Krása za súmraku

Všetko je to nebezpečná príťažlivosť mladosti: bezstarostnej, vyzývavej, svojím spôsobom tragickej. Ideálna krása je nepolapiteľná. Peter Harris, centrálna postava Cunninghamovej knihy Za súmraku, je štyridsiatnik, ktorý sa živí predajom súčasného umenia. Prechádza naraz dvoma úzko previazanými krízami, ktoré sa dejom románu Za súmraku ustavične prepletajú. Harris verí na „staré” estetické ideály, ospevuje „Belliniho mliečnobiele madony a Michelangelových zmyselných anjelov,” no ľudskú krásu uňho zhmotňuje Rodinova socha Augusta Neyta, odliata z bronzu.
Prirodzené čaro Rodina kontrastuje s Hirstovým mŕtvym žralokom, naloženým vo formaldehyde: klasickým príkladom posadnutosti súčasných umelcov šokovať. Detail, technika, nápaditosť ustupujú okázalej drsnosti, ktorá je viac gestom ako dielom. Harris síce vo svojej kariére vnútorne bojuje proti myšlienkovej vyprahnutosti a nepeknosti, jeho činy však odzrkadľujú pravidlá obchodu s umením.
„Ktoré manželstvo nie je občas nešťastné?” Do tejto fázy manželstva s krásnou, emocionálne silnou a vytrvalou Rebeccou vstupuje jej 23-ročný brat Ethan. Prezývka Mizzy (z anglického Mistake, ktoré je do češtiny rušivo preložené ako Mílo) mu neprischla len tak: s rysmi dravca, pozornými očami, vysokým intelektom a závislosťou od drog predstavuje lákavú záhadu. Rozmaznané dieťa s prebytkom lásky od rodičov a troch sestier, ktorí doňho vkladali nádeje za celú rodinu, neustále uteká pred vysoko nastavenými cieľmi. Až sa Peter pýta: „kam zmizol ten malý génius? [...] Boli hádam tie všeobecné očakávania naňho príliš?”
Harris, ktorý bojuje s nespavosťou a depresiou zo starnutia sa pomaly zamilúva do tragédie mladosti. „Je tu neustále určitá príťažlivosť sebadeštrukcie, nezničiteľná, tvrdá ako drahokam. [...] Utavične sa tí, ktorí sa rútia dolu, môžu zdať zložitejšími, riskantne naladenými na vlnu smútku a, čo si budeme klamať, istej nedosažiteľnej veľkosti.” Stačí len niekoľko ironicko-tragických dialógov a Harris vytvára z Ethana „svoje obľúbené umelecké dielo alebo, povedzme, performanciu.” Kniha Za súmraku, ktorá je na novelu priveľmi klenutá a na román úsporná, sa ustavične rúti k akémusi bodu chaosu, keď sa do priepasti zrútia všetky presvedčenia, roky budované, a pod vplyvom spontánneho pobláznenia zmažú oporné body ľudského života.
Ak by vznikla Smrť v Benátkach v dnešných časoch, skončila by sa rovnako? Ľudí totiž nepriťahuje samo nebezpečenstvo, ale čaro v ňom: tá nepolapiteľná esencia neznámej dokonalosti. Podľa toho koná aj zmätené trio Newyorčanov: sú omylní, zbabelí, viac sa uchyľujú k identifikácii so svojimi fiktívnymi hrdinami, ako by sa skutočnými hrdinami sami stali. A hoci sa ho vlastne boja, je pre nich obraz smrteľnosti tým najdojemnejším a najúžasnejším umením.
Cunninghamov nezúčastnene sarkastický tón je osviežujúci a súčasne frustrujúci; chvíľami prenecháva rozprávanie románu Peterovi, časť rozpráva z diaľky cez stovky referencií na ikonické umelecké diela a nespočetné vsuvky, ktoré predstavujú sekundové odbehnutia mysle do absurdných zákutí. Časovým rámcom je len niekoľko dní: na rozdiel od epických rozmerov troch rôznych období v Hodinách, ovenčených Pulitzerovou cenou či patetických Vzorových dňoch. Kým v nich vybudoval Cunningham vlastný, tragickodokonalý svet, Za súmraku existuje v spleti odkazov a poznámok, ktoré už pred ním vybudovali druhí. Dychtivo čítavá, príťažlivá, no nie autorova najpodstatnejšia kniha. Michael Cunningham: Za soumraku, Odeon, 2011.