Obidve otvorili zástancovia eurovalu. Prvé z nich zastáva Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš a v zásade celá eurovalová koalícia SDKÚ so Smerom, KDH a Mostom. Najpregnantnejšie to vyjadril Miklošov štátny tajomník Vladimír Tvaroška, keď pre denník Sme v auguste tohto roka povedal: „Pre Slovensko je úplne kľúčové, aby sme sa držali Nemecka.“
Druhým argumentom, ktorý pred ekonomické dôsledky nášho hlasovania postavil politické dôsledky, je niečo, čo by sme mohli nazvať návrat geopolitiky. V podstate ide o špekulatívne tvrdenie, ktoré v prípade neschválenia eurovalu predpokladalo pád eurozóny, rozklad Európskej únie a v krajnom prípade hrozbu vojny. Takéto myslenie prezentovali ľudia ako bývalý viceguvernér NBS Martin Barto alebo poslanec Radoslav Procházka. Myslite si čokoľvek, ale geopolitika je späť v hre a vážne ju skloňujú takí rôzni ľudia ako František Šebej a Ján Čarnogurský. Malým paradoxom je, že obidve tvrdenia, to znamená „držať sa Nemecka“ a „návrat geopolitiky“ už v slovenskej politike raz platili. Bolo to síce za dramaticky iných okolností, a pre Slovensko v podstatne horších časoch, ale presne tieto dve premisy mal na mysli Jozef Tiso v marci 1939. .pax Germanica
Geopolitika je naozaj späť, domnievam sa však, že trochu inak, ako to tvrdia Dzurinda s Procházkom. Zhrňme si fakty. Európskej únii dnes totálne dominuje eurozóna. EÚ dnes rieši problém eura, život mimo eurozóny v EÚ v podstate neexistuje. Potvrdilo sa to aj na prebiehajúcom poľskom predsedníctve EÚ. Keďže Varšava nie je členom eurozóny, jej minister financií sa nezúčastňoval najdôležitejších rokovaní. Nič na tom nemení, že Poľsko predsedá celej Únii. Všetko dôležité v EÚ sa dnes jednoducho odohráva v eurozóne, to čo sa deje mimo, je nezaujímavé.
Navyše, eurozóne absolútne dominuje Nemecko. Pamätáte si ešte na vášnivé debaty o tom, či má existovať funkcia prezidenta EÚ a kto ním má byť? Z dnešného pohľadu išlo o jalové reči. Herman van Rompuy je totiž rovnako nedôležitý, ako jeho funkcia. Reálnym prezidentom EÚ je kancelárka Angela Merkelová. Ona robí najdôležitejšie rozhodnutia, určuje ich tempo a určuje hranice kompromisu. Ak existuje mocenský post číslo dva, nie je ním európska ministerka zahraničných vecí, ale nemecký minister financií Wolfgang Schäuble.
Dominancia Nemecka má aj ďalšie roviny. V ten istý týždeň, keď mal v Európskom parlamente svoj prejav o stave Únie José Manuel Barosso, schvaľoval nemecký Bundestag euroval. Svet zaujímalo to, čo sa odohráva v Berlíne, a nie v Štrasburgu. Do tretice, je to nemecký Ústavný súd v Karlsruhe, a nie Európsky súdny dvor, ktorý stanovuje rozhodujúce precedenty, či už hranice medzi EÚ a členskými štátmi, alebo ústavné konflikty medzi platnými zmluvami a správaním politikov.
Otázka teda znie, ako sa Nemecko v tejto novej geopolitickej situácii správa?
Zabudnite na samity, Nemecko vládne Európe bilaterálne. Všetko dôležité prerokuje s Parížom a každý nátlak sa odohráva na bilaterálnej linke, povedzme Berlín-Atény alebo Berlín-Bratislava. Kolektívne orgány EÚ alebo regionálne združenia typu Benelux či V4 idú bokom.
Takáto politika má svoje dôsledky. Všetci sa musia prispôsobiť Nemecku, pretože každému rokovaniu Berlín dominuje, zároveň však platí, že Nemecko na seba preberá najväčšie finančné náklady. A práve to je najväčšie nebezpečenstvo pre Európu aj Slovensko. Nemci s čerstvou skúsenosťou, keď zaplatili náklady za pripojenie východného Nemecka, si tentoraz zobrali príliš veľké „sústo“. Otázkou je, dokedy to dokážu uniesť. Navyše, poučenie z dejín hovorí, že Európa zažívala najstabilnejšie časy, keď mocenskú rovnováhu garantovali bloky a koalície štátov, nie jedna mocnosť. Obávam sa preto, že argument o návrate geopolitiky má svoje rácio. Len je to inak, ako tvrdia Šebej a Barto. Tak ako nemali Nemci v roku 1943 na všetky fronty dosť vojakov, tak nebudú mať teraz dosť peňazí. Pax Germanica má vo svojej DNA zakódovanú obmedzenú životnosť.
Druhým argumentom, ktorý pred ekonomické dôsledky nášho hlasovania postavil politické dôsledky, je niečo, čo by sme mohli nazvať návrat geopolitiky. V podstate ide o špekulatívne tvrdenie, ktoré v prípade neschválenia eurovalu predpokladalo pád eurozóny, rozklad Európskej únie a v krajnom prípade hrozbu vojny. Takéto myslenie prezentovali ľudia ako bývalý viceguvernér NBS Martin Barto alebo poslanec Radoslav Procházka. Myslite si čokoľvek, ale geopolitika je späť v hre a vážne ju skloňujú takí rôzni ľudia ako František Šebej a Ján Čarnogurský. Malým paradoxom je, že obidve tvrdenia, to znamená „držať sa Nemecka“ a „návrat geopolitiky“ už v slovenskej politike raz platili. Bolo to síce za dramaticky iných okolností, a pre Slovensko v podstatne horších časoch, ale presne tieto dve premisy mal na mysli Jozef Tiso v marci 1939. .pax Germanica
Geopolitika je naozaj späť, domnievam sa však, že trochu inak, ako to tvrdia Dzurinda s Procházkom. Zhrňme si fakty. Európskej únii dnes totálne dominuje eurozóna. EÚ dnes rieši problém eura, život mimo eurozóny v EÚ v podstate neexistuje. Potvrdilo sa to aj na prebiehajúcom poľskom predsedníctve EÚ. Keďže Varšava nie je členom eurozóny, jej minister financií sa nezúčastňoval najdôležitejších rokovaní. Nič na tom nemení, že Poľsko predsedá celej Únii. Všetko dôležité v EÚ sa dnes jednoducho odohráva v eurozóne, to čo sa deje mimo, je nezaujímavé.
Navyše, eurozóne absolútne dominuje Nemecko. Pamätáte si ešte na vášnivé debaty o tom, či má existovať funkcia prezidenta EÚ a kto ním má byť? Z dnešného pohľadu išlo o jalové reči. Herman van Rompuy je totiž rovnako nedôležitý, ako jeho funkcia. Reálnym prezidentom EÚ je kancelárka Angela Merkelová. Ona robí najdôležitejšie rozhodnutia, určuje ich tempo a určuje hranice kompromisu. Ak existuje mocenský post číslo dva, nie je ním európska ministerka zahraničných vecí, ale nemecký minister financií Wolfgang Schäuble.
Dominancia Nemecka má aj ďalšie roviny. V ten istý týždeň, keď mal v Európskom parlamente svoj prejav o stave Únie José Manuel Barosso, schvaľoval nemecký Bundestag euroval. Svet zaujímalo to, čo sa odohráva v Berlíne, a nie v Štrasburgu. Do tretice, je to nemecký Ústavný súd v Karlsruhe, a nie Európsky súdny dvor, ktorý stanovuje rozhodujúce precedenty, či už hranice medzi EÚ a členskými štátmi, alebo ústavné konflikty medzi platnými zmluvami a správaním politikov.
Otázka teda znie, ako sa Nemecko v tejto novej geopolitickej situácii správa?
Zabudnite na samity, Nemecko vládne Európe bilaterálne. Všetko dôležité prerokuje s Parížom a každý nátlak sa odohráva na bilaterálnej linke, povedzme Berlín-Atény alebo Berlín-Bratislava. Kolektívne orgány EÚ alebo regionálne združenia typu Benelux či V4 idú bokom.
Takáto politika má svoje dôsledky. Všetci sa musia prispôsobiť Nemecku, pretože každému rokovaniu Berlín dominuje, zároveň však platí, že Nemecko na seba preberá najväčšie finančné náklady. A práve to je najväčšie nebezpečenstvo pre Európu aj Slovensko. Nemci s čerstvou skúsenosťou, keď zaplatili náklady za pripojenie východného Nemecka, si tentoraz zobrali príliš veľké „sústo“. Otázkou je, dokedy to dokážu uniesť. Navyše, poučenie z dejín hovorí, že Európa zažívala najstabilnejšie časy, keď mocenskú rovnováhu garantovali bloky a koalície štátov, nie jedna mocnosť. Obávam sa preto, že argument o návrate geopolitiky má svoje rácio. Len je to inak, ako tvrdia Šebej a Barto. Tak ako nemali Nemci v roku 1943 na všetky fronty dosť vojakov, tak nebudú mať teraz dosť peňazí. Pax Germanica má vo svojej DNA zakódovanú obmedzenú životnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.