Možno by ma nebola zabila, asi nie, aj keď by to nebola zlá smrť, zabitý v spánku policou s knihami.
Presne tak, ako sa stala, získala tá udalosť nádych metafyzickosti, odpratal som policu aj knižky a v opojení z toho, že sa mi nič nestalo, ležal som na tej posteli, a do rána premýšľal nad tým, či to bola, alebo nebola náhoda a ak nie, kto v tom mal prsty a čo sa mi snaží naznačiť. Ráno už to bolo všetko jasnejšie, ono sa dalo čakať, že tá polica spadne, priveľa toho na nej bolo, aj hmoždinky boli len tak plytko navŕtané, nemuselo za tým skutočne byť nič viac a ani nebolo, lebo takto, s náhodou, sú veci jednoduchšie, a čo je dôležitejšie, ľahšie sám seba udržujem v presvedčení, že som slobodný.
Lebo tieto dve veci skutočne ťažko spojiť. Predurčenosť, osud, nech už to nazveme ako chceme, vždy ide o silu, ktorá zariadila, že som v tú noc vstal a šiel, hoci nikdy nevstávam a nechodím, a slobodnú vôľu, ten atribút môjho života, ktorý mi nad ním dáva aspoň čiastočnú kontrolu, respektíve jej zdanie. Najlepšie na to nemyslieť, lebo v opačnom prípade, mysliac na to, ani jedno, ani druhé nedáva zmysel.
Momentálne sa slobodnej vôle rád zriekam, nepáči sa mi veriť na náhodu, ten plán v pozadí je omnoho elegantnejší. Veď, keď sa to tak teraz vezme, kde inde som mohol stretnúť svoju manželku, ako vo filmovom klube? Kde inde svojho najlepšieho priateľa ako v kníhkupectve? Kde inde ľudí, priateľov a známych, s ktorými a voči ktorým žijem ako v práci a pri práci ktorá ma napĺňa? A ak by to tak nebolo, načo potom vstávať a kamkoľvek chodiť?
Presne tak, ako sa stala, získala tá udalosť nádych metafyzickosti, odpratal som policu aj knižky a v opojení z toho, že sa mi nič nestalo, ležal som na tej posteli, a do rána premýšľal nad tým, či to bola, alebo nebola náhoda a ak nie, kto v tom mal prsty a čo sa mi snaží naznačiť. Ráno už to bolo všetko jasnejšie, ono sa dalo čakať, že tá polica spadne, priveľa toho na nej bolo, aj hmoždinky boli len tak plytko navŕtané, nemuselo za tým skutočne byť nič viac a ani nebolo, lebo takto, s náhodou, sú veci jednoduchšie, a čo je dôležitejšie, ľahšie sám seba udržujem v presvedčení, že som slobodný.
Lebo tieto dve veci skutočne ťažko spojiť. Predurčenosť, osud, nech už to nazveme ako chceme, vždy ide o silu, ktorá zariadila, že som v tú noc vstal a šiel, hoci nikdy nevstávam a nechodím, a slobodnú vôľu, ten atribút môjho života, ktorý mi nad ním dáva aspoň čiastočnú kontrolu, respektíve jej zdanie. Najlepšie na to nemyslieť, lebo v opačnom prípade, mysliac na to, ani jedno, ani druhé nedáva zmysel.
Momentálne sa slobodnej vôle rád zriekam, nepáči sa mi veriť na náhodu, ten plán v pozadí je omnoho elegantnejší. Veď, keď sa to tak teraz vezme, kde inde som mohol stretnúť svoju manželku, ako vo filmovom klube? Kde inde svojho najlepšieho priateľa ako v kníhkupectve? Kde inde ľudí, priateľov a známych, s ktorými a voči ktorým žijem ako v práci a pri práci ktorá ma napĺňa? A ak by to tak nebolo, načo potom vstávať a kamkoľvek chodiť?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.