade bankovej rekapitalizácie nedôjde k tomuto sociálne odpudzujúcemu prerozdeľovaniu (navzdory všeobecne rozšíreným názorom), keďže akcionári bánk sa nestávajú vlastníkom čerstvého kapitálu: ten skôr patrí štátu. .scenár rekapitalizácie
Dáta zo strestestov európskeho bankového systému dovoľujú niekoľko jednoduchých a veľavravných výpočtov. Pripusťme scenár dramatického rozšírenia dlhovej krízy, v ktorej prídu o solventnosť nielen Grécko, Írsko a Portugalsko, ale aj Španielsko a Taliansko.
Zo skúsenosti vyplýva, že nesolventné štáty ešte stále obsluhujú časť svojich dlhov. Rusko (nesolventné v rokoch 1998 až 2000) splatilo okolo 47 percent svojich dlhov. Ukrajina (1998 – 2000) Pakistan (1999) a Ekvádor (1999 – 2000) asi po 70 percent. Argentína (2001 – 2005) 25 percent, Moldavsko (2002) 63 percent, Uruguaj (2003) 86 percent a Dominikánska republika (2005) 98 percent. Čiže veritelia neutrpia totálne straty. Následne si predstavme, že súkromní veritelia musia odpísať 50 percent ich pohľadávok na grécke a portugalské štátne dlhy, kým Írsko, Taliansko a Španielsko dokážu napriek nesolventnosti zvládnuť 75 percent dlhovej služby.
Zníženie hodnoty dlhu má pre banky dodatočné nepriame dôsledky. Súkromné domácnosti, ako aj podniky utrpia straty, ktoré budú mať spätné účinky na aktíva bánk v EÚ. Na to, aby sme tento nepriamy efekt zobrazili, nepoužijeme skutočné vybavenie bánk vlastným kapitálom, ale hodnotu o 25 percent nižšiu. Takáto hodnota bola použitá aj v „stresových situáciách“ stres testov.
Popri súkromných veriteľoch tu zostáva ešte Európska centrálna banka (ECB), ktorá drží choré štátne dlhopisy v nominálnej hodnote okolo 120 miliárd eur. Predstavujú len 3,6 percenta pohľadávok voči nesolventným dlžníkom. Vzhľadom na mocenskú pozíciu Európskej centrálnej banky predpokladáme, že táto banka dokáže svoje nároky v plnej miere presadiť.
Na základe strestestov je približná potreba rekapitalizácie najväčších bánk v EÚ známa. Cieľom povinného zvýšenia kapitálu je prispôsobiť ich kapitálový vankúš možným stratám v dôsledku budúcej nesolventnosti štátov, čím sa odvráti banková kríza. Súčasne sa účinne redukuje vydierateľnosť vlád a ECB. .prípad Nemecko
Pozrime sa najskôr na Nemecko: Podľa nášho scenára by nemecké banky museli uniesť straty vo výške 20 miliárd eur. Je to menej ako 10 percent z 253 miliárd eur, ktoré schválil nemecký Bundestag ako ručenie. Iba pre Hypo Real Estate by sa vlastný kapitál dostal do negatívnych čísiel, čo by spôsobilo, že rekapitalizácia by nevyhnutne priniesla straty pre daňovníka. Lenže tieto straty by boli menej ako 1 miliarda eur.
Udržiavanie vlastného kapitálu nemeckého bankového sektora si vyžaduje rekapitalizáciu vo výške 19 miliárd eur, ktoré treba posudzovať ako štátnu investíciu. Dôjde akurát k premene štátneho majetku, keďže štát na druhej strane zaznamená prírastok aktív. Zmysluplnou sa nám však javí väčšia rekapitalizácia, aby sa zaistilo maximum stability. Okrem toho sa môže táto investícia rýchlo vyplácať, keďže nemecké úverové ústavy nahospodária v normálnych časoch ročný zisk okolo 30 miliárd eur.
Ešte lepšia je situácia v tých štátoch EÚ, ktorým tiež nehrozí nesolventnosť: V hore uvedenom scenári by banky týchto štátov museli uniesť straty asi 56 miliárd eur. Predstavuje to 9 percent agregovaného vlastného kapitálu týchto kreditných ústavov. Vankúše v podobe vlastného kapitálu sú tak priaznivejšie ako v Nemecku, kde sa agregovaná hodnota nachádza na úrovni 23 percent. Iba dve cyperské banky by stratili viac ako polovicu vlastného kapitálu. Uspokojivé vybavenie bánk kapitálom môže byť teda v týchto krajinách zaistené s relatívne malými nákladmi.
Komplikovanejšia je situácia krajín, u ktorých sa nesolventnosť predpokladá, keďže ich banky musia rátať s výpadkom pohľadávok vo výške 150 miliárd eur. Oproti tomu disponujú agregovaným vlastným kapitálom vo výške okolo 250 miliárd eur. Spotreba vlastného kapitálu by sa u Španielska a Talianska nachádzala na úrovni 50 percent, v Portugalsku 70 percent, v Grécku 180 percent a v Írsku 365 percent. Straty solventných európskych štátov pri rekapitalizácii by sa obmedzili na rozdiel medzi výpadkom pohľadávok a existujúcim vlastným kapitálom. Takéto čisté rekapitalizačné straty by predstavovali zrejme menej ako 30 miliárd eur. Nemecko by z toho muselo uniesť 41 percent, teda okolo 12 miliárd eur. Dodatočná investičná potreba pre trvalú stabilizáciu bánk v nesolventných krajinách sa pohybuje najmenej okolo 150 miliárd eur, ale táto suma nepredstavuje stratu daňovníka, keďže ten súčasne získa nárok na aktíva, ktoré sú s tým spojené.
Po európskej bankovej rekapitalizácii by Nemecko vlastnilo veľké balíky akcií nemeckých bánk, ako aj bankového systému potenciálne nesolventných krajín. Je sotva spochybniteľné, že si nemecký balík akcií udrží svoju hodnotu. Čo sa týka vlastnených zahraničných podielov, vývoj ich hodnoty zostane závislý od toho, či budú oddlžené krajiny v budúcnosti prosperovať. V tomto prípade sa Nemeckom vynaložené náklady na rekapitalizáciu môžu ukázať ako lepšia investícia, než sa na prvý pohľad očakávalo. .čo po bankrote štátov?
Napokon, veľmi nápomocný je pohľad na historické skúsenosti s nesolventnosťou štátov. Tie nepochybne svedčia o nepríjemných dôsledkoch pre dotknuté krajiny: prístup k medzinárodnému kapitálovému trhu sa dočasne uzavrie. Investície a reálne mzdy sa znížia, zahraničný obchod sa zmenší, nezamestnanosť stúpne. Skrátka, nastane ťažká recesia.
To je však len polovičná pravda. Recesia sa zvyčajne začína ešte pred nesolventnosťou, pretože politika nevyhnutných úspor a únik kapitálu pôsobia utlmujúco. No po uzavretí vyjednávaní o reštrukturalizácii zadlženia sa nesolventná krajina často zotaví prekvapujúco rýchlo. Exporty väčšinou začínajú stúpať už po roku a skoro v rovnakom čase začína hospodárstvo rásť. Toto sa síce deje z nízkej úrovne, no smer je správny a nezamestnanosť klesá.
Vylúčenie z medzinárodného kapitálového trhu tiež netrvá dlho. Rizikové prirážky sa znížia väčšinou v priebehu niekoľkých mesiacov na úroveň spred krízy a po dvoch alebo troch rokoch je príliv kapitálu často väčší ako pred vyhrotením dlhovej krízy. Argentína, ktorá v rokoch 2001 až 2005 presadila voči veriteľom mimoriadne priaznivý 75-percentný haircut, zaznamenala už o dva roky taký prílev súkromného kapitálu, že ho musela tlmiť. Čiže vyhliadky nie sú v prípade nesolventnosti niektorého štátu eurozóny úplne temné. A keď taký štát opäť zaznamená prílev kapitálu, neexistuje dôvod spochybňovať jeho podiel na spoločnej mene.
Samozrejme, ekonomické úskalia tohto riešenia nemožno zľahčovať. Súčasná situácia Grécka je pre obyvateľstvo spojená s obeťami a odriekaním. Ale aj tu treba zasadiť veci do správneho pomeru. Grécky HDP sa teraz zmenšuje o približne 5 až 6 percent ročne. To zodpovedá vývoju v Nemecku v roku 2009. Malé Lotyšsko, ktorému nikto žiadny euroval nikdy neponúkol, prežilo relatívne bez nariekania v roku 2009 hospodársky prepad na úrovni 18 percent. Treba zdôrazniť, že Lotyšsko je oveľa chudobnejšie než Grécko – a medzitým opäť rastie. Riadený bankrot Grécka by potom ukončil chradnutie krajiny, ktorú drví dlhová služba a politika úsporných opatrení. Ale EÚ to unesie len v takom prípade, ak predtým rekapitalizuje svoje banky.
Lagardová svojím návrhom na rekapitalizovanie bánk nevyslovila žiadnu zásadne novú myšlienku. Ale novou skutočnosťou je to, že aj na politickej úrovni otvorene zaznieva, čo mnohí ekonómovia navrhujú už dlho: riadená forma štátneho bankrotu. Nami predložené údaje zreteľne ukazujú, že ide o alternatívu voči politike spolkovej vlády, ktorá by stála za zváženie. Bundestag by sa v tejto otázke, dôležitej pre budúcnosť Nemecka i Európy, nemal dať vmanévrovať do pozície nástroja vlády, ktorá svoju politiku vyhlásuje za bezalternatívnu. Harald Hau vyučuje finančnú ekonómiu na Univerzite v Ženeve, promoval u Kennetha Rogoffa a pôsobil pri Medzinárodnom menovom fonde a Európskej centrálnej banke.
Bernd Lucke je profesor hospodárskej politiky na Univerzite v Hamburgu a ako profesor hosťuje v USA.
Článok vyšiel v nemeckom denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung 28. septembra 2011, uverejňujeme ho s láskavým súhlasom denníka.
„Alternatíva: žiadna,“ píše sa v príručke, ktorú dala k dispozícii spolková vláda koaličným poslaneckým klubom krátko pred hlasovaním Bundestagu o navýšení eurovalu (EFSF). Vidíte, také je to jednoduché, keď chcete mať v parlamente odhlasované nemecké garancie vo výške 253 miliárd – ide pritom o sumu zodpovedajúcu výške daní, ktorú vybral v roku 2010 štát od súkromných domácností. A o čom by mal vlastne Bundestag rozhodovať, ak je rozhodovanie bez alternatívy? .euroval bez zmyslu
Koncepčne už politika eurovalov nie je presvedčivá. Nezlepšuje sa situácia v krízových krajinách tým, že by došlo k skutočnému odbúraniu dlhov a kríza ani nebola utlmená. Odkedy potrebujú podporu nielen Grécko, Írsko a Portugalsko, ale aj Španielsko, ba dokonca Taliansko, vymkli sa spod kontroly aj ďalšie veličiny. Dokonca aj po navýšení EFSF by objem jeho garancií bol „len“ 440 miliárd eur. To postačuje pre menšie krajiny, ale nie pre Taliansko a Španielsko, pretože ich prefinancovanie by si v strednodobom horizonte vyžadovalo 2,6 bilióna eur. Toto nedokáže ani dočasný euroval EFSF, ani trvalý euroval ESM. Preto pri rozšírení krízy hrozia ohromné straty pre nemeckého daňovníka – až k hornej hranici nemeckých garancií, čo je 253 miliárd eur.
Naozaj neexistuje alternatíva, ako tvrdí spolková vláda? Presvedčivá alternatíva však existuje: bolo by ňou nahradenie eurovalu povinnou rekapitalizíciou postihnutých bánk. Nedávno prišla šéfka Medzinárodného menového fondu (MMF) Christine Lagardová s návrhom dodať bankám čerstvý kapitál, aby čelili nesolventnosti štátov. Jej návrh odznel v pozoruhodnom prejave v Jackson Hole: „Banky potrebujú súrne rekapitalizáciu. Musia byť dosť silné, aby odolali rizikám nesolventnosti štátov a oslabenia rastu. Toto je kľúč k tomu, aby sa zabránilo nákaze.“
Za Lagardovej vyhláseniami stojí nezávislý odhad expertov menového fondu. Ide o prekvapujúci odklon od doteraz oficiálne presadzovanej línie, ktorý jednoduchými slovami znamená nasledovné: Bankroty štátov prídu a nedá sa im zabrániť. Nákazovým efektom sa predíde včasnou rekapitalizáciou bánk, a nie garanciami pre štátne dlhy (rozumej eurovalmi).
Toto je zničujúci verdikt nad doterajšou politikou spolkovej vlády. Napriek tomu to pre vládu nie je podnet, aby predloženú alternatívu čo i len vzala do úvahy a radšej igornuje MMF. V rozpore s tým, na čo sa prisahalo ešte pred pár mesiacmi, návrh zákona o navýšení eurovalu predpokladá, aby si podporné úvery už v budúcnosti nevyžadovali súhlas MMF. .prednosti rekapitalizácie
Prečo je rekapitalizácia bánk nevyhnutná a prečo je lacnejšia než súčasná politika záchranných valov? Pád Lehman Brothers ukázal, čo dokáže spôsobiť bankrot jednej veľkobanky. Európskej bankovej kríze treba preto bezpodmienečne zabrániť. No a s rekapitalizáciou sa to môže podariť z troch dôvodov lacnejšie a efektnejšie než pri súčasnej politike: 1.) Len relatívne malá časť štátnych dlhov sa nachádza vo vlastníctve bánk z EÚ. Napríklad v prípade Grécka, Írska a Portugalska obnáša tento podiel iba 20 percent. Kým euroval garantuje všetky úvery, ktoré prevzal štátom, a tým pádom sa v priebehu pár rokov musí zaručiť za väčšinu štátnych dlhov, bankovú rekapitalizáciu možno uskutočniť relatívne lacno, pretože kapitál bude posunutý len tam, kde jestvujú systémové riziká. Všetci ostatní investori (finanční investori, rovnako ako súkromné domácnosti) musia riziká nimi zavineného investičného rozhodnutia niesť sami.
2.) Druhá výhoda stratégie, ktorá zabezpečuje funkčnosť bankového sektora, spočíva v tom, že štát a zdroje daňovníka budú použité len neprioritne. A to z toho dôvodu, že prvý vankúš strát predstavuje ručenie v podobe vlastného kapitálu bankových akcionárov. Celý bankový sektor v Európskej únii disponuje približne jedným biliónom eur vlastného kapitálu, ktorý prirodzene predstavuje prednostný zdroj ručenia.
3.) Štát, ktorý rekapitalizuje banky nedostatočne vybavené vlastným kapitálom, nadobudne hodnotné peňažné nároky. Tie môže zrealizovať neskôr, pretože dlžník (teda zachránená banka) podlieha jeho vlastnej jurisdikcii. A tak na rozdiel od nesolventného štátu sa svojej povinnosti vrátiť peniaze banka nemôže vyhýbať. Ak štát nadobudne od banky nové akcie za férovú trhovú cenu, stane sa spoluvlastníkom a má nárok na dividendy, len čo sa znovu dosiahne hranica ziskovosti. Skúsenosti zo Švédska a Švajčiarska ukázali, že daňovník pri neskoršom predaji akcií dokonca zaznamenal zisk.
S ohľadom na prerozdeľovaciu spravodlivosť je nevyhnutné zdôrazniť, že asi 70 percent dotknutého kapitálu bánk a finančných investorov sa nachádza vo vlastníctve piatich percent najbohatších jednotlivcov sveta. Prebratie strát tejto malej majetnej elity cez euroval znamená masívne prerozdelenie v neprospech priemerného daňovníka. V prípade bankovej rekapitalizácie nedôjde k tomuto sociálne odpudzujúcemu prerozdeľovaniu (navzdory všeobecne rozšíreným názorom), keďže akcionári bánk sa nestávajú vlastníkom čerstvého kapitálu: ten skôr patrí štátu. .scenár rekapitalizácie
Dáta zo strestestov európskeho bankového systému dovoľujú niekoľko jednoduchých a veľavravných výpočtov. Pripusťme scenár dramatického rozšírenia dlhovej krízy, v ktorej prídu o solventnosť nielen Grécko, Írsko a Portugalsko, ale aj Španielsko a Taliansko.
Zo skúsenosti vyplýva, že nesolventné štáty ešte stále obsluhujú časť svojich dlhov. Rusko (nesolventné v rokoch 1998 až 2000) splatilo okolo 47 percent svojich dlhov. Ukrajina (1998 – 2000) Pakistan (1999) a Ekvádor (1999 – 2000) asi po 70 percent. Argentína (2001 – 2005) 25 percent, Moldavsko (2002) 63 percent, Uruguaj (2003) 86 percent a Dominikánska republika (2005) 98 percent. Čiže veritelia neutrpia totálne straty. Následne si predstavme, že súkromní veritelia musia odpísať 50 percent ich pohľadávok na grécke a portugalské štátne dlhy, kým Írsko, Taliansko a Španielsko dokážu napriek nesolventnosti zvládnuť 75 percent dlhovej služby.
Zníženie hodnoty dlhu má pre banky dodatočné nepriame dôsledky. Súkromné domácnosti, ako aj podniky utrpia straty, ktoré budú mať spätné účinky na aktíva bánk v EÚ. Na to, aby sme tento nepriamy efekt zobrazili, nepoužijeme skutočné vybavenie bánk vlastným kapitálom, ale hodnotu o 25 percent nižšiu. Takáto hodnota bola použitá aj v „stresových situáciách“ stres testov.
Popri súkromných veriteľoch tu zostáva ešte Európska centrálna banka (ECB), ktorá drží choré štátne dlhopisy v nominálnej hodnote okolo 120 miliárd eur. Predstavujú len 3,6 percenta pohľadávok voči nesolventným dlžníkom. Vzhľadom na mocenskú pozíciu Európskej centrálnej banky predpokladáme, že táto banka dokáže svoje nároky v plnej miere presadiť.
Na základe strestestov je približná potreba rekapitalizácie najväčších bánk v EÚ známa. Cieľom povinného zvýšenia kapitálu je prispôsobiť ich kapitálový vankúš možným stratám v dôsledku budúcej nesolventnosti štátov, čím sa odvráti banková kríza. Súčasne sa účinne redukuje vydierateľnosť vlád a ECB. .prípad Nemecko
Pozrime sa najskôr na Nemecko: Podľa nášho scenára by nemecké banky museli uniesť straty vo výške 20 miliárd eur. Je to menej ako 10 percent z 253 miliárd eur, ktoré schválil nemecký Bundestag ako ručenie. Iba pre Hypo Real Estate by sa vlastný kapitál dostal do negatívnych čísiel, čo by spôsobilo, že rekapitalizácia by nevyhnutne priniesla straty pre daňovníka. Lenže tieto straty by boli menej ako 1 miliarda eur.
Udržiavanie vlastného kapitálu nemeckého bankového sektora si vyžaduje rekapitalizáciu vo výške 19 miliárd eur, ktoré treba posudzovať ako štátnu investíciu. Dôjde akurát k premene štátneho majetku, keďže štát na druhej strane zaznamená prírastok aktív. Zmysluplnou sa nám však javí väčšia rekapitalizácia, aby sa zaistilo maximum stability. Okrem toho sa môže táto investícia rýchlo vyplácať, keďže nemecké úverové ústavy nahospodária v normálnych časoch ročný zisk okolo 30 miliárd eur.
Ešte lepšia je situácia v tých štátoch EÚ, ktorým tiež nehrozí nesolventnosť: V hore uvedenom scenári by banky týchto štátov museli uniesť straty asi 56 miliárd eur. Predstavuje to 9 percent agregovaného vlastného kapitálu týchto kreditných ústavov. Vankúše v podobe vlastného kapitálu sú tak priaznivejšie ako v Nemecku, kde sa agregovaná hodnota nachádza na úrovni 23 percent. Iba dve cyperské banky by stratili viac ako polovicu vlastného kapitálu. Uspokojivé vybavenie bánk kapitálom môže byť teda v týchto krajinách zaistené s relatívne malými nákladmi.
Komplikovanejšia je situácia krajín, u ktorých sa nesolventnosť predpokladá, keďže ich banky musia rátať s výpadkom pohľadávok vo výške 150 miliárd eur. Oproti tomu disponujú agregovaným vlastným kapitálom vo výške okolo 250 miliárd eur. Spotreba vlastného kapitálu by sa u Španielska a Talianska nachádzala na úrovni 50 percent, v Portugalsku 70 percent, v Grécku 180 percent a v Írsku 365 percent. Straty solventných európskych štátov pri rekapitalizácii by sa obmedzili na rozdiel medzi výpadkom pohľadávok a existujúcim vlastným kapitálom. Takéto čisté rekapitalizačné straty by predstavovali zrejme menej ako 30 miliárd eur. Nemecko by z toho muselo uniesť 41 percent, teda okolo 12 miliárd eur. Dodatočná investičná potreba pre trvalú stabilizáciu bánk v nesolventných krajinách sa pohybuje najmenej okolo 150 miliárd eur, ale táto suma nepredstavuje stratu daňovníka, keďže ten súčasne získa nárok na aktíva, ktoré sú s tým spojené.
Po európskej bankovej rekapitalizácii by Nemecko vlastnilo veľké balíky akcií nemeckých bánk, ako aj bankového systému potenciálne nesolventných krajín. Je sotva spochybniteľné, že si nemecký balík akcií udrží svoju hodnotu. Čo sa týka vlastnených zahraničných podielov, vývoj ich hodnoty zostane závislý od toho, či budú oddlžené krajiny v budúcnosti prosperovať. V tomto prípade sa Nemeckom vynaložené náklady na rekapitalizáciu môžu ukázať ako lepšia investícia, než sa na prvý pohľad očakávalo. .čo po bankrote štátov?
Napokon, veľmi nápomocný je pohľad na historické skúsenosti s nesolventnosťou štátov. Tie nepochybne svedčia o nepríjemných dôsledkoch pre dotknuté krajiny: prístup k medzinárodnému kapitálovému trhu sa dočasne uzavrie. Investície a reálne mzdy sa znížia, zahraničný obchod sa zmenší, nezamestnanosť stúpne. Skrátka, nastane ťažká recesia.
To je však len polovičná pravda. Recesia sa zvyčajne začína ešte pred nesolventnosťou, pretože politika nevyhnutných úspor a únik kapitálu pôsobia utlmujúco. No po uzavretí vyjednávaní o reštrukturalizácii zadlženia sa nesolventná krajina často zotaví prekvapujúco rýchlo. Exporty väčšinou začínajú stúpať už po roku a skoro v rovnakom čase začína hospodárstvo rásť. Toto sa síce deje z nízkej úrovne, no smer je správny a nezamestnanosť klesá.
Vylúčenie z medzinárodného kapitálového trhu tiež netrvá dlho. Rizikové prirážky sa znížia väčšinou v priebehu niekoľkých mesiacov na úroveň spred krízy a po dvoch alebo troch rokoch je príliv kapitálu často väčší ako pred vyhrotením dlhovej krízy. Argentína, ktorá v rokoch 2001 až 2005 presadila voči veriteľom mimoriadne priaznivý 75-percentný haircut, zaznamenala už o dva roky taký prílev súkromného kapitálu, že ho musela tlmiť. Čiže vyhliadky nie sú v prípade nesolventnosti niektorého štátu eurozóny úplne temné. A keď taký štát opäť zaznamená prílev kapitálu, neexistuje dôvod spochybňovať jeho podiel na spoločnej mene.
Samozrejme, ekonomické úskalia tohto riešenia nemožno zľahčovať. Súčasná situácia Grécka je pre obyvateľstvo spojená s obeťami a odriekaním. Ale aj tu treba zasadiť veci do správneho pomeru. Grécky HDP sa teraz zmenšuje o približne 5 až 6 percent ročne. To zodpovedá vývoju v Nemecku v roku 2009. Malé Lotyšsko, ktorému nikto žiadny euroval nikdy neponúkol, prežilo relatívne bez nariekania v roku 2009 hospodársky prepad na úrovni 18 percent. Treba zdôrazniť, že Lotyšsko je oveľa chudobnejšie než Grécko – a medzitým opäť rastie. Riadený bankrot Grécka by potom ukončil chradnutie krajiny, ktorú drví dlhová služba a politika úsporných opatrení. Ale EÚ to unesie len v takom prípade, ak predtým rekapitalizuje svoje banky.
Lagardová svojím návrhom na rekapitalizovanie bánk nevyslovila žiadnu zásadne novú myšlienku. Ale novou skutočnosťou je to, že aj na politickej úrovni otvorene zaznieva, čo mnohí ekonómovia navrhujú už dlho: riadená forma štátneho bankrotu. Nami predložené údaje zreteľne ukazujú, že ide o alternatívu voči politike spolkovej vlády, ktorá by stála za zváženie. Bundestag by sa v tejto otázke, dôležitej pre budúcnosť Nemecka i Európy, nemal dať vmanévrovať do pozície nástroja vlády, ktorá svoju politiku vyhlásuje za bezalternatívnu. Harald Hau vyučuje finančnú ekonómiu na Univerzite v Ženeve, promoval u Kennetha Rogoffa a pôsobil pri Medzinárodnom menovom fonde a Európskej centrálnej banke.
Bernd Lucke je profesor hospodárskej politiky na Univerzite v Hamburgu a ako profesor hosťuje v USA.
Článok vyšiel v nemeckom denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung 28. septembra 2011, uverejňujeme ho s láskavým súhlasom denníka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.