Politika je moderný osud, povedal svojho času praktik, sám Napoleon. A dejiny mu dávajú za pravdu. Naše národy, my sami, za posledných dvadsať rokov, sme na tomto poli uskutočnili jedinečný experiment. Dokázali sme, ako sa aj v mierových časoch politika a jej dôsledky môžu stať osudom natoľko, že kradmou rukou siahajú na všetko a na každého, vchádzajú do domácností, sadajú za stoly, vnikajú človekovi pod kožu, rozhodujú o tom, ako vyzerá naša krajina, naše mestá, dediny, naše súkromné hniezda.
Dnes nás trápi jedno: s pacientom je zle. On to, pravdaže, vedel už dávno, ako by aj nie, veď všetky bolesti cítil na vlastnom tele. Lenže zo zvyku a z opatrnosti sa o tom mlčalo, okolo chorého sa chodilo po špičkách, až kým nevysvitlo, že hlasná reč mu neškodí. Tieto dni sú celkom v zajatí slova, rečníckeho aj písaného. Je to závratné, môcť sa konečne vyrozprávať. A dúfajme, nebude to márne. Dúfajme, hovorím, nie verme, lebo sa poznáme, vieme akí sme, máme svoje skúsenosti a máme svoju skepsu. Čo ako by sa nám predsa len darilo, sú veci, ktoré sa neodstanú. Neodstane sa krivda, spáchaná na ľuďoch a neodstane sa trvanlivá hmota, dvadsať rokov výstavby, urbanizmu, architektúry a novovzniknutej hmotnej „kultúry“.
Úvahy o spravodlivejšom usporiadaní spoločnosti bývali vždy zároveň úvahami o lepšom usporiadaní ľudských sídel, o staviteľskom pretvorení obce, dokonale užitočnom a dokonale krásnom. Ked biblický prorok Ezechiáš opisoval svoju víziu šťastnej budúcnosti vyvoleného národa, stvoril podrobný projekt ideálneho spôsobu osídlenia krajiny, stavby miest a obydlí. Podobne snívali filozofi, politici, umelci od Platóna až po dnešné dni. A my sme mali začať tieto sny premieňať na skutočnosť. Mali sme, a čo sme dokázali? Dobre vám bolo, pán Morus, prepáčte tú opovážlivosť, aj vy, pán Fourier a všetci ostatní, dobre vám bolo fantazírovať, vymýšlať si slnečné štáty a robotnícke mestá, ale neviete si predstaviť, s čím všetkým sa nerátalo! Ani taký reálny projekt, ako bolo Le Corbusierovo súčasné mesto, ani ten nepochodil, a nepochodil ani Miljutinov Socgorod, koncipovaný už pre podmienky sovietskeho socializmu.
Boli sme socialistickým štátom a boli sme aj súčasníkmi Le Corbusiera. Naše mestá sa za tých dvadsať rokov rozrástli, ale odosobnili sa, zo dňa na deň strácajú starú tvár a novú nenadobúdajú, ostávajú bez tváre. Modernizujeme dedinu, ale vôbec pri tom nedbáme na jej pôvodný zákon a máme sa čo obávať, že aj z dedín sa čochvíľa stanú akési zmenšené Štrkovce.
Mali sme bývať v dobrých moderných domoch, ale sme naprataní do fórových a nevzhľadných obytných kasární. Namiesto záhrad máme bariny a štrkoviská, za parky nám slúžia neduživé trávniky. Namiesto domovov máme bytové bunky a v nich sektorové zariadenia s možnosťou voľby medzi monty 300 a monty 301. Pozrite sa hoci len na taký obyčajný stôl. Človek ho kedysi stvoril pre seba, podľa svojej potreby a podľa svojej podoby, drevenú dosku podoprel štyrmi nohami a dal stolu čestné miesto uprostred svojho príbytku. Ale taký riadny, samozrejmý a dôverný stôl dnes u nás tak ľahko nenájdete. Naše nové stoly, jeden ako druhý, nepekné, s chudorľavými telami, sú iba degenerovanými dvojníkmi svojho vlastného archetypu.
Možno to zdôvodniť, ale nie obhájiť a tobôž ospravedlniť.
„Krajina je výtvarným dielom národa,“ hovorí Dominik Tatarka, „pokiaľ národ svojou krajinou disponuje. Roľnícky ľud, ktorý túto krajinu stvárnil, ktorý ju pokryl súvislou vrstvou svojej ľudovej kultúry, sme zlikvidovali ako triedu.“ A nielen to. Zrušili sme súkromné vlastníctvo, ale to spoločné si neceníme, nemáme ho za svoje, nenadobudli sme voči nemu pocit osobnej zodpovednosti a už vôbec nie opatrovnícky a tvorivý vzťah. Privykli sme očakávať pokyny a rozhodnutia. Nijako sa neusilujeme hmotou a tvarom si čosi alebo kohosi uctiť – seba samých, seba navzájom alebo svoju krajinu. Nedbáme na to, čo je v nás prirodzené, dedičné, čo zodpovedá našim proporciám. Obdivujeme fínsku architektúru a musíme uznať, že preto na nás tak mocne pôsobí, lebo je nielen účelná a krásna, ale celým svojím usporiadaním je pravá, bytostná, je fínska. Zazrieme náhodou marockého bedára, ako si na úpätí Atlasu sám stavia svoje obydlie, najpokornejší príbytok z hliny a rákosia, a máme pocit, že presne to je on, jedine takýto dom a nijaký iný nepatrí do tej krajiny. Alebo sa ponevierame po balkánskych či peloponézskych trhoviskách, po mohamedánskych medinách biednych až strach, a predsa nám priam bije do očí, ako tu dôstojne vedia pred nás poukladať pecne chleba či ovocné plody. A vtom nám musí zísť na um, že odvtedy, čo u nás niet súkromného vlastníctva, podarilo sa nám stratiť zmysel pre základný poriadok vecí. Niet v nás toho najprirodzenejšieho zákona, zákona gazdovského. Namiesto toho, aby sme boli hospodármi, stali sme sa vo vlastnej krajine podnájomníkmi. A to je náš prvý veľký paradox.
Štát jediný má moc aj peniaze. Má teda všetky predpoklady byť mecenášom. Lenže, čo sa stalo? Náš druhý paradox. Prastará skúsenosť presviedča, že mecenáš, osoba a či inštitúcia, vždy býval milovníkom umenia a často jeho znalcom. Ten náš, žiaľ, ako milovník bol pochybný a znalcom sa vôbec neukázal. Kto to bol, kto bol zmocnencom štátneho aparátu pre veci umenia a hmotnej kultúry? Nevieme, ktosi, anonym, orgán bez tváre a bez koncepcie, činiteľ a pod ním ďalší činitelia. Škoda, že nebol aspoň politik a neprečítal niečo z dejepisu.
Niet u nás jednotiteľa a tobôž spoločného entuziazmu. To, čo tu najviac chýba, je autorita odbornosti, tvorivej a užitočnej myšlienky, autorita pravých mužov na pravých miestach. A potom organizácia, nepretržitá, cieľavedomá spolupráca urbanistov, architektov, výtvarníkov a továrenských výrobcov. A napokon chýba aj autorita verejného záujmu, ktorú už takisto treba konečne formulovať a ustavične znovu pripomínať.
V takom zriadení, aké máme my, podľa všetkých predpovedí a sľubov, malo výtvarné umenie zasiahnuť hlboko do života, malo opanovať a pretvoriť občiansky všedný deň. Lenže s umiestnením umenia v sociálnej štruktúre štátu a spoločnosti boli od počiatku zjavné ťažkosti. Umeniu sa priznalo predné miesto, ale zotročilo sa propagandou. Chceli sme, aby sa diela maliarov a sochárov stali „majetkom všetkých“, ale nechali sme ich ukryté v múzeách a galériách. Postavili sme zopár monumentov a dnes sa za ne červenáme. Skúšali sme to s aplikáciou výtvarného umenia v architektúre a splodili sme zopár „skanzenov“ obludného nevkusu. I keď v posledných rokoch vznikali desiatky diel, určených pre architektúru alebo na verejné priestranstvá, o vpáde umenia do každodenného života nemôže byť ani reči. Tieto diela totiž, či už náročnejšie, alebo menej náročné, sú zas len luxusné jednotlivosti roztratené po krajine uprostred neprimeraných a zanedbaných susedstiev. Pripomínajú miniatúrne potemkiniády typu našich exportných výstavných pavilónov. Ešte vždy tu vládnu investori, tvrdí páni, ktorí zaťato trvajú na svojich predstavách, rovnako ako na svojich percentách, hoci zväčša veci rozumejú ako koza petržlenu.
Slovenskému výtvarnému umeniu v poslednom čase pribudli významné tvorivé osobnosti. Možno ich je viac ako kedysi, veď aj výtvarníkov všeobecne je viac, ale to nijako nie je zásluha štátnej podpory. Naopak, práve výhodné podmienky a ich pomýlené užívanie splodili, čo sme nechceli – namiesto osobnosti osobu. Ako k tomu došlo? Azda aj takto: jednou zo zásad tejto spoločnosti je „podporovať“ talentovaného jednotlivca. Chlapec sa rozhodne, bude zo mňa výtvarník, podarí sa mu študovať na Vysokej škole výtvarných umení – vysokú umeleckopriemyslovú školu na Slovensku nemáme – absolvuje, stane sa akademickým maliarom či sochárom, členom Zväzu výtvarných umelcov. A tu sa začnú ťažkosti.
Súkromného zberateľa u nás niet, obrazy a sochy prevažne kupujú len galérie a štátne inštitúcie. Štipendiá sú, ale nestačia, výtvarník, aby sa uživil, robí ilustrácie alebo práce pre architektúru. Ale štát, spoločnosť, kritik aj sám výtvarník zväčša považujú a priori takéto práce za chlebové, nepožadujú od nich osobné maximá. Tie sa naďalej očakávajú od samostatnej komornej tvorby, ktorá u nás ešte vždy platí za tú jedinú dôstojnú možnosť plného sebauplatnenia. Lenže človek sa buď stane básnikom farby či hmoty, alebo sa ním nestane, buď je, alebo nie je umelcom, to z neho nijaká škola na svete neurobí. Pravda, je prirodzené, že výtvarnú obec v kultúre jedného národa tvoria géniovia rovnako ako babráci. Ale my sme mali možnosť predsa len na tom čosi zmeniť, užitočne a v dobrom zasiahnuť. Mali sme poskytovať rozmanitejšie príležitosti a zároveň byť náročnejší, aby sa výtvarník mohol uplatniť naozaj podľa svojich schopností, aby mohol tvoriť v malom, a nie trocháriť vo veľkom, aby si mohol vymýšľať a nemusel sa tváriť. Veď z koľkých románových grafomanov by mohli byť dobrí novinári, keby sa chceli dať a keby bolo čím ich presvedčiť.
U nás sa však vydaril pravý opak. Zväz výtvarných umelcov sám sa tu stal, ako to už pred polstoročím múdro predvídal Josef Čapek, čudnou inštitúciou, kde poroty dodnes prijímajú dobré umenie, ale neraz ho aj odmietnu, dajú cenu dobrému dielu, ale často aj celkom slabému, ba ešte stále fungujú ako cenzor, ktorý to, čo sa mu nevidí, zamlčí, a zastrie pravý stav vecí. Takto sme priam inštitucionálne postavili osobu na roveň osobnosti a ešte sme ju nechali spohodlnieť a spyšnieť. Takto sme prišli o prirodzený filter, ktorý by mimovoľne, ale zato jasne odlíšil hodnotu od priemeru. Pravda, našou snahou by malo byť užitočne aktivizovať aj priemer, ten je dosť početný a nízky. Lebo, povedané Šaldovými slovami, priemerom, a nie jednotlivými sporadickými vrcholmi meria každý rozumný človek kultúru.
Bola tu už reč o uniformite. Dalo by sa to nazvať aj inak, čo nás gniavi, celkom dobre by sa to mohlo označiť za manieru. Vypestovali sme si socialistickú manieru v správaní, v spôsoboch, v práci, v organizácii, vo verejnom i neverejnom živote, ako
aj v kultúre a vo výtvarnom umení. Stačí si pripomenúť, čo kedysi povedal Diderot, že maniera je čosi, čo sa zmocňuje davov a v umení je tým, čím skaza mravov v národe. Oveľa neznesitelnejšia ako ošklivosť, lebo ošklivosť je prirodzená a nenáročná. Tá naša je ešte horšia ako tá Diderotova, lebo on ju považoval za neresť národov v štádiu dokonalosti a k tej my máme ďaleko. U nás sú aj manieroví úradníci, robotníci, učitelia, tvorcovia kultúry. A najnovšie aj manieroví demokrati, obrodzovatelia, spasitelíci, ktorí hlasno kričia: Dívajte sa, ako dobre obrodzujem, ako sa dobre kajám!
Vo výtvarnom umení, kde je dnes už všetko dovolené, je často výsledkom takisto maniera. Vznikla nie z únavy, nie z pohodlnosti, ale z komplexu, z pocitu, že treba ustavične čosi doháňať, dostať sa na úroveň dňa. Ak sa však niekto nazdáva, že keď si osvojí aktuálnu ideu alebo aktuálnu formu, hneď sa stane aktuálnym aj jeho umenie, ten ostane naozaj len pri tej idei či forme.
Dnes konečne sa zdá, že sa objavilo čosi, čo nám čoraz väčšmi chýbalo – ideál. Ten najvšeobecnejší, a predsa taký potrebný, bez ktorého sotva môže vzniknúť pravé dielo. Z troch hesiel modernej demokracie rovnosť sme už skúsili, v dobrom i v zlom. Teraz je načase, ak sa to podarí, prebojovať bratstvo v podobe spravodlivosti. A v tvorbe, v umení je možnosť hľadať to, čo každému znie najzázračnejšie a najmárnejšie – slobodu.
Ktovie, ako to odteraz bude s našou šancou? Zatiaľ je na nás, aby sme si nenamýšľali, tak ako doktor Procope: Že sme hrbatí? Žartujete! Sme len zle urastení. Autorka je tohtotočnou nositeľkou ceny nadácie Vize ’97. Okrem iných je autorkou zbierok esejí Giacomettiho oko (1994), Giacomettiho smiech? (2009) a českého vydania Kritika porozuměním (2011)
Dnes nás trápi jedno: s pacientom je zle. On to, pravdaže, vedel už dávno, ako by aj nie, veď všetky bolesti cítil na vlastnom tele. Lenže zo zvyku a z opatrnosti sa o tom mlčalo, okolo chorého sa chodilo po špičkách, až kým nevysvitlo, že hlasná reč mu neškodí. Tieto dni sú celkom v zajatí slova, rečníckeho aj písaného. Je to závratné, môcť sa konečne vyrozprávať. A dúfajme, nebude to márne. Dúfajme, hovorím, nie verme, lebo sa poznáme, vieme akí sme, máme svoje skúsenosti a máme svoju skepsu. Čo ako by sa nám predsa len darilo, sú veci, ktoré sa neodstanú. Neodstane sa krivda, spáchaná na ľuďoch a neodstane sa trvanlivá hmota, dvadsať rokov výstavby, urbanizmu, architektúry a novovzniknutej hmotnej „kultúry“.
Úvahy o spravodlivejšom usporiadaní spoločnosti bývali vždy zároveň úvahami o lepšom usporiadaní ľudských sídel, o staviteľskom pretvorení obce, dokonale užitočnom a dokonale krásnom. Ked biblický prorok Ezechiáš opisoval svoju víziu šťastnej budúcnosti vyvoleného národa, stvoril podrobný projekt ideálneho spôsobu osídlenia krajiny, stavby miest a obydlí. Podobne snívali filozofi, politici, umelci od Platóna až po dnešné dni. A my sme mali začať tieto sny premieňať na skutočnosť. Mali sme, a čo sme dokázali? Dobre vám bolo, pán Morus, prepáčte tú opovážlivosť, aj vy, pán Fourier a všetci ostatní, dobre vám bolo fantazírovať, vymýšlať si slnečné štáty a robotnícke mestá, ale neviete si predstaviť, s čím všetkým sa nerátalo! Ani taký reálny projekt, ako bolo Le Corbusierovo súčasné mesto, ani ten nepochodil, a nepochodil ani Miljutinov Socgorod, koncipovaný už pre podmienky sovietskeho socializmu.
Boli sme socialistickým štátom a boli sme aj súčasníkmi Le Corbusiera. Naše mestá sa za tých dvadsať rokov rozrástli, ale odosobnili sa, zo dňa na deň strácajú starú tvár a novú nenadobúdajú, ostávajú bez tváre. Modernizujeme dedinu, ale vôbec pri tom nedbáme na jej pôvodný zákon a máme sa čo obávať, že aj z dedín sa čochvíľa stanú akési zmenšené Štrkovce.
Mali sme bývať v dobrých moderných domoch, ale sme naprataní do fórových a nevzhľadných obytných kasární. Namiesto záhrad máme bariny a štrkoviská, za parky nám slúžia neduživé trávniky. Namiesto domovov máme bytové bunky a v nich sektorové zariadenia s možnosťou voľby medzi monty 300 a monty 301. Pozrite sa hoci len na taký obyčajný stôl. Človek ho kedysi stvoril pre seba, podľa svojej potreby a podľa svojej podoby, drevenú dosku podoprel štyrmi nohami a dal stolu čestné miesto uprostred svojho príbytku. Ale taký riadny, samozrejmý a dôverný stôl dnes u nás tak ľahko nenájdete. Naše nové stoly, jeden ako druhý, nepekné, s chudorľavými telami, sú iba degenerovanými dvojníkmi svojho vlastného archetypu.
Možno to zdôvodniť, ale nie obhájiť a tobôž ospravedlniť.
„Krajina je výtvarným dielom národa,“ hovorí Dominik Tatarka, „pokiaľ národ svojou krajinou disponuje. Roľnícky ľud, ktorý túto krajinu stvárnil, ktorý ju pokryl súvislou vrstvou svojej ľudovej kultúry, sme zlikvidovali ako triedu.“ A nielen to. Zrušili sme súkromné vlastníctvo, ale to spoločné si neceníme, nemáme ho za svoje, nenadobudli sme voči nemu pocit osobnej zodpovednosti a už vôbec nie opatrovnícky a tvorivý vzťah. Privykli sme očakávať pokyny a rozhodnutia. Nijako sa neusilujeme hmotou a tvarom si čosi alebo kohosi uctiť – seba samých, seba navzájom alebo svoju krajinu. Nedbáme na to, čo je v nás prirodzené, dedičné, čo zodpovedá našim proporciám. Obdivujeme fínsku architektúru a musíme uznať, že preto na nás tak mocne pôsobí, lebo je nielen účelná a krásna, ale celým svojím usporiadaním je pravá, bytostná, je fínska. Zazrieme náhodou marockého bedára, ako si na úpätí Atlasu sám stavia svoje obydlie, najpokornejší príbytok z hliny a rákosia, a máme pocit, že presne to je on, jedine takýto dom a nijaký iný nepatrí do tej krajiny. Alebo sa ponevierame po balkánskych či peloponézskych trhoviskách, po mohamedánskych medinách biednych až strach, a predsa nám priam bije do očí, ako tu dôstojne vedia pred nás poukladať pecne chleba či ovocné plody. A vtom nám musí zísť na um, že odvtedy, čo u nás niet súkromného vlastníctva, podarilo sa nám stratiť zmysel pre základný poriadok vecí. Niet v nás toho najprirodzenejšieho zákona, zákona gazdovského. Namiesto toho, aby sme boli hospodármi, stali sme sa vo vlastnej krajine podnájomníkmi. A to je náš prvý veľký paradox.
Štát jediný má moc aj peniaze. Má teda všetky predpoklady byť mecenášom. Lenže, čo sa stalo? Náš druhý paradox. Prastará skúsenosť presviedča, že mecenáš, osoba a či inštitúcia, vždy býval milovníkom umenia a často jeho znalcom. Ten náš, žiaľ, ako milovník bol pochybný a znalcom sa vôbec neukázal. Kto to bol, kto bol zmocnencom štátneho aparátu pre veci umenia a hmotnej kultúry? Nevieme, ktosi, anonym, orgán bez tváre a bez koncepcie, činiteľ a pod ním ďalší činitelia. Škoda, že nebol aspoň politik a neprečítal niečo z dejepisu.
Niet u nás jednotiteľa a tobôž spoločného entuziazmu. To, čo tu najviac chýba, je autorita odbornosti, tvorivej a užitočnej myšlienky, autorita pravých mužov na pravých miestach. A potom organizácia, nepretržitá, cieľavedomá spolupráca urbanistov, architektov, výtvarníkov a továrenských výrobcov. A napokon chýba aj autorita verejného záujmu, ktorú už takisto treba konečne formulovať a ustavične znovu pripomínať.
V takom zriadení, aké máme my, podľa všetkých predpovedí a sľubov, malo výtvarné umenie zasiahnuť hlboko do života, malo opanovať a pretvoriť občiansky všedný deň. Lenže s umiestnením umenia v sociálnej štruktúre štátu a spoločnosti boli od počiatku zjavné ťažkosti. Umeniu sa priznalo predné miesto, ale zotročilo sa propagandou. Chceli sme, aby sa diela maliarov a sochárov stali „majetkom všetkých“, ale nechali sme ich ukryté v múzeách a galériách. Postavili sme zopár monumentov a dnes sa za ne červenáme. Skúšali sme to s aplikáciou výtvarného umenia v architektúre a splodili sme zopár „skanzenov“ obludného nevkusu. I keď v posledných rokoch vznikali desiatky diel, určených pre architektúru alebo na verejné priestranstvá, o vpáde umenia do každodenného života nemôže byť ani reči. Tieto diela totiž, či už náročnejšie, alebo menej náročné, sú zas len luxusné jednotlivosti roztratené po krajine uprostred neprimeraných a zanedbaných susedstiev. Pripomínajú miniatúrne potemkiniády typu našich exportných výstavných pavilónov. Ešte vždy tu vládnu investori, tvrdí páni, ktorí zaťato trvajú na svojich predstavách, rovnako ako na svojich percentách, hoci zväčša veci rozumejú ako koza petržlenu.
Slovenskému výtvarnému umeniu v poslednom čase pribudli významné tvorivé osobnosti. Možno ich je viac ako kedysi, veď aj výtvarníkov všeobecne je viac, ale to nijako nie je zásluha štátnej podpory. Naopak, práve výhodné podmienky a ich pomýlené užívanie splodili, čo sme nechceli – namiesto osobnosti osobu. Ako k tomu došlo? Azda aj takto: jednou zo zásad tejto spoločnosti je „podporovať“ talentovaného jednotlivca. Chlapec sa rozhodne, bude zo mňa výtvarník, podarí sa mu študovať na Vysokej škole výtvarných umení – vysokú umeleckopriemyslovú školu na Slovensku nemáme – absolvuje, stane sa akademickým maliarom či sochárom, členom Zväzu výtvarných umelcov. A tu sa začnú ťažkosti.
Súkromného zberateľa u nás niet, obrazy a sochy prevažne kupujú len galérie a štátne inštitúcie. Štipendiá sú, ale nestačia, výtvarník, aby sa uživil, robí ilustrácie alebo práce pre architektúru. Ale štát, spoločnosť, kritik aj sám výtvarník zväčša považujú a priori takéto práce za chlebové, nepožadujú od nich osobné maximá. Tie sa naďalej očakávajú od samostatnej komornej tvorby, ktorá u nás ešte vždy platí za tú jedinú dôstojnú možnosť plného sebauplatnenia. Lenže človek sa buď stane básnikom farby či hmoty, alebo sa ním nestane, buď je, alebo nie je umelcom, to z neho nijaká škola na svete neurobí. Pravda, je prirodzené, že výtvarnú obec v kultúre jedného národa tvoria géniovia rovnako ako babráci. Ale my sme mali možnosť predsa len na tom čosi zmeniť, užitočne a v dobrom zasiahnuť. Mali sme poskytovať rozmanitejšie príležitosti a zároveň byť náročnejší, aby sa výtvarník mohol uplatniť naozaj podľa svojich schopností, aby mohol tvoriť v malom, a nie trocháriť vo veľkom, aby si mohol vymýšľať a nemusel sa tváriť. Veď z koľkých románových grafomanov by mohli byť dobrí novinári, keby sa chceli dať a keby bolo čím ich presvedčiť.
U nás sa však vydaril pravý opak. Zväz výtvarných umelcov sám sa tu stal, ako to už pred polstoročím múdro predvídal Josef Čapek, čudnou inštitúciou, kde poroty dodnes prijímajú dobré umenie, ale neraz ho aj odmietnu, dajú cenu dobrému dielu, ale často aj celkom slabému, ba ešte stále fungujú ako cenzor, ktorý to, čo sa mu nevidí, zamlčí, a zastrie pravý stav vecí. Takto sme priam inštitucionálne postavili osobu na roveň osobnosti a ešte sme ju nechali spohodlnieť a spyšnieť. Takto sme prišli o prirodzený filter, ktorý by mimovoľne, ale zato jasne odlíšil hodnotu od priemeru. Pravda, našou snahou by malo byť užitočne aktivizovať aj priemer, ten je dosť početný a nízky. Lebo, povedané Šaldovými slovami, priemerom, a nie jednotlivými sporadickými vrcholmi meria každý rozumný človek kultúru.
Bola tu už reč o uniformite. Dalo by sa to nazvať aj inak, čo nás gniavi, celkom dobre by sa to mohlo označiť za manieru. Vypestovali sme si socialistickú manieru v správaní, v spôsoboch, v práci, v organizácii, vo verejnom i neverejnom živote, ako
aj v kultúre a vo výtvarnom umení. Stačí si pripomenúť, čo kedysi povedal Diderot, že maniera je čosi, čo sa zmocňuje davov a v umení je tým, čím skaza mravov v národe. Oveľa neznesitelnejšia ako ošklivosť, lebo ošklivosť je prirodzená a nenáročná. Tá naša je ešte horšia ako tá Diderotova, lebo on ju považoval za neresť národov v štádiu dokonalosti a k tej my máme ďaleko. U nás sú aj manieroví úradníci, robotníci, učitelia, tvorcovia kultúry. A najnovšie aj manieroví demokrati, obrodzovatelia, spasitelíci, ktorí hlasno kričia: Dívajte sa, ako dobre obrodzujem, ako sa dobre kajám!
Vo výtvarnom umení, kde je dnes už všetko dovolené, je často výsledkom takisto maniera. Vznikla nie z únavy, nie z pohodlnosti, ale z komplexu, z pocitu, že treba ustavične čosi doháňať, dostať sa na úroveň dňa. Ak sa však niekto nazdáva, že keď si osvojí aktuálnu ideu alebo aktuálnu formu, hneď sa stane aktuálnym aj jeho umenie, ten ostane naozaj len pri tej idei či forme.
Dnes konečne sa zdá, že sa objavilo čosi, čo nám čoraz väčšmi chýbalo – ideál. Ten najvšeobecnejší, a predsa taký potrebný, bez ktorého sotva môže vzniknúť pravé dielo. Z troch hesiel modernej demokracie rovnosť sme už skúsili, v dobrom i v zlom. Teraz je načase, ak sa to podarí, prebojovať bratstvo v podobe spravodlivosti. A v tvorbe, v umení je možnosť hľadať to, čo každému znie najzázračnejšie a najmárnejšie – slobodu.
Ktovie, ako to odteraz bude s našou šancou? Zatiaľ je na nás, aby sme si nenamýšľali, tak ako doktor Procope: Že sme hrbatí? Žartujete! Sme len zle urastení. Autorka je tohtotočnou nositeľkou ceny nadácie Vize ’97. Okrem iných je autorkou zbierok esejí Giacomettiho oko (1994), Giacomettiho smiech? (2009) a českého vydania Kritika porozuměním (2011)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.