Ale dosť bolo sarkazmu. V sedemdesiatych rokoch predsa vychádzali aj výborné albumy Collegia Musica, Blue Effectu, Fermáty, Bohemie či Deža Ursinyho, každý mesiac vyšiel časopis Melodie a občas aj Bulletin Jazzovej sekcie, vďaka čomu sme čítali o Milesovi Davisovi, Jethro Tull, Led Zeppelin či Velvet Underground dávno predtým, než sme počuli ich hudbu. Tí, ktorí dostali devízový prísľub potrebný na dovolenku v Juhoslávii, či dokonca na skutočnom Západe, nosili domov krásne albumy, niektorí z nich ich potom predávali na burzách platní. Jirka Černý chodil po študentských kluboch a na svojich antidiskotékach púšťal hudbu, aké sme nikde inde nepočuli.
Ako to súvisí s Pink Floyd? Veľmi úzko.
V prvom rade sme tu v Československu boli „odkojení" výbornou, sofistikovanou, v podstate artrockovou hudbou. Varga, Hladík, Frešo, Griglák, Ursiny, Mišík, Hrubý, Lučenič, Kulhánek – tí všetci hrali hudbu, ktorá sa do rádia nedostala už len preto, lebo často presahovala rádiové tri minúty, ktoré zvyčajne patria popovým pesničkám, no nahrávali skvelé albumy a ich koncerty boli mimoriadnymi zážitkami.
Keď sme takto vyzbrojení počuli Pink Floyd, Yes, či Genesis, alebo hoci aj Led Zeppelin, Jethro Tull či Mahawishnu Orchestra, bolo nám okamžite jasné, že je to „naša" hudba. No a ak ste sa náhodou ocitli v Juhoslávii či na Západe, tak ste drahé dináre či doláre radšej investovali do osvedčenej kvality než do nejakého výkriku aktuálnej hudobnej módy. Preto sme si zo zahraničia nosili napríklad albumy Pink Floyd.
Ich hudba (podobne ako hudba Yes či Genesis) nám zároveň zapĺňala potrebu spirituality ignorovanú normalizovaným Československom. Preto sme sa snažili dekódovať texty a zdalo sa nám, že presne rozumieme existenciálnym otázkam v piesni Echoes, chápali sme, čo to znamená byť súčasťou mašinérie, dokonca sa nám zdalo, že keď Gilmour spieva, že „see you on the dark side od the moon", vedeli sme presne, kde to je.
Keď potom v roku 1978 Supraphon vydal v rámci tzv. „Gramofónového klubu" reedíciu Dark Side Of The Moon stal sa z toho podpultový tovar, žiadanejší viac než mandarínky po Vianociach. Dark Side Of The Moon sme sústredene počúvali, bola to hudba k tínedžerskému mudrovaniu, k nočným seansám s prvou škatuľkou cigariet a lacným vínom, bola to platňa, pri ktorej sme doma zaspávali, hudba, ktorá bola poznávacím znakom hudbu milujúcej komunity.
Potom však prišiel punk, folkoví pesničkári, Depeche Mode, z ničoho nič sme objavili Lou Reeda, vrátili sme sa k Dylanovi, zo srdca nám hovorila Patti Smith, Blondie či Talking Heads. Pink Floyd aj s celým art rockom sa nám zrazu zdal príliš monumentálny a patetický a postupne sme Wish You Were Here a Dark Side Of The Moon odložili z horných políc. Keď sa k ním však z času na čas vrátime, je to vždy veľmi príjemné.
Ako to súvisí s Pink Floyd? Veľmi úzko.
V prvom rade sme tu v Československu boli „odkojení" výbornou, sofistikovanou, v podstate artrockovou hudbou. Varga, Hladík, Frešo, Griglák, Ursiny, Mišík, Hrubý, Lučenič, Kulhánek – tí všetci hrali hudbu, ktorá sa do rádia nedostala už len preto, lebo často presahovala rádiové tri minúty, ktoré zvyčajne patria popovým pesničkám, no nahrávali skvelé albumy a ich koncerty boli mimoriadnymi zážitkami.
Keď sme takto vyzbrojení počuli Pink Floyd, Yes, či Genesis, alebo hoci aj Led Zeppelin, Jethro Tull či Mahawishnu Orchestra, bolo nám okamžite jasné, že je to „naša" hudba. No a ak ste sa náhodou ocitli v Juhoslávii či na Západe, tak ste drahé dináre či doláre radšej investovali do osvedčenej kvality než do nejakého výkriku aktuálnej hudobnej módy. Preto sme si zo zahraničia nosili napríklad albumy Pink Floyd.
Ich hudba (podobne ako hudba Yes či Genesis) nám zároveň zapĺňala potrebu spirituality ignorovanú normalizovaným Československom. Preto sme sa snažili dekódovať texty a zdalo sa nám, že presne rozumieme existenciálnym otázkam v piesni Echoes, chápali sme, čo to znamená byť súčasťou mašinérie, dokonca sa nám zdalo, že keď Gilmour spieva, že „see you on the dark side od the moon", vedeli sme presne, kde to je.
Keď potom v roku 1978 Supraphon vydal v rámci tzv. „Gramofónového klubu" reedíciu Dark Side Of The Moon stal sa z toho podpultový tovar, žiadanejší viac než mandarínky po Vianociach. Dark Side Of The Moon sme sústredene počúvali, bola to hudba k tínedžerskému mudrovaniu, k nočným seansám s prvou škatuľkou cigariet a lacným vínom, bola to platňa, pri ktorej sme doma zaspávali, hudba, ktorá bola poznávacím znakom hudbu milujúcej komunity.
Potom však prišiel punk, folkoví pesničkári, Depeche Mode, z ničoho nič sme objavili Lou Reeda, vrátili sme sa k Dylanovi, zo srdca nám hovorila Patti Smith, Blondie či Talking Heads. Pink Floyd aj s celým art rockom sa nám zrazu zdal príliš monumentálny a patetický a postupne sme Wish You Were Here a Dark Side Of The Moon odložili z horných políc. Keď sa k ním však z času na čas vrátime, je to vždy veľmi príjemné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.