Európa Luboša Palatu

No len málokomu zíde na um, že Belgicko je svetová jednotka vo vlakoch. Hustotou železničných koľají je Belgicko absolútnou svetovou jednotkou, a to je ešte otázka, či sa do toho zaratúvajú koľaje rôznych mestských a prímestských „električkovlakov“, ktorými sa belgické mestá len tak hemžia.
Niežeby som pri svojich občasných návštevách Bruselu vlakom nejazdil. Je to totiž podobne ako v iných civilizovaných európskych mestách ten najrýchlejší spôsob dopravy z letiska do centra mesta, napríklad z toho bruselského to trvá na Severnú stanicu alebo priamo na Brusel-Central nejakých desať až pätnásť minút.
Po samotnom Belgicku som však veľmi necestoval. Pravdupovediac, človek, keď v je Belgicku, má tak trochu pocit, že niet kam. Samozrejme, bol som v Brugách, takom belgickom Českom Krumlove alebo vašej Levoči, a raz, keď návšteva Bruselu trvala v sladkých dobách novinárskej a inej hojnosti pred naším vstupom do NATO takmer týždeň, som sa jedným vlakom odviezol aj k belgickému moru. Inak som sa však pohyboval len z letiska a na letisko a tú belgickú železnicu som príliš neriešil.
To, že bude belgická železnica niečo zvláštne, som pochopil až tento týždeň, keď mi v rámci českej nominácie na Európsku cenu úniový parlament zaplatil dva dni v Bruseli. Prvý deň predpoludním som mal voľno, a tak som sa vydal do Antverp, druhého najväčšieho mesta Belgicka a druhého najväčšieho prístavu kontinentu, ktorý leží v ústi rieky Sheldy, takej širokej, že to more už takmer vidíte. Antverpy, mesto diamantov a pred vojnou jednej z najväčších židovských komunít v Európe, boli naozaj pekné, hoci nemecké V2, ktorými ich Hitler počas druhej svetovej vojny prikázal ostreľovať, staré mesto škaredo poničili. Ale to, čo z mesta zostalo, bolo úchvatné krásou vrcholného stredoveku a začínajúceho novoveku. Bohaté, úžasné meštianske domy, ale aj gotické katedrály, pevností roztrúsené po okrajoch mesta. Jednou z vrcholných stavieb bohatstvom prekypujúceho mesta je jeho stanica, postavená takmer rovnako veľkolepo, ako sa storočia predtým stavala spomínaná gotická katedrála. V Antverpách, meste, ktoré má len asi sedemstotisíc obyvateľov, vyzerá stanica podobne ako napríklad hlavná stanica v dnešnom Berlíne. Štyri poschodia koľají po štyroch nástupištiach, človek si len vraví, ako sa tam tie vlaky dostanú. Ako funguje železničná výhybka zľava doprava, to je každému tak trochu jasné, ale ako funguje výhybka zhora nadol, to fakt neviem. Ale funguje.
Zážitok z Antverp nebol nič proti tomu, čo som zažil na bruselskej Severnej stanici. Niežeby to bolo prvýkrát, ale akosi som si to ešte nevšimol. Tentoraz som však musel. Lietadlo odlietalo o hodinu štyridsať a recepčnému v mojom hoteli sa lenilo vytlačiť mi cestovný poriadok, z ktorého by bolo jasné, odkiaľ a kedy mi vlak smerom na letisko z bruselskej Severnej stanice odchádza. A tak sa to začalo. Vlaky totiž z dvoch desiatok nástupíšť odchádzali po jednej, dvoch minútach, boli minúty, keď odchádzali aj tri súčasne a monitory na nástupištiach, kde boli vlaky rozpísané, ukazovali na dvadsiatich miestach vlaky len tak päť minút dopredu. Jednoducho, situácia ako na najväčších letiskách sveta.
No s tým rozdielom, že tu sa s vami rozprávali len po belgicky a valónsky a okolo vás sa prepletali najpodivuhodnejšie druhy vlakov. Od bielych nemeckých IC expresov cez rýchliky križujúce Európu po miestne rýchliky, ale aj lokálky, ktoré vás vozili len po Bruseli a okolí. Všetko ako nejakým zázrakom fungovalo, ľudia (s výnimkou mňa) boli v absolútnom pokoji, takmer všetky vlaky prichádzali na sekundu presne, inak to vlastne ani nešlo. Stroj menom belgická železnica nejakým zázrakom fungoval. Tak trochu ako tá naša Európa. Trochu zašlá, občas trochu ufúľaná, nie úplne fantasticky rýchla, ale stále zázračne fungujúca.