Abhijit má za sebou pozoruhodnú hráčsku kariéru – muzicíroval už s kadekým – od Raviho Shankara cez Triloka Gurtu až po Martina Valihoru (zahral si s jeho triom na jarnom vydaní festivalu One Day Jazz Festival v marci 2011 v Bratislave). Hral aj na festivale WOMAD, ktorý organizuje Peter Gabriel. .môžeš nám opísať, ako sa vyučuje indická klasická hudba?
Indická klasická hudba je ústna tradícia. V súčasnosti sa už hudba zapisuje, ale v minulosti sa všetko učilo priamo z guruových úst. Takže čokoľvek ti guru vysvetľuje, to sa učíš, memoruješ, precvičuješ a odovzdávaš ďalej. To je tradičný spôsob výučby hudby, kultúry a tanca. Nazýva sa Gurumukha vidhya. .kedy sa hudobná výučba začína?
Deti sa zvyčajne začínajú učiť vo veku 3 až 4 rokov. Ak sa chcú stať vynikajúcimi umelcami, musia roky cvičiť 6 až 8 hodín denne. Celé štúdium trvá 20 rokov. Až potom je hudobník schopný predstúpiť pred obecenstvo. .kedy si ty sám začal hrať na bubienky tabla?
Keď som mal štyri roky. Môj otec ma vzal k učiteľovi, ktorý síce nebol profesionál, ale bol to veľmi dobrý človek. Ešte predtým ma niekoľko profesionálnych učiteľov odmietlo, lebo som sa im zdal príliš malý. Tento muž, pán Tyushar Bose, bol amatérsky hráč na tabla – naučil ma všetko, čo vedel, a keď som mal sedem rokov, zobral ma k svojmu guruovi. To bol Manik Paul – profesionálny hráč na tabla, ktorý kedysi pracoval v štátnom rozhlase All India Radio. V tom čase bola v Indii iba jedna rozhlasová stanica, a kto chcel v nej pracovať, musel zložiť skúšky. Mimochodom, All India Radio je dodnes najpopulárnejšia rozhlasová stanica v Indii, ktorú počúva približne miliarda ľudí. Keď som mal sedemnásť, Manik Paul ma priviedol k svojmu guruovi, ktorý sa volal Naan Prakash Ghosh, ktorý vychoval veľa umelcov a celá India ho uznávala ako jedného z najlepších učiteľov, muzikológov a skladateľov.
<//strong>
<//strong>.Ešte stále cvičíš každý deň?
<//strong>Nie, už to nie je potrebné. Ak sa staneš vystupujúcim umelcom, žiješ z toho, čo si v minulosti precvičoval. Tradičné cvičenie už pre mňa momentálne nie je potrebné. To, čo potrebujem, je mentálne cvičenie. Je to v podstate premýšľanie o vývine vlastného štýlu, novom spôsobe prednesu a podobne. Istým spôsobom ostávaš študentom celý život a učíš sa, kým žiješ. .Je to pravda, že v určitom štádiu učenia sa hry na tabla existuje prechodový rituál, počas ktorého adept nejaký čas trávi sám s nástrojom na odľahlom mieste bez potravy, vody či spánku?
Indický systém výučby sa opiera o predpoklad, že si nájdeš dostatok času na učenie. Rituál, ktorý spomínaš, sa volá chillah a je to štyridsať dní intenzívneho učenia – nie však bez potravy, vody alebo spánku. Ale je pravda, že počas týchto dní by sa mal žiak oveľa viac sústrediť na predmet výučby ako na uspokojenie telesných potrieb. .koľko bubienkov máš doma?
To závisí od ročného obdobia, ale zvyčajne mávam po ruke takých šesť až sedem súprav čiže dvojíc bubienkov. .je to s bubnami tabla tak ako s husľami, že staršie nástroje bývajú kvalitnejšie ako nové?
Áno, čím je drevo staršie a vyzretejšie, tím lepšie sú aj bubny. Sú ľahšie a zároveň majú plnší zvuk. Pri bubnoch tabla však zvuk závisí do veľkej miery aj od kože, ktorá je napnutá na drevenej časti. Koža by nemala byť príliš stará a mala by sa meniť aspoň raz za rok alebo raz za pol roka. Kalkata je mesto s veľmi vlhkým podnebím, preto tam koža na bubnoch dlho nevydrží. Takže najlepšie je mať staré bubny s novou kožou. Moje najstaršie tabla, presnejšie ich drevená časť, majú 40 rokov, ale mám aj nové bubny, ktoré používam na vyučovanie, nie na profesionálne hranie. .Na tabla hrajú hlavne muži. Prečo?
V poslednom čase sa to začína meniť. Predtým hrali ženy len v niektorých moslimských školách hry na tabla alebo vo vykričaných štvrtiach, nikdy však nie na verejnosti. Podľa mňa je to pre ženy ťažký nástroj, okrem iného aj preto, že na jeho zvládnutie je potrebná určitá fyzická sila. Keďže v poslednom čase rastie jeho popularita, objavujú sa aj nejaké hráčky na tabla. .keď som prvýkrát ako neskúsený Európan počul hru na tabla, zdalo sa mi, že slabiky, ktoré si hráč spieva, sú čosi ako džezový scat – čistá improvizácia. Dnes viem, že každá z týchto slabík označuje nejaký druh zvuku, ktorý sa dá na tabla zahrať, ale stále mi nie je jasné, či sa spievajú ľubovoľne, alebo to má určitý poriadok?
V indickej hudbe používame v zásade sedem až deväť takýchto slabík, ktoré voláme bol. Prevzaté boli z hry na bubon pakhawaj, ktorý je priamym predchodcom tabla. Existujú určité skladby, ktoré sa hrajú stále rovnako, ale väčšina toho, čo počuješ, je improvizácia. .často hráš s džezovými hudobníkmi. Je ťažké hrať s niekým, kto má za sebou úplne iný hudobný background?
Ani nie. Aspoň čo sa týka rytmu, je to absolútne v pohode. Čo sa týka melódie, džez má svoje frázy a tóniny, ktoré sa líšia od indickej hudby. Takže indickí hudobníci musia byť schopní prispôsobiť sa častým zmenám tóniny, ale zväčša nám to nerobí problémy. .je ťažšie naučiť hrať na tabla amerických alebo európskych študentov ako indických?
To je veľmi zaujímavá otázka. Aby si sa niečo naučil, musíš vedieť čo najviac o kultúre, ktorá s predmetom tvojho štúdia súvisí. V zásade je jedno, či si Američan, Európan, alebo potomok indických rodičov, ktorý bol vychovaný mimo svojej rodnej krajiny, ale tvoji rodičia ťa neviedli k tradičnej kultúre. Ak žiaci nepočúvajú indickú hudbu, v určitom bode výučby sa začínajú problémy. Takže spočiatku pristupujem k všetkým študentom rovnako, ale ak chcú hrať čoraz lepšie, musia začať intenzívne počúvať indickú hudbu. Občas prídu za mnou aj školení americkí alebo európski hudobníci, ktorí sa chcú naučiť hrať tradičnú indickú hudbu. Vtedy to býva veľká zábava, lebo tí sú už poznačení iným hudobným myslením a zakaždým sa snažia preložiť si moje učenie do svojej hudobnej reči, čo obohacuje rovnako ich ako aj mňa. Niektoré deti, bez ohľadu na to, či majú indický alebo neindický pôvod, sú veľmi muzikálne, a vtedy k nich pristupujem rovnako, lebo sú rovnako tvárne. Horšie je to s dospelými, ktorí už nemajú také šikovné ruky a pružné myslenie. .na konci októbra prídeš opäť do Bratislavy, kde sa uskutoční festival World of the Drums. Bude to sólový koncert alebo prídu s tebou aj iní hudobníci?
Určite slovenským poslucháčom zahrám krátke sólo na tabla, ale budem mať aj hostí. Doteraz sa mi hralo so slovenskými hudobníkmi výborne, sú naozaj dobrí. Teším sa na celý festival.
<//strong>
<//strong>Abhijit Banerjee/
<//strong>bude jedným z účinkujúcich na dvojdňovom Festivale perkusií World of the Drums, ktorý sa uskutoční 28. a 29. októbra v bratislavskom DK Zrkadlový háj a ktorého súčasťou budú koncerty zahraničných a slovenských perkusionistov rôznych žánrov od džezu cez etnickú až po klasickú hudbu.
Indická klasická hudba je ústna tradícia. V súčasnosti sa už hudba zapisuje, ale v minulosti sa všetko učilo priamo z guruových úst. Takže čokoľvek ti guru vysvetľuje, to sa učíš, memoruješ, precvičuješ a odovzdávaš ďalej. To je tradičný spôsob výučby hudby, kultúry a tanca. Nazýva sa Gurumukha vidhya. .kedy sa hudobná výučba začína?
Deti sa zvyčajne začínajú učiť vo veku 3 až 4 rokov. Ak sa chcú stať vynikajúcimi umelcami, musia roky cvičiť 6 až 8 hodín denne. Celé štúdium trvá 20 rokov. Až potom je hudobník schopný predstúpiť pred obecenstvo. .kedy si ty sám začal hrať na bubienky tabla?
Keď som mal štyri roky. Môj otec ma vzal k učiteľovi, ktorý síce nebol profesionál, ale bol to veľmi dobrý človek. Ešte predtým ma niekoľko profesionálnych učiteľov odmietlo, lebo som sa im zdal príliš malý. Tento muž, pán Tyushar Bose, bol amatérsky hráč na tabla – naučil ma všetko, čo vedel, a keď som mal sedem rokov, zobral ma k svojmu guruovi. To bol Manik Paul – profesionálny hráč na tabla, ktorý kedysi pracoval v štátnom rozhlase All India Radio. V tom čase bola v Indii iba jedna rozhlasová stanica, a kto chcel v nej pracovať, musel zložiť skúšky. Mimochodom, All India Radio je dodnes najpopulárnejšia rozhlasová stanica v Indii, ktorú počúva približne miliarda ľudí. Keď som mal sedemnásť, Manik Paul ma priviedol k svojmu guruovi, ktorý sa volal Naan Prakash Ghosh, ktorý vychoval veľa umelcov a celá India ho uznávala ako jedného z najlepších učiteľov, muzikológov a skladateľov.
<//strong>
<//strong>.Ešte stále cvičíš každý deň?
<//strong>Nie, už to nie je potrebné. Ak sa staneš vystupujúcim umelcom, žiješ z toho, čo si v minulosti precvičoval. Tradičné cvičenie už pre mňa momentálne nie je potrebné. To, čo potrebujem, je mentálne cvičenie. Je to v podstate premýšľanie o vývine vlastného štýlu, novom spôsobe prednesu a podobne. Istým spôsobom ostávaš študentom celý život a učíš sa, kým žiješ. .Je to pravda, že v určitom štádiu učenia sa hry na tabla existuje prechodový rituál, počas ktorého adept nejaký čas trávi sám s nástrojom na odľahlom mieste bez potravy, vody či spánku?
Indický systém výučby sa opiera o predpoklad, že si nájdeš dostatok času na učenie. Rituál, ktorý spomínaš, sa volá chillah a je to štyridsať dní intenzívneho učenia – nie však bez potravy, vody alebo spánku. Ale je pravda, že počas týchto dní by sa mal žiak oveľa viac sústrediť na predmet výučby ako na uspokojenie telesných potrieb. .koľko bubienkov máš doma?
To závisí od ročného obdobia, ale zvyčajne mávam po ruke takých šesť až sedem súprav čiže dvojíc bubienkov. .je to s bubnami tabla tak ako s husľami, že staršie nástroje bývajú kvalitnejšie ako nové?
Áno, čím je drevo staršie a vyzretejšie, tím lepšie sú aj bubny. Sú ľahšie a zároveň majú plnší zvuk. Pri bubnoch tabla však zvuk závisí do veľkej miery aj od kože, ktorá je napnutá na drevenej časti. Koža by nemala byť príliš stará a mala by sa meniť aspoň raz za rok alebo raz za pol roka. Kalkata je mesto s veľmi vlhkým podnebím, preto tam koža na bubnoch dlho nevydrží. Takže najlepšie je mať staré bubny s novou kožou. Moje najstaršie tabla, presnejšie ich drevená časť, majú 40 rokov, ale mám aj nové bubny, ktoré používam na vyučovanie, nie na profesionálne hranie. .Na tabla hrajú hlavne muži. Prečo?
V poslednom čase sa to začína meniť. Predtým hrali ženy len v niektorých moslimských školách hry na tabla alebo vo vykričaných štvrtiach, nikdy však nie na verejnosti. Podľa mňa je to pre ženy ťažký nástroj, okrem iného aj preto, že na jeho zvládnutie je potrebná určitá fyzická sila. Keďže v poslednom čase rastie jeho popularita, objavujú sa aj nejaké hráčky na tabla. .keď som prvýkrát ako neskúsený Európan počul hru na tabla, zdalo sa mi, že slabiky, ktoré si hráč spieva, sú čosi ako džezový scat – čistá improvizácia. Dnes viem, že každá z týchto slabík označuje nejaký druh zvuku, ktorý sa dá na tabla zahrať, ale stále mi nie je jasné, či sa spievajú ľubovoľne, alebo to má určitý poriadok?
V indickej hudbe používame v zásade sedem až deväť takýchto slabík, ktoré voláme bol. Prevzaté boli z hry na bubon pakhawaj, ktorý je priamym predchodcom tabla. Existujú určité skladby, ktoré sa hrajú stále rovnako, ale väčšina toho, čo počuješ, je improvizácia. .často hráš s džezovými hudobníkmi. Je ťažké hrať s niekým, kto má za sebou úplne iný hudobný background?
Ani nie. Aspoň čo sa týka rytmu, je to absolútne v pohode. Čo sa týka melódie, džez má svoje frázy a tóniny, ktoré sa líšia od indickej hudby. Takže indickí hudobníci musia byť schopní prispôsobiť sa častým zmenám tóniny, ale zväčša nám to nerobí problémy. .je ťažšie naučiť hrať na tabla amerických alebo európskych študentov ako indických?
To je veľmi zaujímavá otázka. Aby si sa niečo naučil, musíš vedieť čo najviac o kultúre, ktorá s predmetom tvojho štúdia súvisí. V zásade je jedno, či si Američan, Európan, alebo potomok indických rodičov, ktorý bol vychovaný mimo svojej rodnej krajiny, ale tvoji rodičia ťa neviedli k tradičnej kultúre. Ak žiaci nepočúvajú indickú hudbu, v určitom bode výučby sa začínajú problémy. Takže spočiatku pristupujem k všetkým študentom rovnako, ale ak chcú hrať čoraz lepšie, musia začať intenzívne počúvať indickú hudbu. Občas prídu za mnou aj školení americkí alebo európski hudobníci, ktorí sa chcú naučiť hrať tradičnú indickú hudbu. Vtedy to býva veľká zábava, lebo tí sú už poznačení iným hudobným myslením a zakaždým sa snažia preložiť si moje učenie do svojej hudobnej reči, čo obohacuje rovnako ich ako aj mňa. Niektoré deti, bez ohľadu na to, či majú indický alebo neindický pôvod, sú veľmi muzikálne, a vtedy k nich pristupujem rovnako, lebo sú rovnako tvárne. Horšie je to s dospelými, ktorí už nemajú také šikovné ruky a pružné myslenie. .na konci októbra prídeš opäť do Bratislavy, kde sa uskutoční festival World of the Drums. Bude to sólový koncert alebo prídu s tebou aj iní hudobníci?
Určite slovenským poslucháčom zahrám krátke sólo na tabla, ale budem mať aj hostí. Doteraz sa mi hralo so slovenskými hudobníkmi výborne, sú naozaj dobrí. Teším sa na celý festival.
<//strong>
<//strong>Abhijit Banerjee/
<//strong>bude jedným z účinkujúcich na dvojdňovom Festivale perkusií World of the Drums, ktorý sa uskutoční 28. a 29. októbra v bratislavskom DK Zrkadlový háj a ktorého súčasťou budú koncerty zahraničných a slovenských perkusionistov rôznych žánrov od džezu cez etnickú až po klasickú hudbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.