Vodiaci pes pomáha nevidiacemu najmä pri samostatnom pohybe, podávaní predmetov a bezpečnom zvládnutí prekážok v priestore. Pes sprevádza človeka dejinami viac ako pätnásťtisíc rokov. Keďže z archeologických vykopávok nie je možné zistiť, kedy sa stal pes pomocníkom nevidiaceho človeka, najstarší dôkaz je až z roku 79 po Kristovi. Je ním zachovaná freska v meste Herculaneum, ktoré spolu s Pompejami pochovala sopka Vezuv. Vyobrazenia nevidiaceho človeka s palicou, ktorého sprevádza pes, sa nachádzajú aj v neskorších storočiach na rôznych maľbách a rytinách, neskôr aj v literatúre. V prípade týchto psov sa nedá hovoriť o vodiacich psoch v dnešnom ponímaní, lebo sa nezachovali žiadne údaje o tom, či mali nejaký výcvik a aké úlohy dokázali plniť. Moderné dejiny vodiacich psov sa začínajú až v druhej polovici 19. storočia, keď Johann Wilhelm Klein, riaditeľ Viedenského inštitútu pre nevidiacich, publikoval prvú tréningovú metódu výcviku vodiacich psov. Metóda spočívala v tom, že pes kráčal pred pánom, na obojku mal pripevnenú palicu, ktorej druhý koniec držal nevidiaci a vďaka nej cítil pohyby psa. Pes ho viedol bez pokynov trasou, ktorú ho naučil cvičiteľ. Diskusia o takomto výcviku prebiehala niekoľko ďalších rokov len v úzkom kruhu zainteresovaných odborníkov. Až prvá svetová vojna katapultovala túto tému z okraja spoločenského záujmu do centra pozornosti veľkej časti verejnosti. Vo vojne boli totiž použité nové chemické zbrane – otravné plyny, vinou ktorých prišlo o zrak tisíce vojakov. Nevidiacim vojnovým veteránom sa rozhodol pomôcť Dr. Gerhard Stalling, ktorý viedol Spolok sanitárnych psov nemeckého Červeného kríža. Prišiel s myšlienkou vycvičiť pre potreby nevidiacich sanitárne psy, ktoré sa osvedčili na bojiskách pri vyhľadávaní zranených vojakov. Vďaka jeho programu, ktorý podporovala aj nemecká vláda, dokázal v rokoch po vojne zabezpečiť veteránom stovky vodiacich psov ročne. Keďže dopyt vysoko prevyšoval kapacity školy a po čase sa objavili aj problémy s kvalitou psov, pripisované príliš tvrdým metódam výcviku, nemecká vláda hľadala, kto by v programe pokračoval. Oslovila klub, ktorý zastrešoval chovateľov nemeckých ovčiakov. Klub otvoril výcvikovú školu s uplatnením nových postupov, ktoré sa už veľmi podobali dnešným moderným metódam. Ich výsledkom je vodiaci pes, ktorý má postroj, kráča vedľa človeka a plní jeho pokyny. .výber a výcvik
Približne 70 percent vodiacich psov sú labradory. Zvyšok zastupujú zlaté retívery, krížence labradorov a zlatých retríverov, nemecké ovčiaky a v minimálnom počte aj zástupcovia iných plemien. Nemecký ovčiak bol postupne nahradený pre zmenu v celkovej filozofii výcviku. Kým sa na začiatku predpokladalo, že vodiaci pes bude svojho pána nielen sprevádzať, ale v prípade potreby aj brániť, obranárska povaha nemeckého ovčiaka bola vyhovujúca. Od filozofie obrany sa však ustúpilo vzhľadom na viaceré konflikty psov s okoloidúcimi. Bolo zrejmé, že nevidiaci nemá dostatočnú kontrolu nad tým, čo sa okolo neho deje a nevie vyhodnotiť, či pes reaguje správne na skutočne hroziace nebezpečenstvo. Dnes je pes cielene cvičený tak, aby pána nebránil. Labrador, o ktorom sa hovorí, že sa radšej so zlodejom zahrá, ako by ho odohnal, je z tohto pohľadu ideálny.
Okrem rasy je kritériom pri výbere psa aj jeho genetika a zdravotný stav. Špičkové výcvikové školy vo svete majú preto vlastné chovy, v ktorých nie je problém nájsť psov, ktorých predkovia v rodokmeni plnia úlohu vodiacich psov už 70 rokov. U nás má svoj chov s takýmito psami zatiaľ len Výcviková škola pre vodiacich psov, ktorá pôsobí pri Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Podľa skúseností jej riaditeľky Jarmily Virágovej dobrá genetika rádovo zvyšuje šance na úspech vrhu. Kvalita týchto psov je v práci s nevidiacimi oproti bežným chovom neporovnateľne vyššia . Snom chovateľa je, aby aspoň 70 percent šteniat z vrhu bolo na túto prácu vhodných, realita je však v celosvetovom priemere 40 percent. Na konečné rozhodnutie, ktoré šteňa pôjde do výcviku a ktoré nie, si však treba ešte nejaký čas po ich narodení počkať. Prvé dva mesiace ostávajú šteňatá pri matke. Už počas nich si musia zvykať na atmosféru prostredia, v ktorom budú neskôr pracovať. V miestnosti, kde sa s matkou zdržujú, im cvičitelia vytvárajú ruch bežnej domácnosti. Ráno zvoní budík, cez deň perie pračka, naberajú vodu do hrnca, ukladajú na stôl taniere, občas tam zazvoní mobil . Cieľom je, aby sa psy týchto zvukov nebáli a neskôr nebežali každú novinku preskúmať. Po dvoch mesiacoch sa všetky šteniatka rozdelia do skutočných domácností vychovávateľov-dobrovoľníkov. Sú to ľudia, ktorí bez nároku na honorár učia psov u seba doma plniť základné pokyny, zvykajú ich na prechádzky v meste, na vodidlo, na jedenie a prechádzky na povel, na pokojné správanie sa v domácnosti. Dobrovoľníci majú hradené len náklady na potravu psa a výdavky na jeho zdravotnú starostlivosť. Po roku je psík pripravený na preskúšanie vo výcvikovej škole. Na preskúšaní sa zisťuje, či má pes na túto prácu vhodný charakter, teda či je poslušný, iniciatívny, zodpovedný, čí má schopnosť rozhodovať sa. Ak psík testami neprejde, spravidla nikdy neostáva v rodine dobrovoľníka, ale nájde sa mu iný majiteľ. V Poľsku sa už totiž stal prípad, že dobrovoľníčka si psíka príliš obľúbila a zámerne ho cvičila tak, aby cez testy neprešiel a ostal u nej. Ak pes z hľadiska charakteru vyhovuje, čaká ho ďalších osem mesiacov výcviku, kde ho už cvičí cvičiteľ. Učí ho, ako viesť nevidiaceho, ako s ním nastupovať do výťahu, na chodiace schody, do prostriedkov hromadnej dopravy, ako nájsť a upozorniť ho na voľnú lavičku v parku, miesto na sedenie v reštaurácii, v autobuse, ako obchádzať prekážky, alebo upozorňovať na tie, ktoré nevie obísť, ako nachádzať na povel zastávky a priechody pre chodcov a dokonca kedy ignorovať pokyn, ktorý by mohol nevidiaceho ohroziť.
Vodiaci pes nepracuje stále. Až oblečenie do postroja pre neho znamená pokyn, že preberá zodpovednosť za osobu, ktorú sprevádza. Aj pri práci však ostáva labradorom, ktorý miluje ľudí. Preto nie je voči nemu fér, ak ho ľudia naokolo rušia zbytočným pútaním pozornosti, alebo ak ho chcú bez súhlasu majiteľa hladkať. Ľudia v okolí musia pochopiť aj to, že si psíčkari privolajú na čas, kým prechádzajú okolo, svojho psa k sebe. Vodiaci pes je cvičený na to, aby si ostatných psov nevšímal, ale ak na neho niektorý z nich vyskakuje a on sa nemôže brániť, tak nedokáže pokojne stáť. Vítanou pomocou je upozorniť nevidiaceho, a to aj v prípade, že ho sprevádza vodiaci pes, kedy je bezpečné vkročiť na vozovku. Úlohou vodiaceho psa je priviesť ho na začiatok priechodu pre chodcov a zastať. Za moment vykročenia na cestu je zodpovedný človek, nikdy nie pes. .hodnota vodiaceho psa
Na otázku, koľko stojí vodiaci pes, existujú tri odlišné odpovede. Závisia od toho, či sa pýtate nevidiaceho majiteľa, riaditeľky výcvikovej školy, alebo štátu. Prvá odpoveď súvisí s tým, ako vodiaci pes mení život nevidiacich. Skúsenosti Jarmily Virágovej s čerstvými majiteľmi by sa dali vo všeobecnosti opísať asi takto: Do školy prichádza nevidiaci, ktorý nikdy vodiaceho psa nemal. Zatiaľ netuší, čo ho čaká. Dostane vysvetlenie, že so psom budú tvoriť tím, v ktorom je majiteľ navigátor a pes plní jeho pokyny. Aby mu mohol dávať pokyny, musí sám vedieť, kam presne ide. Aby vedel, kam presne ide, musí sa trasy, kadiaľ chce so psom chodiť, naučiť sám naspamäť. Úlohou psa je previesť ho bezpečne z bodu A do bodu B tak, aby nenarazil do lampy, zmestil sa pod lešenie, nepadol do výkopu, nevrážal do ľudí, obišiel kočík stojaci uprostred chodníka, našiel obrubník. Ale to, či pôjdu doprava, doľava, cez cestu alebo rovno, musí psovi povedať on sám. Tu často prichádza pre nevidiaceho prvý šok. Má pocit, že to určite nezvládne. Celý život je zvyknutý, že ho ulicami sprevádza vidiaci príbuzný, kamarát, alebo známy. A zrazu stojí pred ním úloha začať posúvať vlastné limity a čeliť výzvam, na ktoré si pred tým sám netrúfol. Jarmila Virágová hovorí, že na jej práci je najkrajšie sledovať zmenu, ktorá sa deje s nevidiacimi, ktorí prekonajú sami seba a nakoniec získajú svojho prvého vodiaceho psa. Zrazu sa začnú usmievať, chodia vzpriamene a vyžaruje z nich radosť, sebavedomie a oprávnená pýcha na nadobudnutú slobodu. So psom totiž môžu ísť von kedy chcú, a nie sú odkázaní na druhého človeka. Preto ak sa nevidiaceho spýtate na to, aká je hodnota jeho vodiaceho psa, dostanete odpoveď, že je nevyčísliteľná.
Štát nevidiacim na kúpu vodiaceho psa a výcvik, ktorý je potrebný, aby nevidiaci vedel psa efektívne využívať, finančne prispieva. Príspevok sa vypočítava v závislosti od príjmu nevidiaceho. Výška príspevku môže dosiahnuť maximálne sumu 8 630 eur. To je odpoveď štátu. Treba však uznať, že zákon sa netvári, že ide o celú hodnotu psa. Je to len príspevok. Otázka je, kde zobrať zvyšok.
„Za sumu od štátu vycvičím dve predné nohy,“ smutne konštatuje riaditeľka výcvikovej školy. Škola má výdavky na produkciu šteniat, opateru, stravu, zdravotnú starostlivosť, výcvik, odmenu pre cvičiteľa, potrebné pomôcky a priestor, kde sa psy cvičia. Pri spomenutej 40-percentnej úspešnosti a rozpočítanej strate vzhľadom na psy, ktoré sú vyradené z programu, vychádzajú náklady na jedného pripraveného vodiaceho psa na viac ako 16 000 eur. Chod školy a celý výcvik je tak možný najmä vďaka sponzorom a ľuďom, ktorí si cez internet „adoptujú“ vodiaceho psa a mesačne naň prispievajú symbolickou sumou. Vďaka dobrým ľuďom môže táto výcviková škola fungovať a pripravovať pre nevidiacich kvalitných vodiacich psov. Od hlavy až po koniec chvosta. Autorka je vyštudovanou právničkou.
Približne 70 percent vodiacich psov sú labradory. Zvyšok zastupujú zlaté retívery, krížence labradorov a zlatých retríverov, nemecké ovčiaky a v minimálnom počte aj zástupcovia iných plemien. Nemecký ovčiak bol postupne nahradený pre zmenu v celkovej filozofii výcviku. Kým sa na začiatku predpokladalo, že vodiaci pes bude svojho pána nielen sprevádzať, ale v prípade potreby aj brániť, obranárska povaha nemeckého ovčiaka bola vyhovujúca. Od filozofie obrany sa však ustúpilo vzhľadom na viaceré konflikty psov s okoloidúcimi. Bolo zrejmé, že nevidiaci nemá dostatočnú kontrolu nad tým, čo sa okolo neho deje a nevie vyhodnotiť, či pes reaguje správne na skutočne hroziace nebezpečenstvo. Dnes je pes cielene cvičený tak, aby pána nebránil. Labrador, o ktorom sa hovorí, že sa radšej so zlodejom zahrá, ako by ho odohnal, je z tohto pohľadu ideálny.
Okrem rasy je kritériom pri výbere psa aj jeho genetika a zdravotný stav. Špičkové výcvikové školy vo svete majú preto vlastné chovy, v ktorých nie je problém nájsť psov, ktorých predkovia v rodokmeni plnia úlohu vodiacich psov už 70 rokov. U nás má svoj chov s takýmito psami zatiaľ len Výcviková škola pre vodiacich psov, ktorá pôsobí pri Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Podľa skúseností jej riaditeľky Jarmily Virágovej dobrá genetika rádovo zvyšuje šance na úspech vrhu. Kvalita týchto psov je v práci s nevidiacimi oproti bežným chovom neporovnateľne vyššia . Snom chovateľa je, aby aspoň 70 percent šteniat z vrhu bolo na túto prácu vhodných, realita je však v celosvetovom priemere 40 percent. Na konečné rozhodnutie, ktoré šteňa pôjde do výcviku a ktoré nie, si však treba ešte nejaký čas po ich narodení počkať. Prvé dva mesiace ostávajú šteňatá pri matke. Už počas nich si musia zvykať na atmosféru prostredia, v ktorom budú neskôr pracovať. V miestnosti, kde sa s matkou zdržujú, im cvičitelia vytvárajú ruch bežnej domácnosti. Ráno zvoní budík, cez deň perie pračka, naberajú vodu do hrnca, ukladajú na stôl taniere, občas tam zazvoní mobil . Cieľom je, aby sa psy týchto zvukov nebáli a neskôr nebežali každú novinku preskúmať. Po dvoch mesiacoch sa všetky šteniatka rozdelia do skutočných domácností vychovávateľov-dobrovoľníkov. Sú to ľudia, ktorí bez nároku na honorár učia psov u seba doma plniť základné pokyny, zvykajú ich na prechádzky v meste, na vodidlo, na jedenie a prechádzky na povel, na pokojné správanie sa v domácnosti. Dobrovoľníci majú hradené len náklady na potravu psa a výdavky na jeho zdravotnú starostlivosť. Po roku je psík pripravený na preskúšanie vo výcvikovej škole. Na preskúšaní sa zisťuje, či má pes na túto prácu vhodný charakter, teda či je poslušný, iniciatívny, zodpovedný, čí má schopnosť rozhodovať sa. Ak psík testami neprejde, spravidla nikdy neostáva v rodine dobrovoľníka, ale nájde sa mu iný majiteľ. V Poľsku sa už totiž stal prípad, že dobrovoľníčka si psíka príliš obľúbila a zámerne ho cvičila tak, aby cez testy neprešiel a ostal u nej. Ak pes z hľadiska charakteru vyhovuje, čaká ho ďalších osem mesiacov výcviku, kde ho už cvičí cvičiteľ. Učí ho, ako viesť nevidiaceho, ako s ním nastupovať do výťahu, na chodiace schody, do prostriedkov hromadnej dopravy, ako nájsť a upozorniť ho na voľnú lavičku v parku, miesto na sedenie v reštaurácii, v autobuse, ako obchádzať prekážky, alebo upozorňovať na tie, ktoré nevie obísť, ako nachádzať na povel zastávky a priechody pre chodcov a dokonca kedy ignorovať pokyn, ktorý by mohol nevidiaceho ohroziť.
Vodiaci pes nepracuje stále. Až oblečenie do postroja pre neho znamená pokyn, že preberá zodpovednosť za osobu, ktorú sprevádza. Aj pri práci však ostáva labradorom, ktorý miluje ľudí. Preto nie je voči nemu fér, ak ho ľudia naokolo rušia zbytočným pútaním pozornosti, alebo ak ho chcú bez súhlasu majiteľa hladkať. Ľudia v okolí musia pochopiť aj to, že si psíčkari privolajú na čas, kým prechádzajú okolo, svojho psa k sebe. Vodiaci pes je cvičený na to, aby si ostatných psov nevšímal, ale ak na neho niektorý z nich vyskakuje a on sa nemôže brániť, tak nedokáže pokojne stáť. Vítanou pomocou je upozorniť nevidiaceho, a to aj v prípade, že ho sprevádza vodiaci pes, kedy je bezpečné vkročiť na vozovku. Úlohou vodiaceho psa je priviesť ho na začiatok priechodu pre chodcov a zastať. Za moment vykročenia na cestu je zodpovedný človek, nikdy nie pes. .hodnota vodiaceho psa
Na otázku, koľko stojí vodiaci pes, existujú tri odlišné odpovede. Závisia od toho, či sa pýtate nevidiaceho majiteľa, riaditeľky výcvikovej školy, alebo štátu. Prvá odpoveď súvisí s tým, ako vodiaci pes mení život nevidiacich. Skúsenosti Jarmily Virágovej s čerstvými majiteľmi by sa dali vo všeobecnosti opísať asi takto: Do školy prichádza nevidiaci, ktorý nikdy vodiaceho psa nemal. Zatiaľ netuší, čo ho čaká. Dostane vysvetlenie, že so psom budú tvoriť tím, v ktorom je majiteľ navigátor a pes plní jeho pokyny. Aby mu mohol dávať pokyny, musí sám vedieť, kam presne ide. Aby vedel, kam presne ide, musí sa trasy, kadiaľ chce so psom chodiť, naučiť sám naspamäť. Úlohou psa je previesť ho bezpečne z bodu A do bodu B tak, aby nenarazil do lampy, zmestil sa pod lešenie, nepadol do výkopu, nevrážal do ľudí, obišiel kočík stojaci uprostred chodníka, našiel obrubník. Ale to, či pôjdu doprava, doľava, cez cestu alebo rovno, musí psovi povedať on sám. Tu často prichádza pre nevidiaceho prvý šok. Má pocit, že to určite nezvládne. Celý život je zvyknutý, že ho ulicami sprevádza vidiaci príbuzný, kamarát, alebo známy. A zrazu stojí pred ním úloha začať posúvať vlastné limity a čeliť výzvam, na ktoré si pred tým sám netrúfol. Jarmila Virágová hovorí, že na jej práci je najkrajšie sledovať zmenu, ktorá sa deje s nevidiacimi, ktorí prekonajú sami seba a nakoniec získajú svojho prvého vodiaceho psa. Zrazu sa začnú usmievať, chodia vzpriamene a vyžaruje z nich radosť, sebavedomie a oprávnená pýcha na nadobudnutú slobodu. So psom totiž môžu ísť von kedy chcú, a nie sú odkázaní na druhého človeka. Preto ak sa nevidiaceho spýtate na to, aká je hodnota jeho vodiaceho psa, dostanete odpoveď, že je nevyčísliteľná.
Štát nevidiacim na kúpu vodiaceho psa a výcvik, ktorý je potrebný, aby nevidiaci vedel psa efektívne využívať, finančne prispieva. Príspevok sa vypočítava v závislosti od príjmu nevidiaceho. Výška príspevku môže dosiahnuť maximálne sumu 8 630 eur. To je odpoveď štátu. Treba však uznať, že zákon sa netvári, že ide o celú hodnotu psa. Je to len príspevok. Otázka je, kde zobrať zvyšok.
„Za sumu od štátu vycvičím dve predné nohy,“ smutne konštatuje riaditeľka výcvikovej školy. Škola má výdavky na produkciu šteniat, opateru, stravu, zdravotnú starostlivosť, výcvik, odmenu pre cvičiteľa, potrebné pomôcky a priestor, kde sa psy cvičia. Pri spomenutej 40-percentnej úspešnosti a rozpočítanej strate vzhľadom na psy, ktoré sú vyradené z programu, vychádzajú náklady na jedného pripraveného vodiaceho psa na viac ako 16 000 eur. Chod školy a celý výcvik je tak možný najmä vďaka sponzorom a ľuďom, ktorí si cez internet „adoptujú“ vodiaceho psa a mesačne naň prispievajú symbolickou sumou. Vďaka dobrým ľuďom môže táto výcviková škola fungovať a pripravovať pre nevidiacich kvalitných vodiacich psov. Od hlavy až po koniec chvosta. Autorka je vyštudovanou právničkou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.