Po prvé: ukázalo sa, že Slovensko nemalo prijať euro tak skoro. Ak by sme predčasne nevstúpili do eurozóny, dnes by sme nemuseli akútne riešiť problém s eurovalom a nemali by sme ani vládnu krízu. Poľsko, Česko či Maďarsko nemajú euro, nemusia riešiť euroval a nemajú ani z toho vyplývajúce vnútropolitické napätie. Pád vlády v októbri 2011 bol priamym dôsledkom príliš ambiciózneho rozhodnutia druhej Dzurindovej vlády spred mnohých rokov o vstupe do čakárne na euro, priamym dôsledkom vstupu Slovenska do európskeho mechanizmu výmenných kurzov v roku 2005 a následne priamym dôsledkom prijatia eura z roku 2009.
Po druhé: minulotýždňový súhlas s finančnými záväzkami Slovenska do eurovalu zásadným spôsobom mení počítanie výhod a nevýhod prijatia eura na Slovensku. Som zvedavý, či ešte niekto nájde odvahu tvrdiť, že vstup do eurozóny nám naďalej prináša viac výhod než nevýhod. A ak áno, som zvedavý na argumenty. Odborne ich obhájiť bude veľmi ťažké, ak nie nemožné.
Po tretie: to, kto mal v spore o euroval pravdu, spoľahlivo rozsúdi ekonomický vývoj eurozóny. Súhlasiť či nesúhlasiť s eurovalom nie je totiž len variácia hamletovskej otázky, ale najmä existenciálna stávka, v ktorej sa politici rozhodli riskovať celú svoju politickú budúcnosť. Ak v strednodobom horizonte euroval vyrieši dnešné problémy, ochráni príliš zadlžené krajiny, kým úspešne skonsolidujú ich verejné financie a zreštrukturalizujú ich ekonomiky, zástancom eurovalu to prinesie politické body a odporcom politickú izoláciu. Ak však euroval nič nevyrieši, len spláchne peniaze dnes ešte finančne pomerne zdravých krajín, čím ich vrátane Slovenska vženie do krízy, potom by to mala byť nielen morálna satisfakcia odporcov eurovalu, ale aj politický umieračik jeho zástancov pre totálne zlyhanie pri jednom z kľúčových rozhodnutí v histórii Slovenska. Neviem si predstaviť, že by sa o naše hlasy opäť uchádzali politici, ktorí by museli hovoriť: prepáčte, mýlili sme sa, mysleli sme si, že to dopadne inak.
Po štvrté, až neuveriteľná hystéria pred, počas a po prvom hlasovaní o eurovale ukázala nezrelosť slovenských intelektuálnych elít. Najviac zo všetkých zlyhali novinári. V elektronických médiách nebolo možné nájsť jedinú reportáž, ktorá by občanom poskytla objektívne spravodajstvo. Ale najhoršie z testu profesionalizmu vyšiel najčítanejší mienkotvorný denník SME, ktorý sám seba považuje za seriózne médium. Za všetko aspoň dva príklady. Krátko pred hlasovaním zástupca šéfredaktora denníka zverejnil komentár, v ktorom uviedol, že strana odmietajúca euroval „rozbíja koalíciu uprostred zúriacej krízy“ a nazval jej predsedu samovrahom. Krátko po hlasovaní zasa denník uviedol: „Euro sa hneď po skončení hlasovania oproti doláru oslabilo z úrovne 1,367 na 1,364. Podľa jedného z obchodníkov je to pomerne slušný pád v priebehu 20 minút...“. Každému mozgu, ktorý nie je zatemnený predpojatosťou, musí byť pritom jasné, že zmena kurzu o 3 tisíciny (!) centu nie je „pomerne slušný pád“, ale naopak, dôkaz o jeho nehybnosti. K tomu hádam netreba už nič dodávať. Ak si občania majú na dôležité otázky vytvárať názory na základe takýchto informácií, potom Boh ochraňuj Slovensko a nás všetkých. Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Po druhé: minulotýždňový súhlas s finančnými záväzkami Slovenska do eurovalu zásadným spôsobom mení počítanie výhod a nevýhod prijatia eura na Slovensku. Som zvedavý, či ešte niekto nájde odvahu tvrdiť, že vstup do eurozóny nám naďalej prináša viac výhod než nevýhod. A ak áno, som zvedavý na argumenty. Odborne ich obhájiť bude veľmi ťažké, ak nie nemožné.
Po tretie: to, kto mal v spore o euroval pravdu, spoľahlivo rozsúdi ekonomický vývoj eurozóny. Súhlasiť či nesúhlasiť s eurovalom nie je totiž len variácia hamletovskej otázky, ale najmä existenciálna stávka, v ktorej sa politici rozhodli riskovať celú svoju politickú budúcnosť. Ak v strednodobom horizonte euroval vyrieši dnešné problémy, ochráni príliš zadlžené krajiny, kým úspešne skonsolidujú ich verejné financie a zreštrukturalizujú ich ekonomiky, zástancom eurovalu to prinesie politické body a odporcom politickú izoláciu. Ak však euroval nič nevyrieši, len spláchne peniaze dnes ešte finančne pomerne zdravých krajín, čím ich vrátane Slovenska vženie do krízy, potom by to mala byť nielen morálna satisfakcia odporcov eurovalu, ale aj politický umieračik jeho zástancov pre totálne zlyhanie pri jednom z kľúčových rozhodnutí v histórii Slovenska. Neviem si predstaviť, že by sa o naše hlasy opäť uchádzali politici, ktorí by museli hovoriť: prepáčte, mýlili sme sa, mysleli sme si, že to dopadne inak.
Po štvrté, až neuveriteľná hystéria pred, počas a po prvom hlasovaní o eurovale ukázala nezrelosť slovenských intelektuálnych elít. Najviac zo všetkých zlyhali novinári. V elektronických médiách nebolo možné nájsť jedinú reportáž, ktorá by občanom poskytla objektívne spravodajstvo. Ale najhoršie z testu profesionalizmu vyšiel najčítanejší mienkotvorný denník SME, ktorý sám seba považuje za seriózne médium. Za všetko aspoň dva príklady. Krátko pred hlasovaním zástupca šéfredaktora denníka zverejnil komentár, v ktorom uviedol, že strana odmietajúca euroval „rozbíja koalíciu uprostred zúriacej krízy“ a nazval jej predsedu samovrahom. Krátko po hlasovaní zasa denník uviedol: „Euro sa hneď po skončení hlasovania oproti doláru oslabilo z úrovne 1,367 na 1,364. Podľa jedného z obchodníkov je to pomerne slušný pád v priebehu 20 minút...“. Každému mozgu, ktorý nie je zatemnený predpojatosťou, musí byť pritom jasné, že zmena kurzu o 3 tisíciny (!) centu nie je „pomerne slušný pád“, ale naopak, dôkaz o jeho nehybnosti. K tomu hádam netreba už nič dodávať. Ak si občania majú na dôležité otázky vytvárať názory na základe takýchto informácií, potom Boh ochraňuj Slovensko a nás všetkých. Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.