Ako zobraziť vieru? Ako zobraziť vieru a vyhnúť sa pritom nástrahám významových skratiek, ktoré nesústredenému zobrazovateľovi ponúkajú všeobecne známe – a vďaka tomu často nadužívané a ku gýču smerujúce – náboženské symboly?
S týmito otázkami sa musí vyrovnať každý maliar či sochár, ktorý sa pokúša do hmoty dostať niečo duchovné. Fotograf to má ešte ťažšie. Teda fotograf -dokumentarista, ktorý nemá štetec ani dláto, len svetlo a kameru.
František Mikloško, ktorý napísal ku knihe Podoby viery krásny úvod, vidí v Matúšovi pútnika. Teda nie znalca, ktorý pozná odpovede, ale človeka na ceste, ktorý sa snaží porozumieť vlastným otázkam. Podobne ako jeho učitelia Tibor Huszár a Ľubo Stacho, dokáže– fotografujúc ľudí, ich domovy či sakrálne priestory – zaostriť na čosi tajomné za nimi, medzi nimi, či v nich.
Podoby viery na Matúšových fotografiách sú rôznorodé, no napriek tomu spolu vytvárajú obraz „jednej viery". Nie jednej náboženskej inštitúcie, ba ani nie jedného náboženstva, ale jednej cesty, jednej túžby po všemohúcom a dobrom Bohu, bez ktorého by sa život venezuelského farmára, život pápeža vstupujúceho do limuzíny či život modliaceho sa moslima v Berlíne prepadol do márnosti.
Hoci som s Matúšom Zajacom absolvoval nejedno fotografovanie pri rozhovoroch do .týždňa, stále nerozumiem, ako dokáže najprv uvidieť významom a emóciami nabitú situáciu a vzápätí ju premeniť na silný obraz vo svojom fotoaparáte. Farár kráčajúci hore schodmi, pričom si dvíha hábit, aby oň nezakopol, moslimská rodina v berlínskom metre, ktorej centrom je muž so spiacim dieťaťom v náručí, izraelskí vojaci so samopalmi na chrbtoch sústredene odriekajúci modlitby pri Múre nárekov. Popíjajúca mládež v newyorskom bare s obrazom anjela, odrážajúcim sa v zrkadle, chlapi pred mešitou v Berlíne, symbolický náhrobok Kurta Cobaina v Bratislave, radostní mladomanželia krátko po sobáši. Kostol, mešita, synagóga. Vidiecky farár, jednoduchý pastier s ovcami, slabučký pápež Ján Pavol II. požehnávajúci ťažko zdravotne postihnutého chlapca. V tom všetkom Matúš zahliadol nenápadné, voľným okom ťažko viditeľné záblesky viery. Sú často plaché, skôr naznačné, než demonštrované, vždy však plné bázne a pokory.
Matúš Zajac vďaka svojmu čistému pohľadu a s takmer detskou túžbou dívať sa a žasnúť, prináša fotografické Podoby viery, ktoré sú presnejšie než teologické spisy. Je to viera, ktorá nesúdi, ale prijíma, nehrozí, ale odpúšťa. Listovanie touto knihou je preto nielen estetický, ale aj duchovný zážitok.
Oceniť treba jednoduchú, no veľmi dobre fungujúcu grafickú úpravu knihy (Martin Česanek), ako aj kvalitu tlače. Vytknúť možno len absenciu popisiek k jednotlivým fotografiám. Nájdete ich (miesto a rok vzniku) až na konci knihy, čo je škoda. Hoci nakoniec – možno, že je to tak správne: podoby viery slovenských katolíkov, berlínskych moslimov, jeruzalemských židov či vietnamských buddhistov sa podobajú viac, než by človek čakal. Viera, ktorú Matúš Zajac zahliadol a fotoaparátom zachytil, skôr spája, ako rozdeľuje. Matúš Zajac: Podoby viery. Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011.
S týmito otázkami sa musí vyrovnať každý maliar či sochár, ktorý sa pokúša do hmoty dostať niečo duchovné. Fotograf to má ešte ťažšie. Teda fotograf -dokumentarista, ktorý nemá štetec ani dláto, len svetlo a kameru.
František Mikloško, ktorý napísal ku knihe Podoby viery krásny úvod, vidí v Matúšovi pútnika. Teda nie znalca, ktorý pozná odpovede, ale človeka na ceste, ktorý sa snaží porozumieť vlastným otázkam. Podobne ako jeho učitelia Tibor Huszár a Ľubo Stacho, dokáže– fotografujúc ľudí, ich domovy či sakrálne priestory – zaostriť na čosi tajomné za nimi, medzi nimi, či v nich.
Podoby viery na Matúšových fotografiách sú rôznorodé, no napriek tomu spolu vytvárajú obraz „jednej viery". Nie jednej náboženskej inštitúcie, ba ani nie jedného náboženstva, ale jednej cesty, jednej túžby po všemohúcom a dobrom Bohu, bez ktorého by sa život venezuelského farmára, život pápeža vstupujúceho do limuzíny či život modliaceho sa moslima v Berlíne prepadol do márnosti.
Hoci som s Matúšom Zajacom absolvoval nejedno fotografovanie pri rozhovoroch do .týždňa, stále nerozumiem, ako dokáže najprv uvidieť významom a emóciami nabitú situáciu a vzápätí ju premeniť na silný obraz vo svojom fotoaparáte. Farár kráčajúci hore schodmi, pričom si dvíha hábit, aby oň nezakopol, moslimská rodina v berlínskom metre, ktorej centrom je muž so spiacim dieťaťom v náručí, izraelskí vojaci so samopalmi na chrbtoch sústredene odriekajúci modlitby pri Múre nárekov. Popíjajúca mládež v newyorskom bare s obrazom anjela, odrážajúcim sa v zrkadle, chlapi pred mešitou v Berlíne, symbolický náhrobok Kurta Cobaina v Bratislave, radostní mladomanželia krátko po sobáši. Kostol, mešita, synagóga. Vidiecky farár, jednoduchý pastier s ovcami, slabučký pápež Ján Pavol II. požehnávajúci ťažko zdravotne postihnutého chlapca. V tom všetkom Matúš zahliadol nenápadné, voľným okom ťažko viditeľné záblesky viery. Sú často plaché, skôr naznačné, než demonštrované, vždy však plné bázne a pokory.
Matúš Zajac vďaka svojmu čistému pohľadu a s takmer detskou túžbou dívať sa a žasnúť, prináša fotografické Podoby viery, ktoré sú presnejšie než teologické spisy. Je to viera, ktorá nesúdi, ale prijíma, nehrozí, ale odpúšťa. Listovanie touto knihou je preto nielen estetický, ale aj duchovný zážitok.
Oceniť treba jednoduchú, no veľmi dobre fungujúcu grafickú úpravu knihy (Martin Česanek), ako aj kvalitu tlače. Vytknúť možno len absenciu popisiek k jednotlivým fotografiám. Nájdete ich (miesto a rok vzniku) až na konci knihy, čo je škoda. Hoci nakoniec – možno, že je to tak správne: podoby viery slovenských katolíkov, berlínskych moslimov, jeruzalemských židov či vietnamských buddhistov sa podobajú viac, než by človek čakal. Viera, ktorú Matúš Zajac zahliadol a fotoaparátom zachytil, skôr spája, ako rozdeľuje. Matúš Zajac: Podoby viery. Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.