Tvorivý neporiadok alebo ja viem, kde čo mám, tak mi to láskavo neupratuj – tieto pojmy majú môj syn a dcéra odo mňa. Viem to a priznávam. Nemám v skrini rovné komíny oblečenia a na stole symetricky rozložené papiere. A keď idem v noci spať, odkladám si zvršky na stoličku. Ale špinavé veci triedim do prania a plesnivý chlebík pod mojím vankúšom nebýva. V detskej izbe mojich detí však na vás vyskočí čokoľvek v akomkoľvek štádiu rozkladu, a tak sa snažím tam nechodiť. Šetrím si nervy. Kde to nabrali a od koho? Dávame im so ženou zlý príklad? Aj ona je pracovne vyťažená a na poriadne vyupratovanie k nám chodí pani Gitka. Je poriadok skutočne základom výchovy? A vôbec, môže si viacčlenná rodina s deťmi udržať doma katalógový poriadok plus šťastie, pokoj a pohodu zároveň?
„Toto si narysovala kružidlom?“
„Nie. Pekné, že?“
„Keby to nebolo na geometriu, tak hej.“
„Nemám kružidlo. Pani Gitka mi ho niekam odložila.“
Po takýchto rozhovoroch s dcérou už nie som schopný sústrediť sa na nič zmysluplné. Myslím len na to, koľko kružidiel, kľúčov, mobilov, kalkulačiek a iných drobných vecí existuje v tichosti kdesi v útrobách tejto domácnosti. Sú tam a čakajú na svoj návrat na planétu užívania. Tu neplatí moje povestné – keď to budem skutočne potrebovať, ono sa mi to objaví. Tu vládne nekontrolovateľný chaos a bezbrehé nakupovanie. Odchádzam na zberný dvor odniesť aspoň náš vytriedený odpad, aby som trochu dorovnal ten bezútešný pocit.
„Čo sa vám stalo, sused?“ spýtam sa Jožka, čo spolu so svojím synom Jojom prevádzkuje náš zberný dvor. Nad koreňom nosa, niekde na miestach tretieho oka má škaredú čerstvú jazvu.
„Ále, pohneval som sa so synom a hodil po mne, oné, škridlu.“
Sústrastne som zavzdychal a radšej som sa ani nepýtal, kde je Jojo.
„To by sa malo zašiť. Zavolám žene,“ ponúkol som sa a hodil Jožka do nemocnice. Po ceste mi vysvetlil, že sa to zomlelo tak rýchlo, že vlastne ani nevie, čo toho jeho Joja tak rozčertilo.
„Hovorím mu, blato si olúp z tých tenisiek, keď ideš dnuká a on sa len zohol a bác. Nebojte sa, aj som mu nos zato zlomil! Čo má čo škridle hádzať po tatkovi?!“
Spomenul som si na jedinú facku, čo som strelil svojmu synovi Jurajovi. Mal vtedy osem a robil všetko preto, aby sme si ho všímali viac ako jeho čerstvo narodenú sestru Hanu. Boli sme so ženou nevyspatí, unavení, lebo naše deti zásadne neuznávali noc ako čas oddychu, a tak si to odniesol Juraj. To kvílenie, ktoré spustil po údere, keď som ho nechal samého v izbe, to mám dodnes v ušiach. Išiel som rovno do chladničky a nalial sebe aj žene slivovicu. Dojčenie nedojčenie, obaja sme to potrebovali. Syn si vtedy oblepil celú izbu papierikmi, na ktorých bol dátum a veta: Dnes ma tatino ZBIL! Bol to otrasný pocit. Otázku biť či nebiť som tým definitívne vyriešil, aj keď musím povedať, že Jurajovo správanie sa ako čarovným prútikom zmenilo. Šok zafungoval. Ak nerátam akciu, keď chcel sestru v kočíku vymeniť za rovnako starého chlapca a keď ju zamkol v kúpeľni a stratil kľúč. Žiadnu bitku už od nás nedostal. Pri pohľade na dokatovaného Jožka som si pomyslel na svoje dve dorastajúce deti. Aspoň že nie sú agresívne, keď už neupratujú.
„Tati, poznáš ten trik s vodou, keď spíš?“ spýtala sa ma Hana, keď som jej vyčistil žalúdok za dva páry špinavých ponožiek pod stolom a nahryznutý keksík v peračníku.
„Nepoznám.“
„To sa robí tak, že keď niekto spí, namočíš mu prst do pohára so studenou vodou. A on sa pociká.“
„Ale nie!“
„Ale fakt! Minule keď som spala u Kariny, počkali sme s jej sestrami, kým zaspí a namočili jej ukazovák. A keď sa Karina v spánku otočila, tak mala na pyžame fľak ako si cvrkla.“
„To myslíš vážne, že ste jej toto urobili?!“
„No. Hej. Tak dobrú noc, tati,“ rozlúčila sa Hanka a zavesila mi na líce dlhú pusu. Prvýkrát som tú pusu bral s rezervou a nemohol som spať. Žena mala nočnú, Juraj spal u Akoša a ja som potreboval byť v strehu. Kdesi v hlave mi blikalo varovné svetielko so vztýčeným ukazovákom a vybavoval som si ten Hankin spokojný úsmev, keď mi želala dobrú noc. Pozrel som si horor Sirotek, čo ma len utvrdilo v mojom rozhodnutí nezaspať. Po jednej v noci ma začal zmáhať spánok. Musel som sa zamestnať, a tak som začal triediť papiere na svojom stole. Otvoril som výpisy z účtov, založil ich do zakladača. O tretej už som mal vyleštenú aj sklokeramickú dosku a odvápnenú rýchlovarnú kanvicu. Preleštil som všetky stoly a pozametal dlážku. Práve, keď som si sadol a pomyslel si, že to preháňam, zazvonil mi budík. Čas dať si sprchu, urobiť raňajky a zobudiť Hanku. Bol som na seba hrdý. Nepocikal som sa a náš dom bol ako z katalógu. Ibaže si to nikto nevšimol. Žena hneď po príchode natrúsila, syn rozložil na stoly svoje nákresy a Hana nemohla nájsť cvičky tak vyložila skriňu s topánkami a nestihla ju naložiť naspäť. Človek sa učí celý život.
„Toto si narysovala kružidlom?“
„Nie. Pekné, že?“
„Keby to nebolo na geometriu, tak hej.“
„Nemám kružidlo. Pani Gitka mi ho niekam odložila.“
Po takýchto rozhovoroch s dcérou už nie som schopný sústrediť sa na nič zmysluplné. Myslím len na to, koľko kružidiel, kľúčov, mobilov, kalkulačiek a iných drobných vecí existuje v tichosti kdesi v útrobách tejto domácnosti. Sú tam a čakajú na svoj návrat na planétu užívania. Tu neplatí moje povestné – keď to budem skutočne potrebovať, ono sa mi to objaví. Tu vládne nekontrolovateľný chaos a bezbrehé nakupovanie. Odchádzam na zberný dvor odniesť aspoň náš vytriedený odpad, aby som trochu dorovnal ten bezútešný pocit.
„Čo sa vám stalo, sused?“ spýtam sa Jožka, čo spolu so svojím synom Jojom prevádzkuje náš zberný dvor. Nad koreňom nosa, niekde na miestach tretieho oka má škaredú čerstvú jazvu.
„Ále, pohneval som sa so synom a hodil po mne, oné, škridlu.“
Sústrastne som zavzdychal a radšej som sa ani nepýtal, kde je Jojo.
„To by sa malo zašiť. Zavolám žene,“ ponúkol som sa a hodil Jožka do nemocnice. Po ceste mi vysvetlil, že sa to zomlelo tak rýchlo, že vlastne ani nevie, čo toho jeho Joja tak rozčertilo.
„Hovorím mu, blato si olúp z tých tenisiek, keď ideš dnuká a on sa len zohol a bác. Nebojte sa, aj som mu nos zato zlomil! Čo má čo škridle hádzať po tatkovi?!“
Spomenul som si na jedinú facku, čo som strelil svojmu synovi Jurajovi. Mal vtedy osem a robil všetko preto, aby sme si ho všímali viac ako jeho čerstvo narodenú sestru Hanu. Boli sme so ženou nevyspatí, unavení, lebo naše deti zásadne neuznávali noc ako čas oddychu, a tak si to odniesol Juraj. To kvílenie, ktoré spustil po údere, keď som ho nechal samého v izbe, to mám dodnes v ušiach. Išiel som rovno do chladničky a nalial sebe aj žene slivovicu. Dojčenie nedojčenie, obaja sme to potrebovali. Syn si vtedy oblepil celú izbu papierikmi, na ktorých bol dátum a veta: Dnes ma tatino ZBIL! Bol to otrasný pocit. Otázku biť či nebiť som tým definitívne vyriešil, aj keď musím povedať, že Jurajovo správanie sa ako čarovným prútikom zmenilo. Šok zafungoval. Ak nerátam akciu, keď chcel sestru v kočíku vymeniť za rovnako starého chlapca a keď ju zamkol v kúpeľni a stratil kľúč. Žiadnu bitku už od nás nedostal. Pri pohľade na dokatovaného Jožka som si pomyslel na svoje dve dorastajúce deti. Aspoň že nie sú agresívne, keď už neupratujú.
„Tati, poznáš ten trik s vodou, keď spíš?“ spýtala sa ma Hana, keď som jej vyčistil žalúdok za dva páry špinavých ponožiek pod stolom a nahryznutý keksík v peračníku.
„Nepoznám.“
„To sa robí tak, že keď niekto spí, namočíš mu prst do pohára so studenou vodou. A on sa pociká.“
„Ale nie!“
„Ale fakt! Minule keď som spala u Kariny, počkali sme s jej sestrami, kým zaspí a namočili jej ukazovák. A keď sa Karina v spánku otočila, tak mala na pyžame fľak ako si cvrkla.“
„To myslíš vážne, že ste jej toto urobili?!“
„No. Hej. Tak dobrú noc, tati,“ rozlúčila sa Hanka a zavesila mi na líce dlhú pusu. Prvýkrát som tú pusu bral s rezervou a nemohol som spať. Žena mala nočnú, Juraj spal u Akoša a ja som potreboval byť v strehu. Kdesi v hlave mi blikalo varovné svetielko so vztýčeným ukazovákom a vybavoval som si ten Hankin spokojný úsmev, keď mi želala dobrú noc. Pozrel som si horor Sirotek, čo ma len utvrdilo v mojom rozhodnutí nezaspať. Po jednej v noci ma začal zmáhať spánok. Musel som sa zamestnať, a tak som začal triediť papiere na svojom stole. Otvoril som výpisy z účtov, založil ich do zakladača. O tretej už som mal vyleštenú aj sklokeramickú dosku a odvápnenú rýchlovarnú kanvicu. Preleštil som všetky stoly a pozametal dlážku. Práve, keď som si sadol a pomyslel si, že to preháňam, zazvonil mi budík. Čas dať si sprchu, urobiť raňajky a zobudiť Hanku. Bol som na seba hrdý. Nepocikal som sa a náš dom bol ako z katalógu. Ibaže si to nikto nevšimol. Žena hneď po príchode natrúsila, syn rozložil na stoly svoje nákresy a Hana nemohla nájsť cvičky tak vyložila skriňu s topánkami a nestihla ju naložiť naspäť. Človek sa učí celý život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.