Ale nevadí, dôležité je, že to pochopila, lebo som to skúsil povedať Štibránymu, to je náš nový správca, a ten namiesto toho, aby sa zasmial, tak sa pokúšal odpovedať, lebo si myslel, že sa ho to naozaj pýtam, a povedal, že čo by si asi mal želať, že sa to má robiť, keď padá hviezda a aj to že je kravina. S humorom, Emil, to nie je jednoduché a žartovať pred takými, čo to nepochopia, je strašné riziko. Štibrányho som potom ešte vyskúšal, aby som si overil jeho neschopnosť pochopiť vtip. Povedal som mu, keď sa sťažoval na svoj vek, že jedinou výhodou nášho pokročilého veku je, že už nemôžeme umrieť predčasne. Chvíľu mlčal, a potom sa opýtal, že prečo. Tak som sa nasral, že som mu na to povedal, že kedykoľvek umrie, bude už neskoro. To okamžite pochopil a urazil sa. Mal som dobrého kamoša, s ktorým som bol voľakedy v päťdesiatych rokoch na vojne, a keď môj kamoš ukázal veliteľovi vojenskú knižku, mal tam napísané v kolónke „znalost cizích řečí“ že vie po nemecky, po rusky, čiastočne po cigánsky a sem-tam po mongolsky a keď mu náš veliteľ povedal, aby povedal niečo po mongolsky, tak kamoš povedal asi toto: „Ming hunh pľung hrk bakula,“ a keď sa ho veliteľ opýtal, čo to znamená, povedal že: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ A veliteľ mu s vážnou tvárou povedal, aby mu to napísal na papier, že sa to zíde, keby náhodou prišla do kasárne návšteva z Mongolska. Našťastie Mongoli neprišli, o desať rokov prišli Rusi a počul som, že náš veliteľ, ešte stále bol v tej kasárni, behal po kasárenskom dvore do pol pása vyzlečený, opitý jak delo a vykrikoval „Ming hunh pľung hrk bakula!“ Sranda sa skončila. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.