.aj občania Slovenska už vedia, že príslušnosť k pohlaviu v tomto prípade nie je dôležitá – tak ako to už vedia Nemci aj Briti po skúsenostiach s Angelou Merkelovou či Margaret Thatcherovou. Treba to pripomenúť, lebo keď v utorok v noci Iveta Radičová zlomeným hlasom kričala po svojich politických partneroch, mnoho ľudí znechutene poznamenalo: „Hysterická ženská.“ V tú noc tak Iveta Radičová naozaj pôsobila. Bola unavená a emócie ju prevalcovali. Merkelová by tam stála ľadovo chladná a Thatcherová by bola ironicky tvrdá. Radičová je však emocionálne založený človek a emócie sú jej silnou aj slabou stránkou zároveň. .výstrih aj pančušky
Ako žena to mala Radičová o čosi ťažšie ako muži na jej poste. Permanentne bola pod drobnohľadom bulváru. Kritizovali ju za nevhodné šaty, otvorenú špičku na topánkach či priveľký výstrih. Musí to byť deprimujúce, keď sa vraciate zo zahraničnej cesty, kde ste vyrokovali pre svoju krajinu dôležité veci, a v novinách sa rozoberajú vaše chýbajúce pančušky. Radičová si však v tomto smere dokázala zachovať nadhľad. „Pýtam sa, podľa akých kritérií ma hodnotia?“ pýtala sa v Plus 7 dní. „Nesmierne si vážim nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, je to dáma svetovej politiky. A myslím si, že je celkom nevhodné komentovať, že mala trikrát to isté sako pri prijatí oficiálnej návštevy. Prečo nie?“ Osviežením bolo aj to, že dokázala dať politike ľudský rozmer, ochotne porozprávala o svojom psovi, mačkách či dcére. No menej už komentovala priateľstvo so šéfom svojich poradcov Mariánom Balázsom, ktorý sa pre to, aby mohol byť v blízkosti premiérky, vzdal svojho kňazstva. Pre veriacich to bola aférka s čudnou príchuťou, ale Radičová aj toto napokon ustála, presadila si svoje a bývalý rehoľník do značnej miery formoval jej postoje aj názory. .nie pre sekretariáty
Radičová neprišla na Úrad vlády ako politicky neskúsený človek, hoci to tak imidžovo pôsobilo. S politikou sa zaplietla už koncom osemdesiatych rokov, bola pri formovaní sa VPN a v roku 1992 sa angažovala pri vzniku slovenskej pobočky ODS.
Do politiky sa v roku 2005 vrátila z vedeckej a pedagogickej pôdy, kde bola úspešná a ako prvá žena získala profesúru v odbore sociológia. Na ministerstve práce mala za úlohu poľudšťovať nepopulárne reformy po Ľudovítovi Kaníkovi. O rok neskôr vstúpila aj do SDKÚ. V straníckej politike však nebola až taká úspešná, nebudovala si silnú stranícku pozíciu, stačil jej prirodzený rešpekt aj popularita, ktorú mala ako sociologička a vdova po populárnom humoristovi. Sama napokon viackrát priznala, že stranícka funkcia ju neláka. Nemala na to ani patričné osobnostné vybavenie. Stranícke funkcie si vyžadujú ľudí racionálnych, trpezlivých, s dobrými vyjednávačskými schopnosťami, ktorí si nepotrpia na svoj obraz v médiách. Radičová je iná – náladová, často sa rozhoduje o svojich krokoch náhle a intuitívne. Dá sa pomerne ľahko ovplyvniť, najmä keď vidí, čo od nej očakávajú médiá. Ale napokon sa stal malý zázrak a ona sa stala líderkou kandidátky SDKÚ. .premiérka
Chcela byť premiérkou, ktorú majú ľudia radi. To bol zároveň jej problém. Silná sociálna empatia a túžba byť obľúbená jej občas pri tvrdých opatreniach so sociálnymi dopadmi komplikujú rozhodovanie. Avizované štrajky učiteľov, lekárov mohli byť pre ňu v nasledujúcich týždňoch osobnou traumou. Tak ako sa bála, že po neschválení eurovalu bude Slovensko v médiách čiernou ovcou a exotom.
Hviezdne chvíle zažila viackrát – nezabudnime na jej presvedčivé argumentovanie v Nemecku, prečo sa Slovensko nepripojí k bilatelárnej pomoci Grécku. Statočný bol jej postoj, keď pohrozila demisiou, ak koaliční poslanci podporia Dobroslava Trnku. Skvelé bolo jej osobné nasadenie v boji proti klientelizmu a korupcii. Jej spoluúčasť s trpiacimi ľuďmi nebola nikdy hraná.
Pre mnohých občanov bola zárukou toho, že sa v tomto štáte skončí stranícke kšeftovanie. O to väčšou traumou bola pre ňu kauza Daňového riaditeľstva v Košiciach, ktoré sídli v budove straníckeho funkcionára SDKÚ Ščurku. To bolo obrovské verejné poníženie, ktoré Mikloš s Dzurindom Radičovej uštedrili. Odvtedy akoby si viac uvedomovala krehkosť svojej pozície. Vedela, že je pošpinená pred svojimi priateľmi z tretieho sektora aj pred občanmi.
Akoby ju toto poníženie hnalo do skratovitého konania, akoby chcela pri eurovale všetkým dokázať, že je silný politik, ktorý nepotrebuje kryť si chrbát straníckymi bosmi.
Angela Merkelová či Margaret Thatcherová mali za sebou silnú stranu, ktorej vládli pevnou rukou. Radičová mala za sebou pár ľudí na Úrade vlády bez reálnej politickej sily. Navyše sú viacerí z jej spolupracovníkov ešte emocionálnejší ako samotná šéfka. Veľa rozvahy zo svojho zázemia nenačerpala. Iveta Radičová by sa oveľa viac hodila do Prezidentského paláca ako na Úrad vlády. Občania by v jej osobe mali empatickú prezidentku, ktorá by s úprimným záujmom počúvala ich sťažnosti a neraz by energicky a účinne zasiahla proti nespravodlivosti.
Bola by to asi dobrá prezidentka.
Ako žena to mala Radičová o čosi ťažšie ako muži na jej poste. Permanentne bola pod drobnohľadom bulváru. Kritizovali ju za nevhodné šaty, otvorenú špičku na topánkach či priveľký výstrih. Musí to byť deprimujúce, keď sa vraciate zo zahraničnej cesty, kde ste vyrokovali pre svoju krajinu dôležité veci, a v novinách sa rozoberajú vaše chýbajúce pančušky. Radičová si však v tomto smere dokázala zachovať nadhľad. „Pýtam sa, podľa akých kritérií ma hodnotia?“ pýtala sa v Plus 7 dní. „Nesmierne si vážim nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, je to dáma svetovej politiky. A myslím si, že je celkom nevhodné komentovať, že mala trikrát to isté sako pri prijatí oficiálnej návštevy. Prečo nie?“ Osviežením bolo aj to, že dokázala dať politike ľudský rozmer, ochotne porozprávala o svojom psovi, mačkách či dcére. No menej už komentovala priateľstvo so šéfom svojich poradcov Mariánom Balázsom, ktorý sa pre to, aby mohol byť v blízkosti premiérky, vzdal svojho kňazstva. Pre veriacich to bola aférka s čudnou príchuťou, ale Radičová aj toto napokon ustála, presadila si svoje a bývalý rehoľník do značnej miery formoval jej postoje aj názory. .nie pre sekretariáty
Radičová neprišla na Úrad vlády ako politicky neskúsený človek, hoci to tak imidžovo pôsobilo. S politikou sa zaplietla už koncom osemdesiatych rokov, bola pri formovaní sa VPN a v roku 1992 sa angažovala pri vzniku slovenskej pobočky ODS.
Do politiky sa v roku 2005 vrátila z vedeckej a pedagogickej pôdy, kde bola úspešná a ako prvá žena získala profesúru v odbore sociológia. Na ministerstve práce mala za úlohu poľudšťovať nepopulárne reformy po Ľudovítovi Kaníkovi. O rok neskôr vstúpila aj do SDKÚ. V straníckej politike však nebola až taká úspešná, nebudovala si silnú stranícku pozíciu, stačil jej prirodzený rešpekt aj popularita, ktorú mala ako sociologička a vdova po populárnom humoristovi. Sama napokon viackrát priznala, že stranícka funkcia ju neláka. Nemala na to ani patričné osobnostné vybavenie. Stranícke funkcie si vyžadujú ľudí racionálnych, trpezlivých, s dobrými vyjednávačskými schopnosťami, ktorí si nepotrpia na svoj obraz v médiách. Radičová je iná – náladová, často sa rozhoduje o svojich krokoch náhle a intuitívne. Dá sa pomerne ľahko ovplyvniť, najmä keď vidí, čo od nej očakávajú médiá. Ale napokon sa stal malý zázrak a ona sa stala líderkou kandidátky SDKÚ. .premiérka
Chcela byť premiérkou, ktorú majú ľudia radi. To bol zároveň jej problém. Silná sociálna empatia a túžba byť obľúbená jej občas pri tvrdých opatreniach so sociálnymi dopadmi komplikujú rozhodovanie. Avizované štrajky učiteľov, lekárov mohli byť pre ňu v nasledujúcich týždňoch osobnou traumou. Tak ako sa bála, že po neschválení eurovalu bude Slovensko v médiách čiernou ovcou a exotom.
Hviezdne chvíle zažila viackrát – nezabudnime na jej presvedčivé argumentovanie v Nemecku, prečo sa Slovensko nepripojí k bilatelárnej pomoci Grécku. Statočný bol jej postoj, keď pohrozila demisiou, ak koaliční poslanci podporia Dobroslava Trnku. Skvelé bolo jej osobné nasadenie v boji proti klientelizmu a korupcii. Jej spoluúčasť s trpiacimi ľuďmi nebola nikdy hraná.
Pre mnohých občanov bola zárukou toho, že sa v tomto štáte skončí stranícke kšeftovanie. O to väčšou traumou bola pre ňu kauza Daňového riaditeľstva v Košiciach, ktoré sídli v budove straníckeho funkcionára SDKÚ Ščurku. To bolo obrovské verejné poníženie, ktoré Mikloš s Dzurindom Radičovej uštedrili. Odvtedy akoby si viac uvedomovala krehkosť svojej pozície. Vedela, že je pošpinená pred svojimi priateľmi z tretieho sektora aj pred občanmi.
Akoby ju toto poníženie hnalo do skratovitého konania, akoby chcela pri eurovale všetkým dokázať, že je silný politik, ktorý nepotrebuje kryť si chrbát straníckymi bosmi.
Angela Merkelová či Margaret Thatcherová mali za sebou silnú stranu, ktorej vládli pevnou rukou. Radičová mala za sebou pár ľudí na Úrade vlády bez reálnej politickej sily. Navyše sú viacerí z jej spolupracovníkov ešte emocionálnejší ako samotná šéfka. Veľa rozvahy zo svojho zázemia nenačerpala. Iveta Radičová by sa oveľa viac hodila do Prezidentského paláca ako na Úrad vlády. Občania by v jej osobe mali empatickú prezidentku, ktorá by s úprimným záujmom počúvala ich sťažnosti a neraz by energicky a účinne zasiahla proti nespravodlivosti.
Bola by to asi dobrá prezidentka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.