Vždy, keď sedím na sedadle nejakých desaťtisíc metrov nad zemou, tak vôbec nerozumiem, ako nás ten divný stroj dokáže udržať. Fyziku lietania mi Jožko vysvetlil parádne, to chápem – ale aj tak to nechápem. No a letci, tí okrem toho, že to chápu, tak sa neboja tento výmysel v časoch takých neistých, ako sú tie naše, stále podrobovať skúškam, a to dokonca s osobným pričinením. Takže žiadne úlety, naopak. Na to, aby mohli piloti lietať, musia ostať stále pri zemi. Presne taký bol aj Jožko. Keď sme sa prvýkrát stretli, vyzeral prísne. Keď sme mu opísali, že chceme na letisku urobiť festival, rovno povedal, že je proti, letisko je na lietanie a hotovo. Keď sme s festivalom napokon dostali zelenú, dvakrát nadšený nebol, ale čo bolo obdivuhodné – nerobil všetko pre to, aby „mal pravdu“, naopak – pomáhal nám, s čím sa dalo, dal nám veľa dobrých rád a po prvom ročníku sa stal našim nadšencom. A počas deviatich rokov, čo sme sa u neho na veži stretávali, sa stal aj naším priateľom. Občas sme sa navzájom vedeli dobre pohádať, občas sa nám zdal až príliš striktný, napokon sme sa však vždy dohodli. Návštevy na letisku sa začínali u neho – poreferoval nám, ako sa má lišiak Mišo a jeho lišiacka rodina, koľko srniek chodí na plochu, koľko zajacov, popritom stále čosi vravel do vysielačky. Vedel o všetkom, čo sa na letisku a v jeho okolí šuchlo. Niekedy pripravil výborné pohostenie, napríklad také jaternice chutili na jeho veži až nebesky dobre. Keď povolil na letisku urobiť slnečnicový kruh a dokonca ho sám vymeral a navigoval traktory, vedel som, že je už celkom náš. A zrazu nám odletel. Už sa nedrží pri Zemi a na jediné letisko so slnečnicami na svete sa pozerá z iného Kráľovstva. Jožko, ďakujeme ti za všetko, budeš nám veľmi chýbať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.