Príbehy sa nezmieňujú, čo bolo ďalej. Je pravdepodobné, že sa miestni mandaríni zhrozili. Veď si len predstavte, akú hanbu im spôsobil a ako škaredo sa preto na nich na cisárskom dvore budú dívať. Aby tomu predišli, uzavreli spojenectvo s miestnym drakom a vložili svoj osud – a osud občanov – do jeho rúk. Nemysleli na to, že ich časom zhltne a ich diera sa stane pre občanov na dlhý čas naozaj čiernou.
Ten príbeh sa v minulosti opakoval. Predstavte si hanbu, ktorú Slovensku pred jeho veľkým ochrancom spôsobil János Esterházy, keď (ako jediný) v slovenskom sneme hlasoval proti rasistickým zákonom. Napokon mu síce história dala za pravdu rovnako, ako neznámym Wangom, ktorí v roku 1938 varovali pred európskym riešením sudetskej krízy Mníchovskou zmluvou, ale tá hanba...
Kto si dnes dovoľuje tvrdiť, že pozná zaručený recept na riešenie dlhovej krízy? Svojím rozsahom je javom, s ktorým sa ľudstvo nestretlo. Odpovede nedáva ani ekonomická teória, ani skúsenosť. Medzi názormi ekonomických nobelistov aj medzi názormi guruov finančnej praxe si môžete vybrať. Výkonná moc si však nemôže povedať, že nevie, čo bude, a preto sa vyberie na dovolenku. Musí si niečo vybrať a niečomu veriť. Cisársky dvor mal jednu vieru, Wang inú. Mandaríni nemali nijakú – oni sa iba oportunisticky prispôsobili viere dvora.
Prvou vetou poslaneckého sľubu je „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike“. Zdá sa však, že väčšina poslancov sa drží znenia vo Wikipédii. Podľa neho poslanec sľubuje vernosť Slovenskej republiky. V druhej vete však už hovorí, že poslanec má konať v záujme občanov. Čo však má urobiť, keď je presvedčený, že vernosť Slovenskej republiky (komu?) nie je v záujme jej občanov?
Aká je to hanba pred svetom, ak poslanec plní svoj sľub a koná podľa svojho presvedčenia v situácii, keď sa jeho viera odlišuje od postoja ostatných mandarínov? Je vedľajšie, či si tým dvíha svoje ego, alebo je z iných dôvodov odsúdený na smrť za zradu ako János Esterházy. Veľa ľudí nad tým mávne rukou a povie si, že len blázon berie takéto sľuby vážne. Komunistický režim v ZSSR to dokonca inštitucionalizoval: inak uvažujúcich disidentov rovno posielal do psychiatrických liečební. Podcenil by som inteligenciu čitateľov tohto časopisu, keby som ďalej systematicky rozmieňal na drobné analógie súčasnej situácie s príbehom občana Wanga. Za posledné dni bolo povedané a napísané takmer všetko. Jedno mi predsa len vŕta v hlave: Ako mohli byť koaliční mandaríni takí krátkozrakí, že hneď začiatku vôbec pripustili možnosť druhej voľby? Ak by na ňu nepristali, čierny Peter prípadnej nevernosti Slovenskej republiky by predsa ostal v ruke draka. Nik okrem samotného draka s istotou nevie, ako by sa bol zachoval. Ale pri jeho náture zbabelej podlízavosti k väčším drakom bola pravdepodobnosť, že by jeho poslanci v zmysle Wikipédie podporili vernosť Slovenskej republiky, veľmi vysoká. Určite rádovo vyššia než zanedbateľná šanca, že Wang zmení svoj názor.
Vysvetlenia sa ponúkajú dve, ťažko povedať, ktoré je horšie. Možno bola panická hrôza mandarínov z možnej nepriazne cisárskeho dvora taká obrovská, že sa báli pripustiť čo i len malé riziko, že to nevyjde. Ale možno mali prostorekého Wanga už plné zuby a s drakom dávno koketovali. Rýchlosť, s akou reparát vernosti Slovenskej republiky zložili, nasvedčuje skôr na druhú možnosť.
Koho teda viniť z toho, ak krajina skončí v pazúroch draka? Wanga, či zbabelých mandarínov? Autor je matematik.
Ten príbeh sa v minulosti opakoval. Predstavte si hanbu, ktorú Slovensku pred jeho veľkým ochrancom spôsobil János Esterházy, keď (ako jediný) v slovenskom sneme hlasoval proti rasistickým zákonom. Napokon mu síce história dala za pravdu rovnako, ako neznámym Wangom, ktorí v roku 1938 varovali pred európskym riešením sudetskej krízy Mníchovskou zmluvou, ale tá hanba...
Kto si dnes dovoľuje tvrdiť, že pozná zaručený recept na riešenie dlhovej krízy? Svojím rozsahom je javom, s ktorým sa ľudstvo nestretlo. Odpovede nedáva ani ekonomická teória, ani skúsenosť. Medzi názormi ekonomických nobelistov aj medzi názormi guruov finančnej praxe si môžete vybrať. Výkonná moc si však nemôže povedať, že nevie, čo bude, a preto sa vyberie na dovolenku. Musí si niečo vybrať a niečomu veriť. Cisársky dvor mal jednu vieru, Wang inú. Mandaríni nemali nijakú – oni sa iba oportunisticky prispôsobili viere dvora.
Prvou vetou poslaneckého sľubu je „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike“. Zdá sa však, že väčšina poslancov sa drží znenia vo Wikipédii. Podľa neho poslanec sľubuje vernosť Slovenskej republiky. V druhej vete však už hovorí, že poslanec má konať v záujme občanov. Čo však má urobiť, keď je presvedčený, že vernosť Slovenskej republiky (komu?) nie je v záujme jej občanov?
Aká je to hanba pred svetom, ak poslanec plní svoj sľub a koná podľa svojho presvedčenia v situácii, keď sa jeho viera odlišuje od postoja ostatných mandarínov? Je vedľajšie, či si tým dvíha svoje ego, alebo je z iných dôvodov odsúdený na smrť za zradu ako János Esterházy. Veľa ľudí nad tým mávne rukou a povie si, že len blázon berie takéto sľuby vážne. Komunistický režim v ZSSR to dokonca inštitucionalizoval: inak uvažujúcich disidentov rovno posielal do psychiatrických liečební. Podcenil by som inteligenciu čitateľov tohto časopisu, keby som ďalej systematicky rozmieňal na drobné analógie súčasnej situácie s príbehom občana Wanga. Za posledné dni bolo povedané a napísané takmer všetko. Jedno mi predsa len vŕta v hlave: Ako mohli byť koaliční mandaríni takí krátkozrakí, že hneď začiatku vôbec pripustili možnosť druhej voľby? Ak by na ňu nepristali, čierny Peter prípadnej nevernosti Slovenskej republiky by predsa ostal v ruke draka. Nik okrem samotného draka s istotou nevie, ako by sa bol zachoval. Ale pri jeho náture zbabelej podlízavosti k väčším drakom bola pravdepodobnosť, že by jeho poslanci v zmysle Wikipédie podporili vernosť Slovenskej republiky, veľmi vysoká. Určite rádovo vyššia než zanedbateľná šanca, že Wang zmení svoj názor.
Vysvetlenia sa ponúkajú dve, ťažko povedať, ktoré je horšie. Možno bola panická hrôza mandarínov z možnej nepriazne cisárskeho dvora taká obrovská, že sa báli pripustiť čo i len malé riziko, že to nevyjde. Ale možno mali prostorekého Wanga už plné zuby a s drakom dávno koketovali. Rýchlosť, s akou reparát vernosti Slovenskej republiky zložili, nasvedčuje skôr na druhú možnosť.
Koho teda viniť z toho, ak krajina skončí v pazúroch draka? Wanga, či zbabelých mandarínov? Autor je matematik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.