.víťazom summitu je nemecká kancelárka Angela Merkelová. Znovu sa ukázala ako triezva diplomatka, budovateľka konsenzu a krízová manažérka, ktorá s citom dokázala zladiť záujmy sedemnástich nevyspytateľných členov eurozóny. Človek nemusí byť fanúšikom eurovalu a ďalších záchranných politík, no jej politický štýl si zaslúži istý obdiv. Nemcov, ktorí sú nahnevaní na Atény a nevyhnutnosť garantovať čoraz horibilnejšie sumy, teší predovšetkým odpis polovice gréckeho dlhu. Pre Merkelovú by mohol summit znamenať obrat v doteraz skeptických náladách voličov, i keď bleskové posummitové výskumy tomu zatiaľ veľmi nenasvedčovali. Naopak, veľkými porazenými boli Silvio Berlusconi a Nicolas Sarkozy. .nepoučujte nás!
Taliansky premiér síce na kritiku stavu verejných financií jeho krajiny zo strany Nemecka a Francúzska reagoval podráždeným „Nepoučujte nás!“, ale napokon prisľúbil reformy, ktoré ho zrejme budú stáť funkciu. Na zozname je zvýšenie veku odchodu do dôchodku, privatizácia i spružnenie pracovného práva. Taliansko má konečne začať rásť a znížiť pomer svojich dlhov voči HDP do roku 2014 zo 120 na 113 percent. No krátko pred našou uzávierkou sa ukázalo, že trhy týmto plánom nedôverujú. Taliansku totiž vyskočili úroky na desaťročných dlhopisoch na najvyššiu úroveň od zavedenia eura. Summitu sa tak nepodarilo dosiahnuť, aby sa nárast nákladov na refinancovanie talianskeho dlhu zastavil.
Francúzsky prezident zatiaľ na nemeckom odpore stroskotal so svojou požiadavkou pákovať euroval cez Európsku centrálnu banku, čo by z nej urobilo samoobsluhu rozhadzovačných politikov. Po skončení summitu Sarkozy v starostlivo zinscenovanom 90-minútovom televíznom rozhovore svojim krajanom s neobvyklou otvorenosťou oznámil: „Mojou úlohou je urobiť Francúzsko podobnejšie Nemecku, a nie tým krajinám, v ktorých sa odohrávajú drámy.“ Skrývaním sa za Merkelovú prezident jednak maskuje slabosť vlastnej krajiny, jednak hľadá alibi, prečo Francúzsko musí uskutočniť nepopulárne reformy, ktoré zabránia zosunu do rovnakej ligy s problémovými štátmi Stredomoria. Ale pri bilancii minulotýždňových víťazov a porazených netreba zabúdať ani na bankárov, Grécko a daňovníkov v eurozóne. .otázniky dohody
Hlavné body dohody sú tri: zníženie gréckeho dlhu o 50 percent, posilnenie eurovalu na bilión eur bez potreby navyšovať garancie štátov a rekapitalizácia bánk. Zvonku to nevyzerá ako zlý obchod, no zblízka sa objavujú vážne chyby krásy. Banky by Grécku mali odpustiť 100 miliárd eur a dlh krajiny by sa mal do roku 2020 znížiť na 120 percent HDP. Problém je, že odpis sa bude týkať len súkromných investorov, nie dlhopisov, ktoré vlastnia ECB, MMF alebo európske štáty. Takže napokon pôjde len asi o 28-percentný haircut. Zaujímavé je, že niektorí analytici požadovali až 80-percentné odpísanie gréckeho dlhu ako podmienku, aby krajina vôbec mala šancu pozviechať sa. Inak sa už čoskoro objaví „téma Grécko“ na rokovacom stole znova.
Európske banky by takisto mali zohnať vyše 100 miliárd eur, aby navýšili vlastný kapitál na deväť percent. Ak sa im nepodarí získať ich od súkromných investorov, budú musieť banky rekapitalizovať štáty. V prípade, že toho vlády nebudú schopné, pomôže euroval. Práve kapacita EFSF sa má zvýšiť až na bilión eur, a to pomocou využitia finančnej páky. Technické detaily doriešia ministri financií. Niektorým analytikom sa zdá bilión málo (predtým sa hovorilo aj o dvoch až troch), na druhej strane, pákovanie zvyšuje riziko morálneho hazardu a zakotvuje princíp „privatizácie ziskov a zoštátňovania (časti) strát“. Je ironické, že finančné nástroje, ktoré politici kritizujú v súkromnom sektore, sami využívajú.
Súčasný správca eurovalu, nemecký ekonóm Klaus Regling odletel koncom minulého týždňa do Ázie, aby sa v Tokiu a Pekingu uchádzal o podporu pre euroval a vysvetľoval, ako bude pákovanie fungovať. V súvislostí s hľadaním záchrany eurozóny v čínskych peňaženkách je zaujímavá jedna vec: euro i koncepcia čoraz tesnejšej integrácie sa predávali ako nástroj prežitia Európy vo svete, ktorý budú čoraz viac určovať mamutie krajiny ako Čína alebo India. Dnes prichádzajú Európania kvôli záchrane týchto projektov práve do Číny, aby im tá láskavo pomohla zo svojich obrovských devízových rezerv. Uvidíme, akú dlhodobú cenu si zato Ríša stredu vypýta.
Ďalším skúšobným kameňom odhodlania politikov a trpezlivosti finančných trhov bude stretnutie G-20 v Cannes tento týždeň. Rokovania sa majú sústrediť na otázku, ako opätovne naštartovať konjunktúru svetovej ekonomiky. Bez ohľadu na summity, dlhodobé upokojenie situácie prinesie až skresanie nahromadených dlhov (nielen ich rozptyľovanie na stále nové plecia), ozdravenie verejných financií a naštartovanie zdravého hospodárskeho rastu. To sa v prípade najohrozenejších krajín nezaobíde bez bolestivého spružnenia ekonomiky a škrtov v sociálnej oblasti. Problém je, že prirodzený tlak trhov na reformy a šetrenie sa kvôli výsledkom summitu oslabil. Preto teraz vzrastie snaha vyvíjať tlak prostredníctvom novovytváraných centrálnych politických inštitúcií. .dvojrýchlostná Európa
Nemecký týždenník Spiegel si v súvislosti so summitom všimol, že Európska únia, rozdelená na eurozónu a zvyšok, zrejme definitívne vykročila na cestu k dvojrýchlostnému usporiadaniu. Bolo to vidieť na spôsobe, akým prebiehali rokovania. Vždy, keď sa mali diať samotné rozhodnutia, boli predstavitelia desiatich členských štátov, ktoré nepoužívajú euro, nútení opustiť rokovaciu miestnosť. A tak hrali podľa týždenníka premiéri Luxemburska a Slovenska dôležitejšiu úlohu ako predstavitelia oveľa väčšieho Poľska a Veľkej Británie. Na vyvrcholení rokovaní v stredu si nečlenovia eurozóny síce vynútili účasť (po víkendovej hlučnej výmene názorov), ale na vyjadrenie postojov k dlhovej kríze mali vyhradených len prvých 90 minút. Konečné rozhodovanie sa udialo v rámci tvrdého jadra.
Skutočnosť, že Slovensko je v užšom kruhu, možno zaiste prezentovať verejnosti ako úspech, pretože teoreticky ovplyvňujeme rozhodnutia eurozóny. Občas si dokonca aj vyrokujeme výnimku, ako to dokázala Radičová pri pomoci Grécku, o ktorej interpretáciu teraz zvádza politický boj SaS a SDKÚ. Lenže v praxi naša spoluúčasť na rozhodovaní bude zrejme vyzerať viac ako prihadzovanie hŕstky slovenských žetónov na nemeckú stranu váh. Možno len zopakovať to, čo už zaznelo veľakrát: pokiaľ sú Francúzi ponížení a eurozónu vedie vecná a chladnokrvná Angela Merkelová, nemusí to prekážať. Súčasná kancelárka rozhodne predstavuje tú rozumnejšiu tvár Nemecka. No v eurozóne, ktorú budú po najbližších nemeckých voľbách možno riadiť sociálni demokrati, ktorí sú väčšími prívržencami centralizácie než Merkelová, sa Slovensku bude dýchať o dosť ťažšie. Zvlášť ak bude Nemcom pritakávať aj Robert Fico.
Spomienky na časy, keď Európe dominovala megalomanská dvojica Schröder – Chirac, oživila roztržka medzi Nicolasom Sarkozym a Davidom Cameronom. Keď chcel byť britský premiér vtiahnutý do najužšieho rozhodovacieho kruhu, lebo dlhová kríza ohrozuje aj jeho krajinu, francúzsky prezident mu povedal, že prepásol príležitosť mlčať. Podobné slová adresoval Jacques Chirac kedysi štátom stredovýchodnej Európy, ktoré v rozpore so želaniami Francúzska a Nemecka podporili americkú inváziu do Iraku. Ak sa riadenie eurozóny ďalej scentralizuje, okrajoví členovia Únie sa začnú sami viac koordinovať pod vedením Veľkej Británie a požadovať od Bruselu vrátenie niektorých kľúčových kompetencií. Je možné, že v takej situácii budú Slováci opäť so závisťou hľadieť na Čechov. Pretože kým my budeme vťahovaní na palubu ťažkopádneho superštátu, náš západný sused sa bude môcť správať flexibilnejšie. Pričom nepríde o výhodu prístupu na trh eurozóny. A to je tá jediná výhoda členstva v klube, ktorá je pre nás skutočne životne dôležitá.
Taliansky premiér síce na kritiku stavu verejných financií jeho krajiny zo strany Nemecka a Francúzska reagoval podráždeným „Nepoučujte nás!“, ale napokon prisľúbil reformy, ktoré ho zrejme budú stáť funkciu. Na zozname je zvýšenie veku odchodu do dôchodku, privatizácia i spružnenie pracovného práva. Taliansko má konečne začať rásť a znížiť pomer svojich dlhov voči HDP do roku 2014 zo 120 na 113 percent. No krátko pred našou uzávierkou sa ukázalo, že trhy týmto plánom nedôverujú. Taliansku totiž vyskočili úroky na desaťročných dlhopisoch na najvyššiu úroveň od zavedenia eura. Summitu sa tak nepodarilo dosiahnuť, aby sa nárast nákladov na refinancovanie talianskeho dlhu zastavil.
Francúzsky prezident zatiaľ na nemeckom odpore stroskotal so svojou požiadavkou pákovať euroval cez Európsku centrálnu banku, čo by z nej urobilo samoobsluhu rozhadzovačných politikov. Po skončení summitu Sarkozy v starostlivo zinscenovanom 90-minútovom televíznom rozhovore svojim krajanom s neobvyklou otvorenosťou oznámil: „Mojou úlohou je urobiť Francúzsko podobnejšie Nemecku, a nie tým krajinám, v ktorých sa odohrávajú drámy.“ Skrývaním sa za Merkelovú prezident jednak maskuje slabosť vlastnej krajiny, jednak hľadá alibi, prečo Francúzsko musí uskutočniť nepopulárne reformy, ktoré zabránia zosunu do rovnakej ligy s problémovými štátmi Stredomoria. Ale pri bilancii minulotýždňových víťazov a porazených netreba zabúdať ani na bankárov, Grécko a daňovníkov v eurozóne. .otázniky dohody
Hlavné body dohody sú tri: zníženie gréckeho dlhu o 50 percent, posilnenie eurovalu na bilión eur bez potreby navyšovať garancie štátov a rekapitalizácia bánk. Zvonku to nevyzerá ako zlý obchod, no zblízka sa objavujú vážne chyby krásy. Banky by Grécku mali odpustiť 100 miliárd eur a dlh krajiny by sa mal do roku 2020 znížiť na 120 percent HDP. Problém je, že odpis sa bude týkať len súkromných investorov, nie dlhopisov, ktoré vlastnia ECB, MMF alebo európske štáty. Takže napokon pôjde len asi o 28-percentný haircut. Zaujímavé je, že niektorí analytici požadovali až 80-percentné odpísanie gréckeho dlhu ako podmienku, aby krajina vôbec mala šancu pozviechať sa. Inak sa už čoskoro objaví „téma Grécko“ na rokovacom stole znova.
Európske banky by takisto mali zohnať vyše 100 miliárd eur, aby navýšili vlastný kapitál na deväť percent. Ak sa im nepodarí získať ich od súkromných investorov, budú musieť banky rekapitalizovať štáty. V prípade, že toho vlády nebudú schopné, pomôže euroval. Práve kapacita EFSF sa má zvýšiť až na bilión eur, a to pomocou využitia finančnej páky. Technické detaily doriešia ministri financií. Niektorým analytikom sa zdá bilión málo (predtým sa hovorilo aj o dvoch až troch), na druhej strane, pákovanie zvyšuje riziko morálneho hazardu a zakotvuje princíp „privatizácie ziskov a zoštátňovania (časti) strát“. Je ironické, že finančné nástroje, ktoré politici kritizujú v súkromnom sektore, sami využívajú.
Súčasný správca eurovalu, nemecký ekonóm Klaus Regling odletel koncom minulého týždňa do Ázie, aby sa v Tokiu a Pekingu uchádzal o podporu pre euroval a vysvetľoval, ako bude pákovanie fungovať. V súvislostí s hľadaním záchrany eurozóny v čínskych peňaženkách je zaujímavá jedna vec: euro i koncepcia čoraz tesnejšej integrácie sa predávali ako nástroj prežitia Európy vo svete, ktorý budú čoraz viac určovať mamutie krajiny ako Čína alebo India. Dnes prichádzajú Európania kvôli záchrane týchto projektov práve do Číny, aby im tá láskavo pomohla zo svojich obrovských devízových rezerv. Uvidíme, akú dlhodobú cenu si zato Ríša stredu vypýta.
Ďalším skúšobným kameňom odhodlania politikov a trpezlivosti finančných trhov bude stretnutie G-20 v Cannes tento týždeň. Rokovania sa majú sústrediť na otázku, ako opätovne naštartovať konjunktúru svetovej ekonomiky. Bez ohľadu na summity, dlhodobé upokojenie situácie prinesie až skresanie nahromadených dlhov (nielen ich rozptyľovanie na stále nové plecia), ozdravenie verejných financií a naštartovanie zdravého hospodárskeho rastu. To sa v prípade najohrozenejších krajín nezaobíde bez bolestivého spružnenia ekonomiky a škrtov v sociálnej oblasti. Problém je, že prirodzený tlak trhov na reformy a šetrenie sa kvôli výsledkom summitu oslabil. Preto teraz vzrastie snaha vyvíjať tlak prostredníctvom novovytváraných centrálnych politických inštitúcií. .dvojrýchlostná Európa
Nemecký týždenník Spiegel si v súvislosti so summitom všimol, že Európska únia, rozdelená na eurozónu a zvyšok, zrejme definitívne vykročila na cestu k dvojrýchlostnému usporiadaniu. Bolo to vidieť na spôsobe, akým prebiehali rokovania. Vždy, keď sa mali diať samotné rozhodnutia, boli predstavitelia desiatich členských štátov, ktoré nepoužívajú euro, nútení opustiť rokovaciu miestnosť. A tak hrali podľa týždenníka premiéri Luxemburska a Slovenska dôležitejšiu úlohu ako predstavitelia oveľa väčšieho Poľska a Veľkej Británie. Na vyvrcholení rokovaní v stredu si nečlenovia eurozóny síce vynútili účasť (po víkendovej hlučnej výmene názorov), ale na vyjadrenie postojov k dlhovej kríze mali vyhradených len prvých 90 minút. Konečné rozhodovanie sa udialo v rámci tvrdého jadra.
Skutočnosť, že Slovensko je v užšom kruhu, možno zaiste prezentovať verejnosti ako úspech, pretože teoreticky ovplyvňujeme rozhodnutia eurozóny. Občas si dokonca aj vyrokujeme výnimku, ako to dokázala Radičová pri pomoci Grécku, o ktorej interpretáciu teraz zvádza politický boj SaS a SDKÚ. Lenže v praxi naša spoluúčasť na rozhodovaní bude zrejme vyzerať viac ako prihadzovanie hŕstky slovenských žetónov na nemeckú stranu váh. Možno len zopakovať to, čo už zaznelo veľakrát: pokiaľ sú Francúzi ponížení a eurozónu vedie vecná a chladnokrvná Angela Merkelová, nemusí to prekážať. Súčasná kancelárka rozhodne predstavuje tú rozumnejšiu tvár Nemecka. No v eurozóne, ktorú budú po najbližších nemeckých voľbách možno riadiť sociálni demokrati, ktorí sú väčšími prívržencami centralizácie než Merkelová, sa Slovensku bude dýchať o dosť ťažšie. Zvlášť ak bude Nemcom pritakávať aj Robert Fico.
Spomienky na časy, keď Európe dominovala megalomanská dvojica Schröder – Chirac, oživila roztržka medzi Nicolasom Sarkozym a Davidom Cameronom. Keď chcel byť britský premiér vtiahnutý do najužšieho rozhodovacieho kruhu, lebo dlhová kríza ohrozuje aj jeho krajinu, francúzsky prezident mu povedal, že prepásol príležitosť mlčať. Podobné slová adresoval Jacques Chirac kedysi štátom stredovýchodnej Európy, ktoré v rozpore so želaniami Francúzska a Nemecka podporili americkú inváziu do Iraku. Ak sa riadenie eurozóny ďalej scentralizuje, okrajoví členovia Únie sa začnú sami viac koordinovať pod vedením Veľkej Británie a požadovať od Bruselu vrátenie niektorých kľúčových kompetencií. Je možné, že v takej situácii budú Slováci opäť so závisťou hľadieť na Čechov. Pretože kým my budeme vťahovaní na palubu ťažkopádneho superštátu, náš západný sused sa bude môcť správať flexibilnejšie. Pričom nepríde o výhodu prístupu na trh eurozóny. A to je tá jediná výhoda členstva v klube, ktorá je pre nás skutočne životne dôležitá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.