.na tlačovej besede ste sa nechceli veľmi vyjadrovať k európskej dlhovej kríze, keďže to nie je vaša parketa. Avšak ako akademik patríte k tým ekonómom, ktorí spochybnili koncept človeka ako dokonale racionálneho „homo economicus“. Nie je naša súčasná krízová situácia práve o ľudských poznávacích limitoch?
Zmieňoval som sa niekoľkokrát o ľudskej prirodzenosti. O tom, že každý robí určité individuálne rozhodnutia, či už na osobnej, štátnej, alebo medzinárodnej úrovni. Mám porozumenie pre určité obmedzenia, ktoré sa prejavujú, či už v analýzach, alebo v úsudkoch. Vždy tam vstupuje istý ľudský aspekt, a to naše nedokonalé poznávacie schopnosti. Viete, človek, keď má nejakú príležitosť, snaží sa jej chopiť, snaží sa vyrovnávať s rôznymi situáciami a svetom, ako ho poznáme či aký si on predstavuje v rámci spoločnosti, ktorej je súčasťou. .niektorí tvrdia, že táto kríza je dôsledok zlyhania štátnej regulácie a dohľadu na národnej úrovni, preto volajú po prísnejšom nadnárodnom, celoeurópskom dohľade. No nehrozí, že sa to jednoducho skončí scentralizovaním všetkých poznávacích nedostatkov národnej regulácie, len na vyššej úrovni?
Môže byť. Ťažko povedať, nepoznám ich plány, neviem presne, aké sú ich návrhy. Ale tá myšlienka, že každý problém má nejaké príkazové riešenie a ak ich bude viac, je to lepšie, než keď ich bude menej, je absolútny nezmysel. S transakčnými nákladmi, ktorými ste sa zaoberali, súvisí aj dôležitosť majetkových práv, dodržiavanie zmluvných záväzkov a ich ukotvenie vo formálnych i neformálnych pravidlách. Naša spoločnosť v tom má stále rezervy. Dá sa upevňovanie rešpektu k formálnym i neformálnym pravidlám nejako urýchliť?
Myslím, že snahy o zlepšovanie momentálnych podmienok môžu byť úspešné, ak vznikne konsenzus, že tu máme nejaký problém. Čo sa týka hodnôt, niečo z toho môže byť vyučované v školách, niečo vyplýva z nášho dedičstva medziľudských vzťahov. Je však našou zodpovednosťou, aby v týchto ohľadoch budúca generácia urobila pokroky. Samozrejme, musíte byť trpezlivý, kým sa sebavedomie a zodpovednosť v tých medziľudských vzťahoch presadia. No súčasne si treba uvedomiť, že sme viac závislí od integrity vládnych rozhodnutí ako kedykoľvek v minulosti. Žijeme v krízovej dobe. A je načase, aby dobrí ľudia chytili vec za správny koniec. Nie je celkom jasné, ako to dosiahnuť. No z mnohých debát aj v Spojených štátoch mi vyplýva, že pokračovanie politiky, na akú sme boli zvyknutí, nie je za týchto okolností želateľné. Voliči by bezúhonnosť mali žiadať od politikov vždy, keď pristupujú k volebným urnám. A tiež nesústrediť sa len na krátkodobé ciele. Je to trochu mimo môjho záberu, no myslím, že zdravý dialóg tu určite pomôže. Spomenuli ste školy. Budete mať prednášku na Ekonomickej univerzite. U nás sa školy často správajú ako vzdelávacie úrady, poháňané viac byrokratickou logikou, než čímkoľvek iným. Študenti majú potom pocit, že sú tu kvôli škole a nie škola kvôli študentom. Ako to zmeniť?
Opäť by som vyzdvihol rolu integrity. Kalifornská univerzita, kde som pôsobil ako profesor, je pozoruhodná inštitúcia, pretože dokázala vliať do svojho riadenia i vyučovacieho procesu zmysel pre integritu, ktorý akoby vynucoval sám seba. A ktorý ju súčasne povzniesol k výnimočnej kvalite poskytovaného vzdelania i výskumu. Ak máte vzdelávací systém, ktorý upadá, alebo prinajmenšom nenapĺňa očakávania naň kladené, náprava nemusí byť jednoduchá. No celkom určite môžete aspoň navštíviť iné univerzity, vziať si z nich príklad a zamyslieť sa, ako implementovať reformy. Len si treba uvedomiť, že keď ich začnete zavádzať, z krátkodobého hľadiska môžu existovať porazení. Teda ľudia, ktorí sú spokojní so súčasným nevyhovujúcim systémom a želajú si jeho uchovanie.
To však nie je iba problém škôl, ale aj mnohých iných inštitúcií.
To je pravda. Robert Michels napísal v roku 1911 zaujímavú knihu o demokracii. Všíma si schopnosť lídrov využívať informácie a odbornosť, aby sa zakopali vo svojich vedúcich pozíciách. Demokratické organizácie vrátane politických strán podľa neho majú tendenciu zdegenerovať do byrokratických oligarchií. Čo je veľmi neradostné posolstvo. No o pár stránok ďalej dospieva k jednému dôležitému poznatku. Keď už raz porozumiete tomu, ako veci fungujú alebo prečo nefungujú, môžete z toho vyvodiť dôsledky a rozmýšľať nad riešeniami. A keď nájdete dostatočnú vôľu, tak tie riešenia presadíte. Oliver Williamson (1932) je americký ekonóm. Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela dostal v roku 2009. Venuje sa ekonómii transakčných nákladov a ako akademik je spojený najmä s Kalifornskou univerzitou v Berkeley. Prednášku na Ekonomickej univerzite v Bratislave uskutočnil na pozvanie Virtual Scientific Laboratories s prispením Nadácie Tatra banky.
Zmieňoval som sa niekoľkokrát o ľudskej prirodzenosti. O tom, že každý robí určité individuálne rozhodnutia, či už na osobnej, štátnej, alebo medzinárodnej úrovni. Mám porozumenie pre určité obmedzenia, ktoré sa prejavujú, či už v analýzach, alebo v úsudkoch. Vždy tam vstupuje istý ľudský aspekt, a to naše nedokonalé poznávacie schopnosti. Viete, človek, keď má nejakú príležitosť, snaží sa jej chopiť, snaží sa vyrovnávať s rôznymi situáciami a svetom, ako ho poznáme či aký si on predstavuje v rámci spoločnosti, ktorej je súčasťou. .niektorí tvrdia, že táto kríza je dôsledok zlyhania štátnej regulácie a dohľadu na národnej úrovni, preto volajú po prísnejšom nadnárodnom, celoeurópskom dohľade. No nehrozí, že sa to jednoducho skončí scentralizovaním všetkých poznávacích nedostatkov národnej regulácie, len na vyššej úrovni?
Môže byť. Ťažko povedať, nepoznám ich plány, neviem presne, aké sú ich návrhy. Ale tá myšlienka, že každý problém má nejaké príkazové riešenie a ak ich bude viac, je to lepšie, než keď ich bude menej, je absolútny nezmysel. S transakčnými nákladmi, ktorými ste sa zaoberali, súvisí aj dôležitosť majetkových práv, dodržiavanie zmluvných záväzkov a ich ukotvenie vo formálnych i neformálnych pravidlách. Naša spoločnosť v tom má stále rezervy. Dá sa upevňovanie rešpektu k formálnym i neformálnym pravidlám nejako urýchliť?
Myslím, že snahy o zlepšovanie momentálnych podmienok môžu byť úspešné, ak vznikne konsenzus, že tu máme nejaký problém. Čo sa týka hodnôt, niečo z toho môže byť vyučované v školách, niečo vyplýva z nášho dedičstva medziľudských vzťahov. Je však našou zodpovednosťou, aby v týchto ohľadoch budúca generácia urobila pokroky. Samozrejme, musíte byť trpezlivý, kým sa sebavedomie a zodpovednosť v tých medziľudských vzťahoch presadia. No súčasne si treba uvedomiť, že sme viac závislí od integrity vládnych rozhodnutí ako kedykoľvek v minulosti. Žijeme v krízovej dobe. A je načase, aby dobrí ľudia chytili vec za správny koniec. Nie je celkom jasné, ako to dosiahnuť. No z mnohých debát aj v Spojených štátoch mi vyplýva, že pokračovanie politiky, na akú sme boli zvyknutí, nie je za týchto okolností želateľné. Voliči by bezúhonnosť mali žiadať od politikov vždy, keď pristupujú k volebným urnám. A tiež nesústrediť sa len na krátkodobé ciele. Je to trochu mimo môjho záberu, no myslím, že zdravý dialóg tu určite pomôže. Spomenuli ste školy. Budete mať prednášku na Ekonomickej univerzite. U nás sa školy často správajú ako vzdelávacie úrady, poháňané viac byrokratickou logikou, než čímkoľvek iným. Študenti majú potom pocit, že sú tu kvôli škole a nie škola kvôli študentom. Ako to zmeniť?
Opäť by som vyzdvihol rolu integrity. Kalifornská univerzita, kde som pôsobil ako profesor, je pozoruhodná inštitúcia, pretože dokázala vliať do svojho riadenia i vyučovacieho procesu zmysel pre integritu, ktorý akoby vynucoval sám seba. A ktorý ju súčasne povzniesol k výnimočnej kvalite poskytovaného vzdelania i výskumu. Ak máte vzdelávací systém, ktorý upadá, alebo prinajmenšom nenapĺňa očakávania naň kladené, náprava nemusí byť jednoduchá. No celkom určite môžete aspoň navštíviť iné univerzity, vziať si z nich príklad a zamyslieť sa, ako implementovať reformy. Len si treba uvedomiť, že keď ich začnete zavádzať, z krátkodobého hľadiska môžu existovať porazení. Teda ľudia, ktorí sú spokojní so súčasným nevyhovujúcim systémom a želajú si jeho uchovanie.
To však nie je iba problém škôl, ale aj mnohých iných inštitúcií.
To je pravda. Robert Michels napísal v roku 1911 zaujímavú knihu o demokracii. Všíma si schopnosť lídrov využívať informácie a odbornosť, aby sa zakopali vo svojich vedúcich pozíciách. Demokratické organizácie vrátane politických strán podľa neho majú tendenciu zdegenerovať do byrokratických oligarchií. Čo je veľmi neradostné posolstvo. No o pár stránok ďalej dospieva k jednému dôležitému poznatku. Keď už raz porozumiete tomu, ako veci fungujú alebo prečo nefungujú, môžete z toho vyvodiť dôsledky a rozmýšľať nad riešeniami. A keď nájdete dostatočnú vôľu, tak tie riešenia presadíte. Oliver Williamson (1932) je americký ekonóm. Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela dostal v roku 2009. Venuje sa ekonómii transakčných nákladov a ako akademik je spojený najmä s Kalifornskou univerzitou v Berkeley. Prednášku na Ekonomickej univerzite v Bratislave uskutočnil na pozvanie Virtual Scientific Laboratories s prispením Nadácie Tatra banky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.