Pink Floyd: Dark Side Of The Moon (EMI 1973)
Svojho času som ako znalec a zberateľ platní dával kondície z rockovej literatúry môjmu kamarátovi, režisérovi Leošovi Komárkovi. Púšťal som mu doma muziku, ktorú dovtedy nepoznal a ako priaznivca bigbítu ho to veľmi zaujímalo. Prišla na rad nová platňa od Pink Floyd. Váhal som, čo mu mám k tomu len tak veľmi krátko povedať, keďže na muzikologické rozbory nebol čas. A prišiel som na to: „Počúvaj napríklad toto. Tí sa vôbec neserú, majú čas.“ Pustil som Time, kde len úvod vydá na 2 a pol minúty, čo je pomaly minutáž popovej, teda rádiovej pesničky. Vôbec to však neprekáža, poslucháča to len správne nabudí na to, čo nastane. Potom sme svorne skonštatovali, že takýchto bonbónikov sa na Dark Side Of The Moon nájde požehnane. Hotová smršť nápadov. Do atmosféry albumu nás vovedie tlkot srdca, aby nasledovala „pánsky“ úsporne hrajúca kapela s neuveriteľnou plejádou neobvyklých zvukov, spev členov nevybočí z nezúčastnenej, až unylej polohy, typickej pre staršie albumy, ale zaznie aj expresívny ženský hlas bez slov alebo požičaný spevák, potom saxofón, tam zas tikajú hodinky a hracie automaty alebo zefektovaný zbor. Jediným sólovým nástrojom je bigbítovo znejúca gitara. Pink Floyd sa tu po každej stránke prekonali. Všetko tu do seba krásne zapadá. Pri zvukovej pestrosti pôsobí album jednoliatym dojmom a dýcha z neho jedinečná atmosféra. Vôbec sa nedivím, že 15 rokov zotrval v rebríčkoch a predalo sa ho okolo 50 miliónov kópií.
Dozvedel som sa, že sa chystá ďalšie, re-remastrované vydanie. Asi si ho z rozmaru kúpim, hoci neverím, že je to bezpodmienečne potrebné. Nezdá sa mi totiž, že by sa niekomu, ani za pomoci najdigitálnejších mašín, podarilo z pôvodných analógových páskov z Abbey Roadu vydolovať niečo, čo by tam malo byť zakliate a dodnes nepoznané, nech by bol finálny disk hoci aj z čistého zlata. Dark Side Of The Moon už svoje vypovedal, hoci v tej podobe, ako sme ho mohli počuť z pukotajúcich platní na nedokonalých gramofónoch dávno pred vynálezom high-endovej audiotechniky. Fedor Frešo je členom skupín Collegium Musicum a Fermata
Svojho času som ako znalec a zberateľ platní dával kondície z rockovej literatúry môjmu kamarátovi, režisérovi Leošovi Komárkovi. Púšťal som mu doma muziku, ktorú dovtedy nepoznal a ako priaznivca bigbítu ho to veľmi zaujímalo. Prišla na rad nová platňa od Pink Floyd. Váhal som, čo mu mám k tomu len tak veľmi krátko povedať, keďže na muzikologické rozbory nebol čas. A prišiel som na to: „Počúvaj napríklad toto. Tí sa vôbec neserú, majú čas.“ Pustil som Time, kde len úvod vydá na 2 a pol minúty, čo je pomaly minutáž popovej, teda rádiovej pesničky. Vôbec to však neprekáža, poslucháča to len správne nabudí na to, čo nastane. Potom sme svorne skonštatovali, že takýchto bonbónikov sa na Dark Side Of The Moon nájde požehnane. Hotová smršť nápadov. Do atmosféry albumu nás vovedie tlkot srdca, aby nasledovala „pánsky“ úsporne hrajúca kapela s neuveriteľnou plejádou neobvyklých zvukov, spev členov nevybočí z nezúčastnenej, až unylej polohy, typickej pre staršie albumy, ale zaznie aj expresívny ženský hlas bez slov alebo požičaný spevák, potom saxofón, tam zas tikajú hodinky a hracie automaty alebo zefektovaný zbor. Jediným sólovým nástrojom je bigbítovo znejúca gitara. Pink Floyd sa tu po každej stránke prekonali. Všetko tu do seba krásne zapadá. Pri zvukovej pestrosti pôsobí album jednoliatym dojmom a dýcha z neho jedinečná atmosféra. Vôbec sa nedivím, že 15 rokov zotrval v rebríčkoch a predalo sa ho okolo 50 miliónov kópií.
Dozvedel som sa, že sa chystá ďalšie, re-remastrované vydanie. Asi si ho z rozmaru kúpim, hoci neverím, že je to bezpodmienečne potrebné. Nezdá sa mi totiž, že by sa niekomu, ani za pomoci najdigitálnejších mašín, podarilo z pôvodných analógových páskov z Abbey Roadu vydolovať niečo, čo by tam malo byť zakliate a dodnes nepoznané, nech by bol finálny disk hoci aj z čistého zlata. Dark Side Of The Moon už svoje vypovedal, hoci v tej podobe, ako sme ho mohli počuť z pukotajúcich platní na nedokonalých gramofónoch dávno pred vynálezom high-endovej audiotechniky. Fedor Frešo je členom skupín Collegium Musicum a Fermata
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.