V situácii, keď od predčasných volieb delia krajinu de facto štyri mesiace, nebolo jediného dôvodu čo len na myšlienku, aby tento okamih preklenul iný „súbor“ než kabinet v nedôvere. Iste, môžu byť výnimky, ktoré to pravidlo relativizujú. Napríklad kleptomanské uzatváranie „last minute“ zmlúv, aké sme videli v apríli-máji-júni 2010... To však – aj napriek platinovej kauze SDKÚ – dnes predsa len nie je všeobecným očakávaním... Skrátka a dobre, navzdory diere v Ústave, ktorú si prezident pre seba hneď objavil, normálna politická scéna by mu nedala príležitosť, aby nad rámec toho, čo sami spáchali, on sám (spolu)vytvoril ešte „krízu plus“. Ale stalo sa. Zoči-voči dlhovej Európe a klopkaniu recesie spoločnými silami nastolili hrozbu bezvládia na Slovensku. Umelecké dielo.
Zdesenie patrí - azda aj predovšetkým – i opozičnému Smeru. Veď ak už berieme len čisto „pragmatické“ uvažovanie: Komu by mala viac vyhovovať vláda v nedôvere s obmedzeným akčným rádiom a rozorvaná vnútornými spormi, stojaca ako živý terč v celej kampani? O nič lepšie však v obraze nepôsobia ani exkoaličné strany. Keby mali štipku duchaprítomnosti, mohli štvrtkovú dohodu – imunita, koncesionárske poplatky, zdravotné odvody – uzavrieť o týždeň skôr tak, že Gašparoviča postavia hneď pred hotovú vec. Zoči-voči provizórnej a rozhádanej, ale stále väčšine v NR SR, by sa fabulácie o úradníckej vláde (na 4 mesiace!) z hlavy štátu nevyrojili v tom momente, ako sa vrátila z Ázie.
Ak slová premiérky, že vo variante menovania novej vlády (čiže nie poverenie starej) by sa ona osobne o dôveru už neuchádzala, nepovažujeme za písmo sväté, tak riešenie cestou ústavnej zmeny, ktoré sa napokon presadilo v spolupráci so Smerom, je výrazne problematickejšie. Nejde len o samotný fakt ad hoc novelizácií základného zákona vždy a zakaždým, keď jeden konkrétny paragraf nevodí politikov takpovediac za ručičku. To sa dá teraz prepáčiť, situácia je mimoriadna.
Nie je však vôbec jasné, či zásadné oklieštenie kompetencií vlády a súčasne posilnená rola prezidenta, čo všetko bolo podmienkou Roberta Fica, nebude znamenať významné komplikácie. Kde konkrétne a ako, to je pre neprávnika, ktorý len žasol na rýchlosťou skráteného legislatívneho konania, zložitá otázka. Na Slovensku sme však už precedens mali. Na jar 2006 (Dzurinda II) bola síce ústavne iná situácia - bez vyslovenia nedôvery, ale reálna menšina – avšak politická podstata, teda „chromá kačka“, bola tá istá. A vláda sa „sebaobmedzila“ sama (zastavenie transformácie nemocníc, privatizácie a iné). Politicky. Nebolo ju treba ústavne usmerňovať.
Nie je, skrátka, jasné, či v obrovskom chvate a pod tlakom opozície nebol schválený úplný ústavný nezmysel. Parlament predsa kontroluje vládu nepretržite, to je jeho základná funkcia! Úradujúce „dovolebné“ vlády, ktoré stratili politický mandát, sú bežná próza každej demokracie. Ale nevidno a nepočuť o tom, že by sa kvôli tomu kdekoľvek prepisovali ústavy a posunovalo s kompetenciami hore-dolu...
Zdesenie patrí - azda aj predovšetkým – i opozičnému Smeru. Veď ak už berieme len čisto „pragmatické“ uvažovanie: Komu by mala viac vyhovovať vláda v nedôvere s obmedzeným akčným rádiom a rozorvaná vnútornými spormi, stojaca ako živý terč v celej kampani? O nič lepšie však v obraze nepôsobia ani exkoaličné strany. Keby mali štipku duchaprítomnosti, mohli štvrtkovú dohodu – imunita, koncesionárske poplatky, zdravotné odvody – uzavrieť o týždeň skôr tak, že Gašparoviča postavia hneď pred hotovú vec. Zoči-voči provizórnej a rozhádanej, ale stále väčšine v NR SR, by sa fabulácie o úradníckej vláde (na 4 mesiace!) z hlavy štátu nevyrojili v tom momente, ako sa vrátila z Ázie.
Ak slová premiérky, že vo variante menovania novej vlády (čiže nie poverenie starej) by sa ona osobne o dôveru už neuchádzala, nepovažujeme za písmo sväté, tak riešenie cestou ústavnej zmeny, ktoré sa napokon presadilo v spolupráci so Smerom, je výrazne problematickejšie. Nejde len o samotný fakt ad hoc novelizácií základného zákona vždy a zakaždým, keď jeden konkrétny paragraf nevodí politikov takpovediac za ručičku. To sa dá teraz prepáčiť, situácia je mimoriadna.
Nie je však vôbec jasné, či zásadné oklieštenie kompetencií vlády a súčasne posilnená rola prezidenta, čo všetko bolo podmienkou Roberta Fica, nebude znamenať významné komplikácie. Kde konkrétne a ako, to je pre neprávnika, ktorý len žasol na rýchlosťou skráteného legislatívneho konania, zložitá otázka. Na Slovensku sme však už precedens mali. Na jar 2006 (Dzurinda II) bola síce ústavne iná situácia - bez vyslovenia nedôvery, ale reálna menšina – avšak politická podstata, teda „chromá kačka“, bola tá istá. A vláda sa „sebaobmedzila“ sama (zastavenie transformácie nemocníc, privatizácie a iné). Politicky. Nebolo ju treba ústavne usmerňovať.
Nie je, skrátka, jasné, či v obrovskom chvate a pod tlakom opozície nebol schválený úplný ústavný nezmysel. Parlament predsa kontroluje vládu nepretržite, to je jeho základná funkcia! Úradujúce „dovolebné“ vlády, ktoré stratili politický mandát, sú bežná próza každej demokracie. Ale nevidno a nepočuť o tom, že by sa kvôli tomu kdekoľvek prepisovali ústavy a posunovalo s kompetenciami hore-dolu...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.