.už pred poslednou nedeľou sa vedelo, že bude potrebný ďalší samit, ktorý sa má uskutočniť najneskôr túto stredu. Nejde o prvé dejstvo čakania na zázračné riešenie, ktoré má prísť od lídrov EÚ. S očakávaným prelomom sa spájalo už stretnutie predstaviteľov štátov G-20 predminulý týždeň v Paríži. Európski zástupcovia sa na ňom dostali pod naliehavý tlak ostatných partnerov, keďže náš kontinent je potenciálnym ohniskom ďalšieho kola krízy. Možno vážnejšieho, než všetkých doterajších kôl. A preto celý svet očakáva, že európski lídri konečne prídu s presvedčivými, dlhodobými a systémovými riešeniami. Do ďalšieho samitu G-20 v Cannes začiatkom novembra si preto Nemecko a Francúzsko zaumienili predložiť rozsiahly plán, ako skoncovať s dlhovou krízou v eurozóne, stabilizovať situáciu v Grécku a rekapitalizovať banky. Ak sa to zase skončí mačkopsom alebo iným nemastným-neslaným výsledkom, finančné trhy môžu tentoraz zareagovať veľmi prudko. .diery v eurovale
Minulý týždeň sa niesol najmä v znamení nezhôd medzi Nemeckom a Francúzskom. Dôvod? Nad dočasným eurovalom visia vážne otázniky. Portugalsko a Írsko z neho čerpajú už teraz. Španielsko a Taliansko by mohli nasledovať. No keď krajiny z eurovalu čerpajú, nemôžu sa tváriť, že ho podopierajú. Ak by sa dnes trojáčkový rating Francúzska znížil, vyvolalo by to tlak na Nemecko, aby ďalej zvýšilo svoj podiel v navýšenom eurovale (EFSF). A to z dnešných 211 miliárd eur na odhadovaných vyše 300 miliárd. Napokon by sa do problémov mohol dostať aj Berlín a celý euroval by sa zrútil ako domček z karát. Nastalo by teda presne to, pred čím varujú početní kritici eurovalového riešenia. Iróniou je, že tlak na francúzsky rating vyplýva okrem iného aj z bremena, ktoré si na seba zobrali Francúzi v podobe garancií v eurovale. Dodatočné riziká pre Francúzsko predstavujú aj jeho banky, keďže vo veľkom nakupovali dlhopisy problémových krajín. Práve preto Nicolas Sarkozy nechce súhlasiť s bankrotom Grécka. Jeho vláda by potom musela zachraňovať svoje banky, a to ešte vo väčšom rozsahu ako Nemecko. Do odvážnejších škrtov Sarkozy tiež nechce ísť, keďže budúci rok ho čakajú prezidentské voľby. Proti hlbším štrukturálnym reformám, ktoré by krajinu urobili konkurencieschopnejšou, panuje zase hlboko zakorenený odpor vo verejnosti. Ak majú Francúzi zachraňovať svoje banky, chcú aspoň dosiahnuť, aby im nato prispel zvyšok eurozóny prostredníctvom eurovalu. V každom prípade, dlhová kríza sype piesok už aj do nemecko-francúzskeho motora eurozóny.
Osud spojenectva dvoch hlavných krajín Únie nastoľuje širšie geopolitické otázky pre budúcnosť celého kontinentu. Družná spolupráca Nemecka a Francúzska na európskej úrovni mala okrem iného vyvrátiť aj mýtus, ktorý bol pred rokom 1945 zakorenený v ich obyvateľoch: teda, že tieto dve krajiny sú akosi osudovo predurčené na vzájomné nepriateľstvo. Historický pocit viny a perspektíva lepšej budúcnosti v čoraz tesnejšie zjednotenej Európe často spôsobovali, že Nemci sa nechali využívať Francúzmi, ktorí vo vzájomnom partnerstve fungovali ako čierni pasažieri. Imidž veľkosti bol pre Paríž vždy dôležitejší než odstraňovanie slabých stránok vlastnej krajiny a na súčasnom stave eurozóny majú Francúzi obrovský podiel. Napokon, nie je vylúčené, že táto kríza obnaží skutočnú slabosť Francúzska: fakt, že skôr patrí k nezodpovedným juhoeurópskym krajinám. To by mohlo znamenať aj rozpad nemecko-francúzskeho partnerstva. Z krátkodobého hľadiska by vďaka tomu mohlo Nemecko vnútiť zvyšku Európy svoju rozpočtovú prísnosť a prušiacku zodpovednosť. Z dlhodobého hľadiska by asi ostatné európske krajiny dostali z takého Nemecka strach. .kozmoval
Iveta Radičová pri príležitosti nášho schvaľovania eurovalu spomenula historku, ako sa jej rakúsky kancelár Werner Faymann pri pohľade na monitoring slovenskej tlače spýtal, či sa naša krajina nachádza na inej planéte. Lenže otázka sa dá aj obrátiť: Na akej planéte žijú lídri eurozóny, keď dva týždne v súvislosti s pákovaním eurovalu padajú nepredstaviteľné biliónové sumy s ľahkosťou, s akou sa licituje na dražbe? Úverová kapacita, na navýšení ktorej stroskotala slovenská vláda, už nestačí a jej ďalšie zvyšovanie zákonodarcami je nepriechodné. A to naprieč celou eurozónou, na čele s nemeckým Bundestagom. Východisko? Garancie eurovalu sa majú umelo zvýšiť na jeden (dva, tri...?) bilión eur za použitia pákových trikov.
Pákovanie eurovalu by fungovalo cez poistenie časti dlhopisov postihnutých krajín. Krytých by v takom prípade bolo prvých 20 až 30 percent strát investorov. Tak by to aspoň chceli Nemci. Lenže Sarkozy by úverovú kapacitu EFSF najradšej zvýšil prostredníctvom Európskej centrálnej banky. Poprední nemeckí ekonómovia vyzvali svoju vládu, aby úmysly Francúzov zmarila. Keby eurovalu kryla chrbát ECB, politici by si v podstate mohli sami tlačiť peniaze na rozdávanie. Zrútili by sa aj zvyšky fasády o nezávislosti centrálnej banky. O vplyve, aký by to malo na infláciu, ani nehovoriac. Kritici využitia pákových efektov taktiež namietajú, že toto riešenie už zostane natrvalo. Štátne dlhy sa s konečnou platnosťou stanú v Európe záležitosťou, v ktorej budú všetci spoluručiteľmi. Navyše, poistenie dlhopisov rizikových štátov po nich umelo zvýši dopyt. No a napokon, pre daňovníka stúpne pravdepodobnosť, že jeho garancie sa premenia na nutnosť platiť.
Za týchto okolností rastie tlak na bankrot Grécka a odpísanie aspoň polovice dlhov. Otázne je, ako ho prežijú západoeurópske banky. Ich rekapitalizácia sa javí ako menšie zlo, keďže by zrejme stála menej než záchrana celých štátov. Zachraňované by mali byť zo štátnych rozpočtov svojich vlád – teda v prípade, že sa podarí prekonať odpor Francúzska. Euroval by pomohol len tam, kde by si to štáty nemohli dovoliť. Postihnuté krajiny by však museli plniť prísne podmienky. Samotné banky tými plánmi nie sú nadšené. Niektorí nemeckí bankári (najmä z Deutsche Bank) sa pre médiá v posledných dňoch opakovane vyjadrovali, že kapitálu majú dosť a zniesli by aj grécky bankrot. Štátnu pomoc nechcú pre obavu, že angažovanie vlád a prísne požiadavky na vlastný kapitál znížia ich konkurencieschopnosť voči americkým a britským bankám. Zmenšil by sa im totiž objem peňazí na robenie obchodov. Okrem argumentu o menšom množstve úverov, poskytnutých súkromnému sektoru, taktiež namietajú, že by si mohli dovoliť nakúpiť menej štátnych dlhopisov. A to je struna, na ktorú v Berlíne i Paríži počúvajú. .v slepej uličke
Nech už eurolídri prídu s akýmkoľvek riešením, Európa sa zrejme nevyhne recesii. Viacerým štátom hrozí, že sa dostanú do začarovaného kruhu. Snažia sa o vyrovnaný rozpočet, lenže škrty zároveň v krátkodobom horizonte spomaľujú hospodársky rast, keďže štát je taký veľký, že časť ekonomiky závisí od jeho výdavkov. Nižší hospodársky rast zase znamená zníženie príjmov štátu za súčasného rastu nárokov na výdavky (napríklad v podobe nutnosti vyplácať viac podpôr v nezamestnanosti). Ak by to potom vlády chceli kompenzovať vyššími daňami, pre súkromný sektor to bude znamenať ďalšiu záťaž, ktorá sa môže negatívne odraziť na príjmoch štátu v budúcnosti. A tak stále dookola. Ak sa však má európska ekonomika ozdraviť, musí prejsť bolestivými štrukturálnymi zmenami.
Spoločnosť Ernst & Young odhaduje, že ak sa eurozóne nepodarí prekonať dlhovú krízu, môže rátať s poklesom HDP o 2 percentá v roku 2012 a o 1 percento v roku 2013. Pravdepodobnosť najnevýhodnejšieho chaotického scenára je podľa poradenskej spoločnosti dvadsaťpercentná. Je prejavom zúfalstva, že hlavnú zbraň proti tomuto vývoju predstavuje fiškálna únia, ku ktorej má viesť zmena zmluvnej základne eurozóny, či dokonca celej Únie. Vlastne asi ani neexistuje problém, ktorý by sa podľa eurolídrov nedal vyriešiť čoraz tesnejšou integráciou.
Ivan Mikloš a ďalší zástancovia eurovalu vo verejnej debate radi hovoria o „finačnom armagedone“ ako o jedinej možnej alternatíve voči ich úsiliu. Lenže na súčasný stav európskej integrácie sa skôr hodí iný biblický príbeh. Ten o babylonskej veži. Ľudia ju začali stavať z domýšľavej pýchy, začo boli potrestaní zmätením jazykov. Veža zostala nedokončená. Naproti tomu naša európska veža už puká v základoch. Riešenie eurokratov je na poslednú chvíľu ešte pristaviť pár poschodí, balkón a komín.
Minulý týždeň sa niesol najmä v znamení nezhôd medzi Nemeckom a Francúzskom. Dôvod? Nad dočasným eurovalom visia vážne otázniky. Portugalsko a Írsko z neho čerpajú už teraz. Španielsko a Taliansko by mohli nasledovať. No keď krajiny z eurovalu čerpajú, nemôžu sa tváriť, že ho podopierajú. Ak by sa dnes trojáčkový rating Francúzska znížil, vyvolalo by to tlak na Nemecko, aby ďalej zvýšilo svoj podiel v navýšenom eurovale (EFSF). A to z dnešných 211 miliárd eur na odhadovaných vyše 300 miliárd. Napokon by sa do problémov mohol dostať aj Berlín a celý euroval by sa zrútil ako domček z karát. Nastalo by teda presne to, pred čím varujú početní kritici eurovalového riešenia. Iróniou je, že tlak na francúzsky rating vyplýva okrem iného aj z bremena, ktoré si na seba zobrali Francúzi v podobe garancií v eurovale. Dodatočné riziká pre Francúzsko predstavujú aj jeho banky, keďže vo veľkom nakupovali dlhopisy problémových krajín. Práve preto Nicolas Sarkozy nechce súhlasiť s bankrotom Grécka. Jeho vláda by potom musela zachraňovať svoje banky, a to ešte vo väčšom rozsahu ako Nemecko. Do odvážnejších škrtov Sarkozy tiež nechce ísť, keďže budúci rok ho čakajú prezidentské voľby. Proti hlbším štrukturálnym reformám, ktoré by krajinu urobili konkurencieschopnejšou, panuje zase hlboko zakorenený odpor vo verejnosti. Ak majú Francúzi zachraňovať svoje banky, chcú aspoň dosiahnuť, aby im nato prispel zvyšok eurozóny prostredníctvom eurovalu. V každom prípade, dlhová kríza sype piesok už aj do nemecko-francúzskeho motora eurozóny.
Osud spojenectva dvoch hlavných krajín Únie nastoľuje širšie geopolitické otázky pre budúcnosť celého kontinentu. Družná spolupráca Nemecka a Francúzska na európskej úrovni mala okrem iného vyvrátiť aj mýtus, ktorý bol pred rokom 1945 zakorenený v ich obyvateľoch: teda, že tieto dve krajiny sú akosi osudovo predurčené na vzájomné nepriateľstvo. Historický pocit viny a perspektíva lepšej budúcnosti v čoraz tesnejšie zjednotenej Európe často spôsobovali, že Nemci sa nechali využívať Francúzmi, ktorí vo vzájomnom partnerstve fungovali ako čierni pasažieri. Imidž veľkosti bol pre Paríž vždy dôležitejší než odstraňovanie slabých stránok vlastnej krajiny a na súčasnom stave eurozóny majú Francúzi obrovský podiel. Napokon, nie je vylúčené, že táto kríza obnaží skutočnú slabosť Francúzska: fakt, že skôr patrí k nezodpovedným juhoeurópskym krajinám. To by mohlo znamenať aj rozpad nemecko-francúzskeho partnerstva. Z krátkodobého hľadiska by vďaka tomu mohlo Nemecko vnútiť zvyšku Európy svoju rozpočtovú prísnosť a prušiacku zodpovednosť. Z dlhodobého hľadiska by asi ostatné európske krajiny dostali z takého Nemecka strach. .kozmoval
Iveta Radičová pri príležitosti nášho schvaľovania eurovalu spomenula historku, ako sa jej rakúsky kancelár Werner Faymann pri pohľade na monitoring slovenskej tlače spýtal, či sa naša krajina nachádza na inej planéte. Lenže otázka sa dá aj obrátiť: Na akej planéte žijú lídri eurozóny, keď dva týždne v súvislosti s pákovaním eurovalu padajú nepredstaviteľné biliónové sumy s ľahkosťou, s akou sa licituje na dražbe? Úverová kapacita, na navýšení ktorej stroskotala slovenská vláda, už nestačí a jej ďalšie zvyšovanie zákonodarcami je nepriechodné. A to naprieč celou eurozónou, na čele s nemeckým Bundestagom. Východisko? Garancie eurovalu sa majú umelo zvýšiť na jeden (dva, tri...?) bilión eur za použitia pákových trikov.
Pákovanie eurovalu by fungovalo cez poistenie časti dlhopisov postihnutých krajín. Krytých by v takom prípade bolo prvých 20 až 30 percent strát investorov. Tak by to aspoň chceli Nemci. Lenže Sarkozy by úverovú kapacitu EFSF najradšej zvýšil prostredníctvom Európskej centrálnej banky. Poprední nemeckí ekonómovia vyzvali svoju vládu, aby úmysly Francúzov zmarila. Keby eurovalu kryla chrbát ECB, politici by si v podstate mohli sami tlačiť peniaze na rozdávanie. Zrútili by sa aj zvyšky fasády o nezávislosti centrálnej banky. O vplyve, aký by to malo na infláciu, ani nehovoriac. Kritici využitia pákových efektov taktiež namietajú, že toto riešenie už zostane natrvalo. Štátne dlhy sa s konečnou platnosťou stanú v Európe záležitosťou, v ktorej budú všetci spoluručiteľmi. Navyše, poistenie dlhopisov rizikových štátov po nich umelo zvýši dopyt. No a napokon, pre daňovníka stúpne pravdepodobnosť, že jeho garancie sa premenia na nutnosť platiť.
Za týchto okolností rastie tlak na bankrot Grécka a odpísanie aspoň polovice dlhov. Otázne je, ako ho prežijú západoeurópske banky. Ich rekapitalizácia sa javí ako menšie zlo, keďže by zrejme stála menej než záchrana celých štátov. Zachraňované by mali byť zo štátnych rozpočtov svojich vlád – teda v prípade, že sa podarí prekonať odpor Francúzska. Euroval by pomohol len tam, kde by si to štáty nemohli dovoliť. Postihnuté krajiny by však museli plniť prísne podmienky. Samotné banky tými plánmi nie sú nadšené. Niektorí nemeckí bankári (najmä z Deutsche Bank) sa pre médiá v posledných dňoch opakovane vyjadrovali, že kapitálu majú dosť a zniesli by aj grécky bankrot. Štátnu pomoc nechcú pre obavu, že angažovanie vlád a prísne požiadavky na vlastný kapitál znížia ich konkurencieschopnosť voči americkým a britským bankám. Zmenšil by sa im totiž objem peňazí na robenie obchodov. Okrem argumentu o menšom množstve úverov, poskytnutých súkromnému sektoru, taktiež namietajú, že by si mohli dovoliť nakúpiť menej štátnych dlhopisov. A to je struna, na ktorú v Berlíne i Paríži počúvajú. .v slepej uličke
Nech už eurolídri prídu s akýmkoľvek riešením, Európa sa zrejme nevyhne recesii. Viacerým štátom hrozí, že sa dostanú do začarovaného kruhu. Snažia sa o vyrovnaný rozpočet, lenže škrty zároveň v krátkodobom horizonte spomaľujú hospodársky rast, keďže štát je taký veľký, že časť ekonomiky závisí od jeho výdavkov. Nižší hospodársky rast zase znamená zníženie príjmov štátu za súčasného rastu nárokov na výdavky (napríklad v podobe nutnosti vyplácať viac podpôr v nezamestnanosti). Ak by to potom vlády chceli kompenzovať vyššími daňami, pre súkromný sektor to bude znamenať ďalšiu záťaž, ktorá sa môže negatívne odraziť na príjmoch štátu v budúcnosti. A tak stále dookola. Ak sa však má európska ekonomika ozdraviť, musí prejsť bolestivými štrukturálnymi zmenami.
Spoločnosť Ernst & Young odhaduje, že ak sa eurozóne nepodarí prekonať dlhovú krízu, môže rátať s poklesom HDP o 2 percentá v roku 2012 a o 1 percento v roku 2013. Pravdepodobnosť najnevýhodnejšieho chaotického scenára je podľa poradenskej spoločnosti dvadsaťpercentná. Je prejavom zúfalstva, že hlavnú zbraň proti tomuto vývoju predstavuje fiškálna únia, ku ktorej má viesť zmena zmluvnej základne eurozóny, či dokonca celej Únie. Vlastne asi ani neexistuje problém, ktorý by sa podľa eurolídrov nedal vyriešiť čoraz tesnejšou integráciou.
Ivan Mikloš a ďalší zástancovia eurovalu vo verejnej debate radi hovoria o „finačnom armagedone“ ako o jedinej možnej alternatíve voči ich úsiliu. Lenže na súčasný stav európskej integrácie sa skôr hodí iný biblický príbeh. Ten o babylonskej veži. Ľudia ju začali stavať z domýšľavej pýchy, začo boli potrestaní zmätením jazykov. Veža zostala nedokončená. Naproti tomu naša európska veža už puká v základoch. Riešenie eurokratov je na poslednú chvíľu ešte pristaviť pár poschodí, balkón a komín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.