Najviac nechápem tretí postoj, ktorý pre mňa najsmutnejšie symbolizuje minulotýždňová obálka tohto časopisu. Prešktnutého Fica z minulej predvolebnej kampane nahradili Radičová, Sulík a spol.. Roberta Fica som v kampani .týždňa škrtal v úvodnej várke. Nie preto, že sa tvári, že je ľavica, ľudia naľavo či napravo si nemajú veľmi čo vyčítať (okrem toho, že ľavica sa, samozrejme, mýli a bojuje proti kapitalizmu tým, že chce viac kapitalizovať svoju vlastnú moc od kontroly peňazí až po kontrolu názorov). Normálni pravičiari nie sú ľudsky o nič lepší ako normálni ľavičiari. Kampane som sa zúčastnil, lebo ma štve, ak niekto, kto vedie krajinu, ju ovláda za pomoci vytvárania napätia, nenávisti, kto štve väčšinu proti menšine, kto chodí oslavovať Kubu, kto zjavne miluje Putina a láska k EÚ je podľa mňa len jeho falošnou hrou, kto núti vravieť všetkých v jeho krajine len a len jeho jazykom, kto nenávidí slobodné médiá, kto si kupuje vybrané šťastlivkyne karafiátmi, ale dokáže šikanovať obyčajné dievča. Fico ako predseda vlády bol nositeľom takého prístupu k človeku, ktorý ma desí. (Páči sa mi jeho neustále hlásenie sa k tomu, že HZDS a SNS považuje za svoj hodnotový svet – keď svoju predchádzajúcu vládu nepovažoval za zlepenec, ale naopak, za stabilnú dobrú vládu. Super!). A my teraz škrtáme na obálke Radičovú. Prvé, čo mi napadlo, bola jej reč pri udeľovaní ceny Jána Langoša kubánskym Ženám v bielom. Bol to jeden z mála výnimočných momentov, keď som bol dojatý postojom nejakého vrcholového politika. Nedávny postoj k Hedvige bol ďalším takým momentom. Takže, milí kolegovia, k tomuto sa ja nepridávam a považujem to za nefér. Ja neškrtám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.