Na le vendange, teda vinobranie, prichádzajú do Francúzska ľudia zovšadiaľ. Majú rôzne pohnútky i povahy. Väčšinou sú to mladí Francúzi, ktorí si chcú najmä užívať zábavu. Alebo študenti z Nemecka, ktorí prišli stopom, cestovatelia bažiaci po dobrodružstve, sezónni robotníci z Poľska a z krajín Východnej Európy. Inde zas pracujú dlhoročne len skupiny moslimov.
Vinohradníci musia obrať hrozno čo najrýchlejšie, počas krátkeho obdobia, keď má najlepšiu kvalitu. Obrať štyri hektáre trvá dvadsaťčlennému tímu presne tri a pol dňa. Pracuje sa osem hodín denne, mzda je deväť eur na hodinu. Zberači majú tradične bezplatné bývanie a stravu. Na čas sa stávajú členmi rodiny vinohradníkov. Tak ako tu, u Rivierovcov. .z bankára vinohradníkom
Francois a Claire Rivierovci žijú s vinohradom, ktorý si kúpili, svoj „druhý život“. Bankár a univerzitná učiteľka roky bývali a pracovali na Strednom Východe. Na dôchodku využili šancu na zmenu a zachránili vinohrad založený v 16. storočí. Patrí k nemu päť hektárov viniča. Na miestne pomery je to veľmi malé hospodárstvo.
Svoj nový domov v malebnej dedinke Régnié Durette si Rivierovci citlivo rekonštruujú a s láskou menia hrozno na víno. Francois hovorí, že nejde o výnosný biznis. „Dôležitý je marketing, ktorý sa stále len učím. Najťažšie je však vybudovať si klientsku základňu, to trvá roky,“ hovorí. Starostlivosť o vinohrad zaberá šesťdesiatnikom všetok čas.
Polovicu úrody predá rodina veľkovýrobcovi. Zvyšok skvapalnia sami. Rok 2009 bol, čo sa týka kvality vína, excelentný. Naplnili zaň 9-tisíc fliaš. Cena jednej je sedem eur. Väčšina stále leží uskladnená v pivnici. Konkrétne tento ročník vraj vydrží aj desať rokov. Bežne je víno Beaujolais ideálne spotrebovať do 3 – 5 rokov.
Rivierovci produkt ponúkajú kvalitným reštauráciám najmä v Paríži. Klienti prichádzajú aj osobne. Tento rok začali s finančne najvýhodnejšou aktivitou – prenájmom hospodárskej časti vinohradu. Tú upravili na bývanie pre desať ľudí a uspokojujú dopyt po agroturistike. .ideš, ideš, ideš!
Je sedem hodín ráno a z nádvoria 400-ročnej usadlosti znie zvon. V jedálni sa schádzajú zberači. Sú unavení z nedostatku spánku, prednosť dostalo opäť víno, spev, tanec, zábava. Rozpamätať sa na detaily je nemožné. Raňajkuje sa chlieb s maslom a marmeládou alebo sladké pečivo. Každý sŕka kávu z misiek.
S východom slnka kráčajú pomedzi vinič a v rukách nesú vedierka. Chlapi radšej trhajú strapce rukami, snáď pre ten pocit, že robia tvrdšie a rýchlejšie. Ženy väčšinou odštikávajú hrozno klieštikmi.
Treba vydržať asi dve hodiny, potom prichádza prvá pauza a poriadna desiata. Domáci privážajú občerstvenie. Saláma, syr, chlieb, čokoláda, káva a – samozrejme – víno. Sedíme a ležíme na zemi, niekto fajčí, niekto debatuje, smejeme sa. Deň začína byť opäť veselý.
„Ideš, ideš, ideš,“ poháňa Thomas, prostredný syn majiteľov viniča. Zberači sa rozostavia do rojnice na začiatok riadkov, znova a znova sa zohýnajú k zemi. Debatujú, spievajú, smejú sa, obhadzujú sa strapcami. Počasie je výborné, páli slnko, až si chlapi vyzlečú tričká. Pri daždi či vetre je zber ťažší.
Úroda je tento rok vynikajúca, mohutné strapce, zdravé bobule. Naplniť vedro trvá pohodovým tempom zhruba 10 minút. Ozve sa krik Jarlo! a prichádza nosič s veľkým košom na chrbte. Úrodu prepravuje do debien na okraji zberaného úseku. Tá putuje na vlečke traktora do betónových nádrží nazývaných le cuvage. Okolo obeda únavu odplavilo víno. Nicolas sa stále usmieva a opakovane prosí Slovákov: „Chlapci, zaspievajte nám pekne vo vašej rodnej reči.“ Aj falošne zaspievaná ľudovka zberačov poteší. Vystierajú sa, púšťajú vedrá, tlieskajú.
Preberáme aj seriózne témy. Perrine otvorene hovorí o svojom lesbickom vzťahu. Nielen ju zaujíma, ako si na Slovensku žijeme, akých máme politikov, či nás hnevá euro a či máme dosť pracovných miest. Príbeh o rozdelení Československa si každý vypočuje so záujmom. Možno práve pre revolučné chúťky, ktorými sa mnohí mladí netaja. .to sme my, Francúzi
Každý obed je kulinársky zážitok. Tunajšie stravovacie návyky majú málo spoločného s tými našimi. Zabudnite na polievku. Na masívnych stoloch sú vždy kilá šalátu ako predjedlo, litre čistej vody a víno.
Hlavný chod predstavuje väčšinou mäso, nasledujú syry, ovocie, jogurt alebo iný dezert, nechýba káva. Pri každom tanieri je povinne krajec bieleho chleba. Meter dlhý bochník pečú v miestnej pekárni špeciálne v období vinobrania – nakrája sa z neho pre mnoho zberačov. Zajedá sa ním úplne všetko. Len zriedka niekto opustí stôl skôr ako za hodinu.
Priemerne žijúcemu Slovákovi sa zdá tento obed pre robotníkov príliš slávnostný. „To sme my Francúzi. Ale keď pracujem, zaslúžim si poriadne jedlo,“ hovorí 30-ročný Benjamin. Priznáva, že podobne obeduje celý rok, či je to doma, alebo v reštaurácii. Nalieva ďalšie červené. Pýtam sa ho, či sa mu takéto lahôdky nezunujú. Krátka a veľavravná odpoveď: „Nie, to je vylúčené.“ Večere bývajú ešte väčšie. A na záver vinobrania nás čaká naozaj slávnostná hostina.
Po štyroch hodinách popoludňajšej práce treba ešte poumývať nádoby, dať si sprchu, vychladené pivo či anízovku Pastis, a zvyšok dňa stráviť s partiou. Prichádzajú susedia, známi. Každý je vítaný, hneď ho usadia k stolu. Títo ľudia držia pohromade a so všetkým sa chcú podeliť. Dlhá večera sa pretiahne do popíjania, spevu, tanca a zábavy. Vo vzduchu cítiť sladkastý závan hašiša, ktorý si tu s obľubou pridávajú do šúľaných cigariet. .zážitok, za ktorý vám zaplatia
Stále sa cítime ako súčasť rodiny a asi aj preto, lebo na každom kroku vidieť, ako sami Rivierovci držia pospolu. Možno to spôsobilo odlúčenie počas práce v zahraničí, možno ich pozitívne ovplyvňuje atmosféra na vinohrade. Každé ráno sa synovia zvítajú s matkou bozkom. S otcom už nie tak pravidelne, ale pobozkať mu líce nie je hanbou.
Prostredný Thomas si teraz vzal týždeň dovolenky, aby rodičom pomohol. Z trojice súrodencov je najserióznejší a najpracovitejší. Raz bude zrejme pokračovať v tradícii, ktorú založil jeho otec. Dopestuje vlastnými rukami lahodný mok a bude ho voziť do najlepších reštaurácií v Paríži.
Asi aj jeho, tak ako otca Francoisa, sa potom niektorí zberači pri vinobraní s prekvapením spýtajú, či za tento zážitok ešte aj dostanú zaplatené. Autor je publicista
Vinohradníci musia obrať hrozno čo najrýchlejšie, počas krátkeho obdobia, keď má najlepšiu kvalitu. Obrať štyri hektáre trvá dvadsaťčlennému tímu presne tri a pol dňa. Pracuje sa osem hodín denne, mzda je deväť eur na hodinu. Zberači majú tradične bezplatné bývanie a stravu. Na čas sa stávajú členmi rodiny vinohradníkov. Tak ako tu, u Rivierovcov. .z bankára vinohradníkom
Francois a Claire Rivierovci žijú s vinohradom, ktorý si kúpili, svoj „druhý život“. Bankár a univerzitná učiteľka roky bývali a pracovali na Strednom Východe. Na dôchodku využili šancu na zmenu a zachránili vinohrad založený v 16. storočí. Patrí k nemu päť hektárov viniča. Na miestne pomery je to veľmi malé hospodárstvo.
Svoj nový domov v malebnej dedinke Régnié Durette si Rivierovci citlivo rekonštruujú a s láskou menia hrozno na víno. Francois hovorí, že nejde o výnosný biznis. „Dôležitý je marketing, ktorý sa stále len učím. Najťažšie je však vybudovať si klientsku základňu, to trvá roky,“ hovorí. Starostlivosť o vinohrad zaberá šesťdesiatnikom všetok čas.
Polovicu úrody predá rodina veľkovýrobcovi. Zvyšok skvapalnia sami. Rok 2009 bol, čo sa týka kvality vína, excelentný. Naplnili zaň 9-tisíc fliaš. Cena jednej je sedem eur. Väčšina stále leží uskladnená v pivnici. Konkrétne tento ročník vraj vydrží aj desať rokov. Bežne je víno Beaujolais ideálne spotrebovať do 3 – 5 rokov.
Rivierovci produkt ponúkajú kvalitným reštauráciám najmä v Paríži. Klienti prichádzajú aj osobne. Tento rok začali s finančne najvýhodnejšou aktivitou – prenájmom hospodárskej časti vinohradu. Tú upravili na bývanie pre desať ľudí a uspokojujú dopyt po agroturistike. .ideš, ideš, ideš!
Je sedem hodín ráno a z nádvoria 400-ročnej usadlosti znie zvon. V jedálni sa schádzajú zberači. Sú unavení z nedostatku spánku, prednosť dostalo opäť víno, spev, tanec, zábava. Rozpamätať sa na detaily je nemožné. Raňajkuje sa chlieb s maslom a marmeládou alebo sladké pečivo. Každý sŕka kávu z misiek.
S východom slnka kráčajú pomedzi vinič a v rukách nesú vedierka. Chlapi radšej trhajú strapce rukami, snáď pre ten pocit, že robia tvrdšie a rýchlejšie. Ženy väčšinou odštikávajú hrozno klieštikmi.
Treba vydržať asi dve hodiny, potom prichádza prvá pauza a poriadna desiata. Domáci privážajú občerstvenie. Saláma, syr, chlieb, čokoláda, káva a – samozrejme – víno. Sedíme a ležíme na zemi, niekto fajčí, niekto debatuje, smejeme sa. Deň začína byť opäť veselý.
„Ideš, ideš, ideš,“ poháňa Thomas, prostredný syn majiteľov viniča. Zberači sa rozostavia do rojnice na začiatok riadkov, znova a znova sa zohýnajú k zemi. Debatujú, spievajú, smejú sa, obhadzujú sa strapcami. Počasie je výborné, páli slnko, až si chlapi vyzlečú tričká. Pri daždi či vetre je zber ťažší.
Úroda je tento rok vynikajúca, mohutné strapce, zdravé bobule. Naplniť vedro trvá pohodovým tempom zhruba 10 minút. Ozve sa krik Jarlo! a prichádza nosič s veľkým košom na chrbte. Úrodu prepravuje do debien na okraji zberaného úseku. Tá putuje na vlečke traktora do betónových nádrží nazývaných le cuvage. Okolo obeda únavu odplavilo víno. Nicolas sa stále usmieva a opakovane prosí Slovákov: „Chlapci, zaspievajte nám pekne vo vašej rodnej reči.“ Aj falošne zaspievaná ľudovka zberačov poteší. Vystierajú sa, púšťajú vedrá, tlieskajú.
Preberáme aj seriózne témy. Perrine otvorene hovorí o svojom lesbickom vzťahu. Nielen ju zaujíma, ako si na Slovensku žijeme, akých máme politikov, či nás hnevá euro a či máme dosť pracovných miest. Príbeh o rozdelení Československa si každý vypočuje so záujmom. Možno práve pre revolučné chúťky, ktorými sa mnohí mladí netaja. .to sme my, Francúzi
Každý obed je kulinársky zážitok. Tunajšie stravovacie návyky majú málo spoločného s tými našimi. Zabudnite na polievku. Na masívnych stoloch sú vždy kilá šalátu ako predjedlo, litre čistej vody a víno.
Hlavný chod predstavuje väčšinou mäso, nasledujú syry, ovocie, jogurt alebo iný dezert, nechýba káva. Pri každom tanieri je povinne krajec bieleho chleba. Meter dlhý bochník pečú v miestnej pekárni špeciálne v období vinobrania – nakrája sa z neho pre mnoho zberačov. Zajedá sa ním úplne všetko. Len zriedka niekto opustí stôl skôr ako za hodinu.
Priemerne žijúcemu Slovákovi sa zdá tento obed pre robotníkov príliš slávnostný. „To sme my Francúzi. Ale keď pracujem, zaslúžim si poriadne jedlo,“ hovorí 30-ročný Benjamin. Priznáva, že podobne obeduje celý rok, či je to doma, alebo v reštaurácii. Nalieva ďalšie červené. Pýtam sa ho, či sa mu takéto lahôdky nezunujú. Krátka a veľavravná odpoveď: „Nie, to je vylúčené.“ Večere bývajú ešte väčšie. A na záver vinobrania nás čaká naozaj slávnostná hostina.
Po štyroch hodinách popoludňajšej práce treba ešte poumývať nádoby, dať si sprchu, vychladené pivo či anízovku Pastis, a zvyšok dňa stráviť s partiou. Prichádzajú susedia, známi. Každý je vítaný, hneď ho usadia k stolu. Títo ľudia držia pohromade a so všetkým sa chcú podeliť. Dlhá večera sa pretiahne do popíjania, spevu, tanca a zábavy. Vo vzduchu cítiť sladkastý závan hašiša, ktorý si tu s obľubou pridávajú do šúľaných cigariet. .zážitok, za ktorý vám zaplatia
Stále sa cítime ako súčasť rodiny a asi aj preto, lebo na každom kroku vidieť, ako sami Rivierovci držia pospolu. Možno to spôsobilo odlúčenie počas práce v zahraničí, možno ich pozitívne ovplyvňuje atmosféra na vinohrade. Každé ráno sa synovia zvítajú s matkou bozkom. S otcom už nie tak pravidelne, ale pobozkať mu líce nie je hanbou.
Prostredný Thomas si teraz vzal týždeň dovolenky, aby rodičom pomohol. Z trojice súrodencov je najserióznejší a najpracovitejší. Raz bude zrejme pokračovať v tradícii, ktorú založil jeho otec. Dopestuje vlastnými rukami lahodný mok a bude ho voziť do najlepších reštaurácií v Paríži.
Asi aj jeho, tak ako otca Francoisa, sa potom niektorí zberači pri vinobraní s prekvapením spýtajú, či za tento zážitok ešte aj dostanú zaplatené. Autor je publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.