Od konca komunizmu je to prvýkrát, čo voľby vyhrala vládnuca strana. Až dodnes pre všetky formácie platilo, že najdlhšie, ako sa pri moci dokázali udržať, bolo jedno volebné obdobie. Občianska platforma (PO, vo voľbách získala 39,19 percenta) prekonala túto chorobu a zostane pri moci so svojím doterajším koaličným partnerom, roľníckou stranou PSL (vo voľbách dostali 8,36 percenta).
Za týmto výsledkom treba vidieť najmä to, že PO je klasickou bezideovou stranou moci, ktorá sa neriadi žiadnym programom, ale prieskumami verejnej mienky a reagovaním na zmeny spoločenskej klímy. Keď treba, môže byť konzervatívna, liberálna alebo hoc aj socialistická. Sám predseda tejto strany Donald Tusk povedal, že PO je strana nového typu, ktorá nie je ani ľavicou, ani pravicou, ale spoločenstvom, ktoré združuje ľudí zo všetkých strán. Vládnuci politici presne rozpoznali, aké sú očakávania verejnosti a ponúkli to, čo si ľudia želali – pocit pokoja, bezpečia, komfort a stabilitu. Nie náhodou sa hovorí, že v Platforme sa majstrovsky naučili ovládať emócie.
Okolo PO sa združili vplyvné mediálne a biznisové skupiny vrátane tých, ktoré vyrástli z postkomunistickej nomenklatúry. Pochopili, že Zväz demokratickej ľavice (SLD, vo voľbách 8,25 percenta), ktorý je stále skompromitovaný rôznymi aférami, nemôže byť reprezentantom ich záujmov a presunuli sa k Platforme. V poľskom mediálnom priestore to znamená takmer absolútny monopol tejto strany. V podstate všetky elektronické médiá, s výnimkou katolíckeho Radia Maryja, ktoré však počúvajú iba tri percentá populácie, otvorene podporovali vládu Donalda Tuska. A okrem toho sa angažovali v jeho kampani, napádali jeho oponentov, osobitne Právo a spravodlivosť (PiS, vo voľbách získali 29,88 percenta). Vplyv elektronických médii na voľby bol rozhodujúci. Dokazuje to aj štatistika, podľa ktorej na jeden milión ľudí, čítajúcich noviny, pripadá 16 miliónov ľudí pozerajúcich televíziu. Televízia je preto hlavným nástrojom formovania názorov. .maďarský scenár
Právo a spravodlivosť potvrdilo svoju pozíciu hlavnej opozičnej strany a jedinej parlamentnej pravicovej strany. Po smolenskej katastrofe, kde (okrem Jaroslawa Kaczynského) zahynuli takmer všetci lídri tejto strany, sa ju podarilo obnoviť. Hlavnými predvolebnými heslami Kaczynského strany bola potreba modernizácie štátu, dokončenie reformy verejných financií, zastavenie ďalšieho zadlžovania a získanie vplyvu v medzinárodnej politike. Ukázalo sa, že to nie sú heslá, ktorými možno získať popularitu. Špecialisti na public relations tvrdia, že tak, ako je Donald Tusk politikom 21. storočia, pre ktorého nie sú dôležité idey, ale technika moci, tak je líder PiSu Jaroslaw Kaczynski politikom 19. storočia, pre ktorého je charakteristická kabinentá politika, veľké idey a programy, ale politický marketing je mu cudzí. Publicisti píšu, že pravica potrebuje zmenu lídra, mala by sa poučiť z britského príkladu a vybrať niekoho mladého na spôsob premiéra Davida Camerona. Problém ale je, že v PiSe nevidno žiadnu osobu, ktorej charizma a osobnosť by sa rovnala Kaczynskému. Kaczynski samotný sa porážkami nenecháva znechutiť a odpovedá, že v Poľsku sa odohrá maďarský scenár. Viacero ekonómov predpokladá, že v krátkom čase sa Poľsko nevyhne druhej fáze hospodárskej krízy. Je možné, že jej dopad bude umocnený doterajšou politikou Tuskovej vlády, ktorá drasticky zadlžila štát – keďže aj v tejto chvíli štátny dlh rastie o tisíc dolárov za sekundu. Kaczynski predpovedá, že v roku 2015 budú Poliaci takí rozčarovaní vládami Donalda Tuska, že sa znovu postavia za jeho stranu, tak ako sa Maďari postavili na stranu Fideszu. Niektorí komentátori tvrdia, že už o rok alebo dva môžu byť predčasné voľby, ak si vláda, opierajúca sa o tesnú väčšinu v parlamente, neporadí s nadchádzajúcou krízou. .nová ľavica útočí
Keby aj prišlo k zmene mocenskej rovnováhy, vôbec nie je isté, že hlavným víťazom bude PiS. Dôvodom je nástup novej ľavice. Najväčším prekvapením posledných volieb je úspech takzvaného Palikotovho hnutia, ktorý získal desať percent hlasov. Až doteraz sa k ľavici hlásila jediná strana, a to bola postkomunistická SLD, ktorá vyrástla z ruín komunistickej strany, ktorej železným elektorátom bola nomenklatúra bývalého režimu. Palikotovo hnutie získalo viac percent ako SLD, čo znamená, že na ľavici neprišlo iba ku generačnej, ale aj ideovej zmene. Palikotova formácia sa nezaujíma o sociálne problémy, nehlása heslá o rovnosti alebo sociálnej spravodlivosti. Prezentuje radikálny antiklerikalizmus, žiada legalizáciu potratov, eutanázie a schválenie homosexuálnych „manželstiev”. Do parlamentu sa na tejto kandidátke dostala celá plejáda čudných osôb. Sú medzi nimi napríklad transsexuál, homosexuálny aktivista, šéfka propotratovej organizácie, bývalý kňaz či šéfredaktor antiklerikálneho týždenníka, ktorý v svojom časopise zamestnával vraha blahoslaveného kňaza Jerzy Popieluszka. Okrem týchto excentrických postáv sa na kandidátke objavili bývalí funkcionári poľskej ŠtB, obzvlášť tí, ktorí sa špecializovali na vojnu proti cirkvi. Prvou aktivitou Palikota po voľbách bola žiadosť, aby bol z parlamentnej sály odstránený kríž. Zdá sa, že to poukazuje na to, že táto strana sa bude v prvom rade venovať náboženskej a kultúrnej vojne a svetonázorové spory začnú hrať v politike väčšiu rolu. .dechristianizácia kresťanskej demokracie
Ešte donedávna panoval v Poľsku osobitý konsenzus týkajúci sa významu kresťanských hodnôt vo verejnom živote. Dokonca ani postkomunisti na cirkev neútočili a k tomuto spoločenskému poriadku mali rešpekt. Dnes je tomuto statu quo koniec. Dôkazom je nielen úspech Palikotovej strany, ale aj výrazný posun Občianskej platformy doľava.
Keď v roku 2001 vznikla Platforma, tak v svojej programovej deklarácii hovorila nielen o vernosti kresťanským hodnotám, ale aj o obrane života nenarodených detí a kritizovala privilégiá, ktoré by homosexuálne páry zrovnoprávnili s manželstvom. Časom však táto strana prešla rovnakou cestou, ako iné kresťanskodemokratické strany v Európe. Tento fenomén precízne opisuje Vladimír Palko, keď ukazuje, ako v európskych ľudových a konzervatívnych stranách prišlo k vymiznutiu kresťanských prvkov.
Možno to ilustrovať na konkrétnych parlamentných hlasovaniach. Napríklad po tom, ako sa 600-tisíc Poliakov podpísalo za podporu úplného zákazu potratov. A zatiaľ čo všetci prítomní poslanci PiS jednohlasne zákon podporili, Občianska plartforma vyhlásila, že v tejto veci musí strana postupovať disciplinovane a zákon odmietnuť. Z 201 poslancov PO sa iba 15 poslancov vzbúrilo proti straníckej línii a hlasovalo podľa svedomia. Dôsledkom bolo, že zákonu chýbalo päť hlasov. Podobných príkladov je však viac. Poslanci PO takmer jednohlasne podporili (proti stanovisku episkopátu) odobratie časti rodičovských práv a ich presun na štát. Donald Tusk tiež vyhlásil, že po voľbách príde čas aj na diskusiu o homosexuálnych partnerstvách. Jeho stranícki kolegovia bránili účasť satanistu vystupujúceho vo verejnoprávnej televízii a schvaľovali zneváženie kríža čiže hlavného kresťanského symbolu. Zatiaľ čo po voľbách v roku 2007 až 88 percent parlamentných poslancov reprezentovalo strany, ktoré bránili kresťanské hodnoty, o štyri roky neskôr, po voľbách v roku 2011, je takýchto poslancov už iba 30 percent. Príčinou tohto poklesu nie je iba širšie zastúpenie ľavice, ale aj vnútorný vývoj vo vládnych stranách PO a PSL. .výzva pre cirkev
Táto situácia je veľkou výzvou pre katolícku cirkev. Sociológovia sa domnievajú, že po smrti Jána Pavla II. sa v Poľsku urýchlil proces sekularizácie. Týka sa to najmä najmladších pokolení, na ktoré má silný vplyv masovú kultúra. Medzi nimi mala Palikotova strana najväčšiu podporu, keď ho podporil každý štvrtý volič medzi osemnástym a dvadsiatym štvrtým rokom života. Táto skutočnosť stojí aj za posunom PO.
Až doteraz sa hlavný politický konflikt odohrával medzi Po a PiS, pričom v svetonázorových otázkach panoval pokoj. Teraz dôjde k ostrému kultúrnemu konfliktu. Je celkom možné, že Tuskovej vláde môže eskalácia takéhoto konfliktu vyhovovať, keďže sa tým odvráti pozornosť od hospodárskych problémov. V Poľsku bude horúco. Autor je poľský publicista a šéfredaktor revue Fronda.
Za týmto výsledkom treba vidieť najmä to, že PO je klasickou bezideovou stranou moci, ktorá sa neriadi žiadnym programom, ale prieskumami verejnej mienky a reagovaním na zmeny spoločenskej klímy. Keď treba, môže byť konzervatívna, liberálna alebo hoc aj socialistická. Sám predseda tejto strany Donald Tusk povedal, že PO je strana nového typu, ktorá nie je ani ľavicou, ani pravicou, ale spoločenstvom, ktoré združuje ľudí zo všetkých strán. Vládnuci politici presne rozpoznali, aké sú očakávania verejnosti a ponúkli to, čo si ľudia želali – pocit pokoja, bezpečia, komfort a stabilitu. Nie náhodou sa hovorí, že v Platforme sa majstrovsky naučili ovládať emócie.
Okolo PO sa združili vplyvné mediálne a biznisové skupiny vrátane tých, ktoré vyrástli z postkomunistickej nomenklatúry. Pochopili, že Zväz demokratickej ľavice (SLD, vo voľbách 8,25 percenta), ktorý je stále skompromitovaný rôznymi aférami, nemôže byť reprezentantom ich záujmov a presunuli sa k Platforme. V poľskom mediálnom priestore to znamená takmer absolútny monopol tejto strany. V podstate všetky elektronické médiá, s výnimkou katolíckeho Radia Maryja, ktoré však počúvajú iba tri percentá populácie, otvorene podporovali vládu Donalda Tuska. A okrem toho sa angažovali v jeho kampani, napádali jeho oponentov, osobitne Právo a spravodlivosť (PiS, vo voľbách získali 29,88 percenta). Vplyv elektronických médii na voľby bol rozhodujúci. Dokazuje to aj štatistika, podľa ktorej na jeden milión ľudí, čítajúcich noviny, pripadá 16 miliónov ľudí pozerajúcich televíziu. Televízia je preto hlavným nástrojom formovania názorov. .maďarský scenár
Právo a spravodlivosť potvrdilo svoju pozíciu hlavnej opozičnej strany a jedinej parlamentnej pravicovej strany. Po smolenskej katastrofe, kde (okrem Jaroslawa Kaczynského) zahynuli takmer všetci lídri tejto strany, sa ju podarilo obnoviť. Hlavnými predvolebnými heslami Kaczynského strany bola potreba modernizácie štátu, dokončenie reformy verejných financií, zastavenie ďalšieho zadlžovania a získanie vplyvu v medzinárodnej politike. Ukázalo sa, že to nie sú heslá, ktorými možno získať popularitu. Špecialisti na public relations tvrdia, že tak, ako je Donald Tusk politikom 21. storočia, pre ktorého nie sú dôležité idey, ale technika moci, tak je líder PiSu Jaroslaw Kaczynski politikom 19. storočia, pre ktorého je charakteristická kabinentá politika, veľké idey a programy, ale politický marketing je mu cudzí. Publicisti píšu, že pravica potrebuje zmenu lídra, mala by sa poučiť z britského príkladu a vybrať niekoho mladého na spôsob premiéra Davida Camerona. Problém ale je, že v PiSe nevidno žiadnu osobu, ktorej charizma a osobnosť by sa rovnala Kaczynskému. Kaczynski samotný sa porážkami nenecháva znechutiť a odpovedá, že v Poľsku sa odohrá maďarský scenár. Viacero ekonómov predpokladá, že v krátkom čase sa Poľsko nevyhne druhej fáze hospodárskej krízy. Je možné, že jej dopad bude umocnený doterajšou politikou Tuskovej vlády, ktorá drasticky zadlžila štát – keďže aj v tejto chvíli štátny dlh rastie o tisíc dolárov za sekundu. Kaczynski predpovedá, že v roku 2015 budú Poliaci takí rozčarovaní vládami Donalda Tuska, že sa znovu postavia za jeho stranu, tak ako sa Maďari postavili na stranu Fideszu. Niektorí komentátori tvrdia, že už o rok alebo dva môžu byť predčasné voľby, ak si vláda, opierajúca sa o tesnú väčšinu v parlamente, neporadí s nadchádzajúcou krízou. .nová ľavica útočí
Keby aj prišlo k zmene mocenskej rovnováhy, vôbec nie je isté, že hlavným víťazom bude PiS. Dôvodom je nástup novej ľavice. Najväčším prekvapením posledných volieb je úspech takzvaného Palikotovho hnutia, ktorý získal desať percent hlasov. Až doteraz sa k ľavici hlásila jediná strana, a to bola postkomunistická SLD, ktorá vyrástla z ruín komunistickej strany, ktorej železným elektorátom bola nomenklatúra bývalého režimu. Palikotovo hnutie získalo viac percent ako SLD, čo znamená, že na ľavici neprišlo iba ku generačnej, ale aj ideovej zmene. Palikotova formácia sa nezaujíma o sociálne problémy, nehlása heslá o rovnosti alebo sociálnej spravodlivosti. Prezentuje radikálny antiklerikalizmus, žiada legalizáciu potratov, eutanázie a schválenie homosexuálnych „manželstiev”. Do parlamentu sa na tejto kandidátke dostala celá plejáda čudných osôb. Sú medzi nimi napríklad transsexuál, homosexuálny aktivista, šéfka propotratovej organizácie, bývalý kňaz či šéfredaktor antiklerikálneho týždenníka, ktorý v svojom časopise zamestnával vraha blahoslaveného kňaza Jerzy Popieluszka. Okrem týchto excentrických postáv sa na kandidátke objavili bývalí funkcionári poľskej ŠtB, obzvlášť tí, ktorí sa špecializovali na vojnu proti cirkvi. Prvou aktivitou Palikota po voľbách bola žiadosť, aby bol z parlamentnej sály odstránený kríž. Zdá sa, že to poukazuje na to, že táto strana sa bude v prvom rade venovať náboženskej a kultúrnej vojne a svetonázorové spory začnú hrať v politike väčšiu rolu. .dechristianizácia kresťanskej demokracie
Ešte donedávna panoval v Poľsku osobitý konsenzus týkajúci sa významu kresťanských hodnôt vo verejnom živote. Dokonca ani postkomunisti na cirkev neútočili a k tomuto spoločenskému poriadku mali rešpekt. Dnes je tomuto statu quo koniec. Dôkazom je nielen úspech Palikotovej strany, ale aj výrazný posun Občianskej platformy doľava.
Keď v roku 2001 vznikla Platforma, tak v svojej programovej deklarácii hovorila nielen o vernosti kresťanským hodnotám, ale aj o obrane života nenarodených detí a kritizovala privilégiá, ktoré by homosexuálne páry zrovnoprávnili s manželstvom. Časom však táto strana prešla rovnakou cestou, ako iné kresťanskodemokratické strany v Európe. Tento fenomén precízne opisuje Vladimír Palko, keď ukazuje, ako v európskych ľudových a konzervatívnych stranách prišlo k vymiznutiu kresťanských prvkov.
Možno to ilustrovať na konkrétnych parlamentných hlasovaniach. Napríklad po tom, ako sa 600-tisíc Poliakov podpísalo za podporu úplného zákazu potratov. A zatiaľ čo všetci prítomní poslanci PiS jednohlasne zákon podporili, Občianska plartforma vyhlásila, že v tejto veci musí strana postupovať disciplinovane a zákon odmietnuť. Z 201 poslancov PO sa iba 15 poslancov vzbúrilo proti straníckej línii a hlasovalo podľa svedomia. Dôsledkom bolo, že zákonu chýbalo päť hlasov. Podobných príkladov je však viac. Poslanci PO takmer jednohlasne podporili (proti stanovisku episkopátu) odobratie časti rodičovských práv a ich presun na štát. Donald Tusk tiež vyhlásil, že po voľbách príde čas aj na diskusiu o homosexuálnych partnerstvách. Jeho stranícki kolegovia bránili účasť satanistu vystupujúceho vo verejnoprávnej televízii a schvaľovali zneváženie kríža čiže hlavného kresťanského symbolu. Zatiaľ čo po voľbách v roku 2007 až 88 percent parlamentných poslancov reprezentovalo strany, ktoré bránili kresťanské hodnoty, o štyri roky neskôr, po voľbách v roku 2011, je takýchto poslancov už iba 30 percent. Príčinou tohto poklesu nie je iba širšie zastúpenie ľavice, ale aj vnútorný vývoj vo vládnych stranách PO a PSL. .výzva pre cirkev
Táto situácia je veľkou výzvou pre katolícku cirkev. Sociológovia sa domnievajú, že po smrti Jána Pavla II. sa v Poľsku urýchlil proces sekularizácie. Týka sa to najmä najmladších pokolení, na ktoré má silný vplyv masovú kultúra. Medzi nimi mala Palikotova strana najväčšiu podporu, keď ho podporil každý štvrtý volič medzi osemnástym a dvadsiatym štvrtým rokom života. Táto skutočnosť stojí aj za posunom PO.
Až doteraz sa hlavný politický konflikt odohrával medzi Po a PiS, pričom v svetonázorových otázkach panoval pokoj. Teraz dôjde k ostrému kultúrnemu konfliktu. Je celkom možné, že Tuskovej vláde môže eskalácia takéhoto konfliktu vyhovovať, keďže sa tým odvráti pozornosť od hospodárskych problémov. V Poľsku bude horúco. Autor je poľský publicista a šéfredaktor revue Fronda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.