Hoci koncert, ktorý nasledoval, mal aj pasáže vo fortissime, základný pocit bol takmer rozjímavo pokojný. Po burcujúcom albume Volta a období občianskeho aktivizmu sa Björk zastavila (jedným z dôvodov boli choré hlasivky) a začala premýšľať o veciach, ktoré sú pod povrchom. Pod povrchom vecí aj ľudí. Príroda, hudba, vzťahy. A možnosti nových technológií.
Môj zážitok s Björk a Biophiliou mal dve časti. Najprv ma môj priateľ Asmundur Jonsson (zakladateľ vydavateľstva Smekkleysa, ktorého Björk v novinách Reykjavík Grapevine nazvala „alt.icelandic godfather") zobral na workshop s reykjavíckymi školákmi. Keď som okolo obeda prišiel do Harpy (aj vtedy fúkalo a pršalo), asi dvadsať detí sedelo so slúchadlami na ušiach a iPadmi v rukách za dvoma okrúhlymi stolami. S pomocou aplikácie Biophilie sa hrali so zvukmi a tvorili vlastnú hudbu, pričom im pomáhal producent elektronickej hudby Curver. Vedci z University of Iceland im predtým vysvetlili niečo o kryštáloch a štruktúre hmoty a následne im učitelia hudby názorne ukázali, ako vzniká štruktúra hudby. Témou bola Björkina pieseň Crystaline. Deti boli nadšené. Aj učitelia. Aj ja.
O dva dni neskôr idem na koncert. Je to veľká udalosť. Björk má v Reykjavíku šesť koncertov za dva týždne, pričom niekoľko stoviek ľudí prilieta na Island len kvôli nim. Prichádzam do plnej arény, starší pán preluduje na píšťalovom organe, ktorý je v jednom zo štyroch rohov „ringu" uprostred sály. Nachádzam si miesto s dobrým výhľadom a kým sa nezačne koncert, študujem pódium. V jednom rohu je veľké kyvadlo, v ďalšom batéria bicích nástrojov a perkusií, v treťom elektronické klávesy a zvláštne zariadenia, ktoré – ako neskôr zisťujem – slúžia na moduláciu zvuku. Nad ringom visí šesť obrazoviek a nejaký zvláštny stroj. Potom sa stíši osvetlenie a z rohu sály vchádzajú speváčky z dievčenského zboru, traja muzikanti a nakoniec Björk s obrovskou oranžovou parochňou. Začína spievať krehkú pieseň Thunderbolt. „I'll never know from whose hands deeply humble dangerous gifts as such to mine come," spieva v typicky björkovskej angličtine. Pridávajú sa k nej dievčatá-speváčky v pokojne tečúcich harmóniách, nonšalantne chodia po pódiu, akoby robili tie najjednoduchšie, najprirodzenejšie veci. Keď sa ozve syntetizátorový rif, zisťujem, že neznáme zariadenie nad pódiom je obrovské Teslovo „iskrisko”, ktoré iskrí tak, ako klávesista hrá. Celé je to surreálne: jemná hudba, krásny text (autormi textov sú Björk a známy islandský spisovateľ Sjón), bravúrny spev a nad hlavami sa vám blýska.
Každá pieseň z nového albumu je hlasom z reproduktorov uvedená krátkym úvodom (napríklad: „Mutual Core, tektonické zlomy, akordy, vzťahy"). Príroda, hudba a ľudské vnútro zabalené do jedného fascinujúceho balíka. Björkin svet neopisuje newageový raj, ale dotyky, prížažlivosť, nárazy, rozpady, lásku, samotu, nádej. Aj pieseň Sacrifice (Obeť) patrí do jej vesmíru. Obecenstvo je zo začiatku úctivé, akoby trochu zneistené a piesne odmeňuje síce mohutným, ale len slušným apluzom. Postupne nás však Björk dostáva tam, kde nás chce mať. Pomôže zaradenie zopár starších kúskov (v pamäti zostala výrazná Hidden Place) a keď potom zaspieva dojímavo čistú pesničku Virus, zostávame úplne bezbranní. Koncert má veľký dynamický aj výrazový rozsah – od komorného jemného spevu s čembalom cez erupcie zboru a elektroniky až po rytmické orgie a názvuky hlbokého techna. Speváčka, speváčky a hudobníci sa napriek sofistikovanej hudbe a komplikovanej technológii správajú civilne a bezprostredne. Pri piesni Solistice ostane na pódiu len Björk s organistom. Rozkýve sa obrovské kyvadlo. „Remember that you are yourself a light-bearer recieving radiance from others," spieva Björk a odchádza z pódia. Potlesk, dupanie a pískanie trvá skoro desať minút. Hudobníci aj speváčky sa vracajú, zahrajú tri staršie kúsky a úplne na záver bojovnú odpaľovačku Declare Independence. To už Björk odkopla z nôh topánky na vysokých opätkoch a spolu so zboristkami tancuje šialené pogo. Keď sa zdá, že to už nemá kam gradovať, kapela a speváčky podradia a ešte zvýšia tempo a intenzitu. „Declare independence, don't let them do that to you!" kričia všetci v sále a ja si vtedy na okamih spomeniem na slovenskú (euro)politiku.
Keď vychádzam z Harpy, dážď prestal a vietor sa utíšil. Stojac v rade na hotdog pred legendárnym stánkom Baejarin Beztu pylsur rozmýšľam, čo som to vlastne zažil. Björk, ktorá tvrdí, že vždy chcela byť učiteľkou, si vymyslela didaktický projekt, ten ju priviedol k detskému úžasu a k pohľadu do vlastného vnútra. A zložila popritom svoju najlepšiu hudbu za posledných desať rokov. Björk – nahnevaná tínedžerka, Björk – alternatívna pesničkárka, Björk – očarená technom, Björk – umelkyňa a aktivistka. To všetko – a hudobná genialita – v nej evidentne stále je, no pridala k tomu ten detský úžas a pokoru človeka, ktorý veľa zažil, a teda aj veľa vie. Björk, Harpa, Reykjavík, 16. október 2011.
Môj zážitok s Björk a Biophiliou mal dve časti. Najprv ma môj priateľ Asmundur Jonsson (zakladateľ vydavateľstva Smekkleysa, ktorého Björk v novinách Reykjavík Grapevine nazvala „alt.icelandic godfather") zobral na workshop s reykjavíckymi školákmi. Keď som okolo obeda prišiel do Harpy (aj vtedy fúkalo a pršalo), asi dvadsať detí sedelo so slúchadlami na ušiach a iPadmi v rukách za dvoma okrúhlymi stolami. S pomocou aplikácie Biophilie sa hrali so zvukmi a tvorili vlastnú hudbu, pričom im pomáhal producent elektronickej hudby Curver. Vedci z University of Iceland im predtým vysvetlili niečo o kryštáloch a štruktúre hmoty a následne im učitelia hudby názorne ukázali, ako vzniká štruktúra hudby. Témou bola Björkina pieseň Crystaline. Deti boli nadšené. Aj učitelia. Aj ja.
O dva dni neskôr idem na koncert. Je to veľká udalosť. Björk má v Reykjavíku šesť koncertov za dva týždne, pričom niekoľko stoviek ľudí prilieta na Island len kvôli nim. Prichádzam do plnej arény, starší pán preluduje na píšťalovom organe, ktorý je v jednom zo štyroch rohov „ringu" uprostred sály. Nachádzam si miesto s dobrým výhľadom a kým sa nezačne koncert, študujem pódium. V jednom rohu je veľké kyvadlo, v ďalšom batéria bicích nástrojov a perkusií, v treťom elektronické klávesy a zvláštne zariadenia, ktoré – ako neskôr zisťujem – slúžia na moduláciu zvuku. Nad ringom visí šesť obrazoviek a nejaký zvláštny stroj. Potom sa stíši osvetlenie a z rohu sály vchádzajú speváčky z dievčenského zboru, traja muzikanti a nakoniec Björk s obrovskou oranžovou parochňou. Začína spievať krehkú pieseň Thunderbolt. „I'll never know from whose hands deeply humble dangerous gifts as such to mine come," spieva v typicky björkovskej angličtine. Pridávajú sa k nej dievčatá-speváčky v pokojne tečúcich harmóniách, nonšalantne chodia po pódiu, akoby robili tie najjednoduchšie, najprirodzenejšie veci. Keď sa ozve syntetizátorový rif, zisťujem, že neznáme zariadenie nad pódiom je obrovské Teslovo „iskrisko”, ktoré iskrí tak, ako klávesista hrá. Celé je to surreálne: jemná hudba, krásny text (autormi textov sú Björk a známy islandský spisovateľ Sjón), bravúrny spev a nad hlavami sa vám blýska.
Každá pieseň z nového albumu je hlasom z reproduktorov uvedená krátkym úvodom (napríklad: „Mutual Core, tektonické zlomy, akordy, vzťahy"). Príroda, hudba a ľudské vnútro zabalené do jedného fascinujúceho balíka. Björkin svet neopisuje newageový raj, ale dotyky, prížažlivosť, nárazy, rozpady, lásku, samotu, nádej. Aj pieseň Sacrifice (Obeť) patrí do jej vesmíru. Obecenstvo je zo začiatku úctivé, akoby trochu zneistené a piesne odmeňuje síce mohutným, ale len slušným apluzom. Postupne nás však Björk dostáva tam, kde nás chce mať. Pomôže zaradenie zopár starších kúskov (v pamäti zostala výrazná Hidden Place) a keď potom zaspieva dojímavo čistú pesničku Virus, zostávame úplne bezbranní. Koncert má veľký dynamický aj výrazový rozsah – od komorného jemného spevu s čembalom cez erupcie zboru a elektroniky až po rytmické orgie a názvuky hlbokého techna. Speváčka, speváčky a hudobníci sa napriek sofistikovanej hudbe a komplikovanej technológii správajú civilne a bezprostredne. Pri piesni Solistice ostane na pódiu len Björk s organistom. Rozkýve sa obrovské kyvadlo. „Remember that you are yourself a light-bearer recieving radiance from others," spieva Björk a odchádza z pódia. Potlesk, dupanie a pískanie trvá skoro desať minút. Hudobníci aj speváčky sa vracajú, zahrajú tri staršie kúsky a úplne na záver bojovnú odpaľovačku Declare Independence. To už Björk odkopla z nôh topánky na vysokých opätkoch a spolu so zboristkami tancuje šialené pogo. Keď sa zdá, že to už nemá kam gradovať, kapela a speváčky podradia a ešte zvýšia tempo a intenzitu. „Declare independence, don't let them do that to you!" kričia všetci v sále a ja si vtedy na okamih spomeniem na slovenskú (euro)politiku.
Keď vychádzam z Harpy, dážď prestal a vietor sa utíšil. Stojac v rade na hotdog pred legendárnym stánkom Baejarin Beztu pylsur rozmýšľam, čo som to vlastne zažil. Björk, ktorá tvrdí, že vždy chcela byť učiteľkou, si vymyslela didaktický projekt, ten ju priviedol k detskému úžasu a k pohľadu do vlastného vnútra. A zložila popritom svoju najlepšiu hudbu za posledných desať rokov. Björk – nahnevaná tínedžerka, Björk – alternatívna pesničkárka, Björk – očarená technom, Björk – umelkyňa a aktivistka. To všetko – a hudobná genialita – v nej evidentne stále je, no pridala k tomu ten detský úžas a pokoru človeka, ktorý veľa zažil, a teda aj veľa vie. Björk, Harpa, Reykjavík, 16. október 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.