Z Prvej Československej republiky sa dochovala zaujímavá novinová karikatúra. Na budove s nápisom „Živnobanka“ sedí bacuľatý chlap s komickými fúzikmi, jemne vytočenými dohora. S úsmevom poťahuje nitkami, na konci ktorých tancujú postavy súdobých československých politikov (vrátane Andreja Hlinku). Tým zábavným pánkom v pozadí je český národohospodár a vplyvný riaditeľ Živnostenskej banky Jaroslav Preiss (1870 – 1946). Rola, ktorú mu pripisovala tlač, ilustruje, že rozšírené pocity zatrpknutosti voči bankárom sa neobjavili až s pádom Lehman Brothers. Platí to najmä pre Preissa, ktorý okolo Živnobanky vybudoval impérium s dosahom na polovicu československého priemyslu. .individualizmus v službe druhým
Jeho vzostup bol príbehom selfmademana. Preiss sa narodil v Přesticích pri Plzni ako syn súdneho úradníka. Od detstva mal vášeň pre knihy a neskôr, na vysokej škole, sa angažoval vo vlasteneckých spolkoch. Preiss síce vyštudoval právo, no rozhodujúca pre jeho kariéru bola práca ekonomického novinára v Národných listoch, kde pôsobil od roku 1900. Pavel Kosatík v biografickej knihe Bankéř první republiky opisuje, ako mu táto práca poslúžila čoby odrazový mostík do biznisu. Preiss si jednak ako novinár osvojil detailné znalosti o stave a úrovni českej ekonomiky, jednak osobne spoznal tiež väčšinu ľudí, ktorí v nej čosi znamenali. Cestovanie mu dodalo širší európsky kontext a voľný čas využíval na prehlbovanie svojich znalostí. Bol individualista, no chápal, že osobný úspech nie je samoúčelný, ale má byť prostriedkom k službe druhým.
Názorovo bol niečo ako národný liberál. Veril v slobodné podnikanie, konkurenciu, vyrovnaný rozpočet a pevnú menu. Ľavica ho nenávidela. Podnikavosť mala podľa Preissa viesť k pozdvihnutiu národa. Do Živnobanky odišiel v roku 1907, o desať rokov už stál na jej čele. Zohral dôležitú úlohu aj pri založení Československa. Na začiatku 20. storočia pociťovali Česi veľký problém s podnikavejšími Nemcami, ktorí ovládali väčšinu ekonomiky. Keďže nacionalizmus bol silný, hospodárska moc sa veľmi nepokryto používala v národnom zápase. Nemecké vedenie jednej fabriky napríklad ešte v roku 1928 nútilo českých robotníkov, aby posielali deti do nemeckých škôl. Preiss vedel, že česká a neskôr československá ekonomika sa rozvinú, ak budú mať dostatočné vlastné kapitálové zdroje. Domáce banky mali akumulovať úspory obyvateľstva a postupne cieľavedome skupovať kontrolné podiely v českých podnikoch, vlastnených Nemcami. Preiss so Živnobankou v čele postupne realizoval tento plán, až v roku 1938 uzavrel svoj najväčší obchod: kúpu severočeských uhoľných baní za 350 miliónov korún. Rozhodujúca časť priemyslu na území ČSR sa tak ocitla v domácich rukách. No bolo už neskoro. Mníchovská dohoda všetko zmenila. Preiss čoskoro odišiel do dôchodku a cez vojnu ho trikrát vyšetrovalo gestapo. Napokon si ho ešte podali komunisti, ktorí ho doslova uštvali na smrť. .romantizmus a rodinkárstvo
Pokiaľ ide o Slovensko, Preissovi sa zdalo, že Slováci riešia podobné problémy ako Česi o pár desaťročí skôr. Spolupracoval napríklad so Štefanom Osuským, veľvyslancom ČSR v Paríži, ktorý ho počas 30. rokov zásoboval informáciami o francúzskom vnútropolitickom dianí. Roman Holec a Ľudovít Hallon v knihe Tatra banka v zrkadle dejín píšu ako slovenskí bankári českým finančníkom často zazlievali, že im ide príliš o zisk a málo o národnú solidaritu. Český pohľad bol iný. V roku 1913 na stretnutí v Luhačoviciach Preiss zrekapituloval všetky slovenské investičné neúspechy a pripísal ich „romantizmu, špekulatívnosti, ľahkovážnosti a rodinkárstvu“, ktoré spôsobili, že najmä Tatra banka poskytla veľa zlých úverov.
Keď v rokoch 1922 – 1924 nastala v Československu banková kríza vinou horúčkovitého špekulatívneho investovania, zdržanlivá Živnobanka zostala stabilná a zdravá. Preiss vtedy odmietal podporiť vládny plán na záchranu ohrozených bánk, pretože by to povzbudilo morálny hazard. Bol dôsledným zástancom vyrovnaných rozpočtov, a vzhľadom na to sa sústavne dostával do konfliktu s márnotratným Edvardom Benešom, ktorý s deficitmi nemal problém. Dnešný svet nekonečných bailoutov, vlád zadlžených po uši a úverov, ktoré nie sú kryté reálnymi úsporami, by sa Preissovi zdal nepochybne šialený.
Jeho vzostup bol príbehom selfmademana. Preiss sa narodil v Přesticích pri Plzni ako syn súdneho úradníka. Od detstva mal vášeň pre knihy a neskôr, na vysokej škole, sa angažoval vo vlasteneckých spolkoch. Preiss síce vyštudoval právo, no rozhodujúca pre jeho kariéru bola práca ekonomického novinára v Národných listoch, kde pôsobil od roku 1900. Pavel Kosatík v biografickej knihe Bankéř první republiky opisuje, ako mu táto práca poslúžila čoby odrazový mostík do biznisu. Preiss si jednak ako novinár osvojil detailné znalosti o stave a úrovni českej ekonomiky, jednak osobne spoznal tiež väčšinu ľudí, ktorí v nej čosi znamenali. Cestovanie mu dodalo širší európsky kontext a voľný čas využíval na prehlbovanie svojich znalostí. Bol individualista, no chápal, že osobný úspech nie je samoúčelný, ale má byť prostriedkom k službe druhým.
Názorovo bol niečo ako národný liberál. Veril v slobodné podnikanie, konkurenciu, vyrovnaný rozpočet a pevnú menu. Ľavica ho nenávidela. Podnikavosť mala podľa Preissa viesť k pozdvihnutiu národa. Do Živnobanky odišiel v roku 1907, o desať rokov už stál na jej čele. Zohral dôležitú úlohu aj pri založení Československa. Na začiatku 20. storočia pociťovali Česi veľký problém s podnikavejšími Nemcami, ktorí ovládali väčšinu ekonomiky. Keďže nacionalizmus bol silný, hospodárska moc sa veľmi nepokryto používala v národnom zápase. Nemecké vedenie jednej fabriky napríklad ešte v roku 1928 nútilo českých robotníkov, aby posielali deti do nemeckých škôl. Preiss vedel, že česká a neskôr československá ekonomika sa rozvinú, ak budú mať dostatočné vlastné kapitálové zdroje. Domáce banky mali akumulovať úspory obyvateľstva a postupne cieľavedome skupovať kontrolné podiely v českých podnikoch, vlastnených Nemcami. Preiss so Živnobankou v čele postupne realizoval tento plán, až v roku 1938 uzavrel svoj najväčší obchod: kúpu severočeských uhoľných baní za 350 miliónov korún. Rozhodujúca časť priemyslu na území ČSR sa tak ocitla v domácich rukách. No bolo už neskoro. Mníchovská dohoda všetko zmenila. Preiss čoskoro odišiel do dôchodku a cez vojnu ho trikrát vyšetrovalo gestapo. Napokon si ho ešte podali komunisti, ktorí ho doslova uštvali na smrť. .romantizmus a rodinkárstvo
Pokiaľ ide o Slovensko, Preissovi sa zdalo, že Slováci riešia podobné problémy ako Česi o pár desaťročí skôr. Spolupracoval napríklad so Štefanom Osuským, veľvyslancom ČSR v Paríži, ktorý ho počas 30. rokov zásoboval informáciami o francúzskom vnútropolitickom dianí. Roman Holec a Ľudovít Hallon v knihe Tatra banka v zrkadle dejín píšu ako slovenskí bankári českým finančníkom často zazlievali, že im ide príliš o zisk a málo o národnú solidaritu. Český pohľad bol iný. V roku 1913 na stretnutí v Luhačoviciach Preiss zrekapituloval všetky slovenské investičné neúspechy a pripísal ich „romantizmu, špekulatívnosti, ľahkovážnosti a rodinkárstvu“, ktoré spôsobili, že najmä Tatra banka poskytla veľa zlých úverov.
Keď v rokoch 1922 – 1924 nastala v Československu banková kríza vinou horúčkovitého špekulatívneho investovania, zdržanlivá Živnobanka zostala stabilná a zdravá. Preiss vtedy odmietal podporiť vládny plán na záchranu ohrozených bánk, pretože by to povzbudilo morálny hazard. Bol dôsledným zástancom vyrovnaných rozpočtov, a vzhľadom na to sa sústavne dostával do konfliktu s márnotratným Edvardom Benešom, ktorý s deficitmi nemal problém. Dnešný svet nekonečných bailoutov, vlád zadlžených po uši a úverov, ktoré nie sú kryté reálnymi úsporami, by sa Preissovi zdal nepochybne šialený.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.