.posledný summit mal byť opäť prelomový, no nepríde o pár týždňov ďalší krízový summit?
To sa ťažko predpovedá, pretože to závisí od toho, ako sa bude vyvíjať fiškálna situácia v iných krajinách na periférii eurozóny, ako aj od toho, či navrhnutá rekapitalizácia udrží tieto banky nad hladinou. Dlhodobo máme dôvod byť skeptickí. .prečo?
Európska periféria má stále obrovský fiškálny problém a obrovský problém s konkurencieschopnosťou, čo možno klásť za vinu členstvu týchto krajín v eurozóne. .vy teda túto krízu pokladáte za menovú - keby teda krajiny ako Grécko neboli v eurozóne, dnes by Európa nečelila hrozbe finančného kolapsu?
Áno, sme svedkami krízy, ktorej korene sú v tom, že eurozóna je politickým konštruktom, ktorý nikdy nebol ekonomicky zdôvodnený. Spoločná menová politika pre 17 veľmi rôznorodých európskych krajín musela nevyhnutne viesť k makroekonomickým nerovnováham. Tie sa v Grécku prejavujú ako fiškálny problém. .v prípade Grécka teraz došlo k takzvanému dobrovoľnému odpisu dlhov, pričom politici sa vyhýbajú pojmu bankrot. Naozaj nejde o bankrot?
Ide, samozrejme, o istú formu bankrotu. Nie je to však bankrot unilaterálny a neriadený. .vyrieši tento odpis dlhov grécky problém?
Nie, nevyrieši. Grécky dlh je stále obrovský, a aj po reštrukturalizácii má dosiahnuť 120 percent HDP v roku 2020. Navyše, default nerieši dynamiku dlhu, ktorá je stále neuspokojivá. A povedzme si, že keby aj Grécko zázračne vyriešilo všetky problémy so svojimi verejnými financiami, tak stále bude trpieť obrovským problémom konkurencieschopnosti, ktorý nemožno vyriešiť v rámci systému pevných výmenných kurzov. .banky sa vraj do poslednej chvíle nechceli sa zmieriť s 50-percentným odpisom dlhov pre Grécko, no kancelárka Merkelová ich napokon dotlačila k „dobrovoľnému" odpisu dlhov. Ide skôr o divadlo pre verejnosť, alebo je tento summit naozaj obratom v prístupe k bankám?
K ozajstnému obratu neprichádza. Dlho bolo zjavné, že k nejakej forme bankrotu príde a politici hľadali riešenia, ako zmierniť jeho dopady na bankový sektor. Banky sa, pochopiteľne, snažili a budú snažiť akýmkoľvek odpisom zabrániť a politici tak s nimi hrali hru, v ktorej im nebolo dopredu jasné, či a aký veľky odpis banky znesú. Preto je s gréckou reštrukturalizáciou spojená rekapitalizácia bánk a zvyšovanie kapitálových požiadaviek. .mnohí bankári však namietajú, že napríklad vynútené zvyšovanie vlastného kapitálu bánk bude znamenať, že budú poskytovať menej úverov, čím sa ekonomická situácia len zhorší. Je to tak?
Áno. Zvyšovanie kapitálových požiadaviek pôsobí procyklicky, a znamená, že banky budú menej schopné financovať súkromný sektor. Za súčasnej situácie hrozí, podobne ako v prípade amerického TARPU (záchranný program na podporu finančných trhov – pozn. red.), že si zachránime banky, no za cenu ekonomického rastu. Otázkou je, čo by sa teda malo robiť, keďže sa predpokladá, že nekontrovateľná banková kríza by skoro isto spôsobila veľkú recesiu. .a nie je to tak?
To je síce pravda, ale len čiastočne. Problémom totiž nie je pád bánk ako taký, ale pokles nominálneho HDP, ktorý by nasledoval. Ale s tým sa menová politika dokáže vyrovnať rozličnými prostriedkami. Čiže na riešenie krízy nie je potrebné zachraňovať banky – naopak, je len správne, aby tie niesli náklady chybných rozhodnutí – ale je potrebná taká menová politika, ktorá bude cieľovať nominálne HDP namiesto inflácie. .ako to myslíte?
Cieľovanie nominálneho HDP je myšlienka, ktorá naberá na vplyve medzi akademickými ekonómami predovšetkým v Spojených štátoch. Ide o nové riešenie problému duálneho mandátu centrálnych bánk, ktorým je nízka inflácia a udržiavanie makroekonomickej stability. Ak by centrálne banky používali ako cieľ nominálne HDP namiesto inflácie, tak by používali oveľa prísnejšiu menovú politiku v dobách rýchleho rastu produktivity. Začiatkom uplynulej dekády by tak menová politika na oboch stranách Atlantiku bola bývala oveľa reštriktívnejšia, a zabránila by neudržateľnému rastu na trhu nehnuteľností v USA, ako aj niektorým excesom v eurozóne. A naopak, v časoch finančných kríz a záporných nominálnych šokov by bola menová politika oveľa agresívnejšia, často za použitia nekonvenčných prostriedkov menovej politiky – napríklad negatívnych úrokových sadzieb uvalených na vklady v centrálnej banke či na nadbytočné rezervy v bankách. .ďalším dôležitým výsledkom summitu je nová palebná sila eurovalu (EFSF), ktorá má vďaka pákovému efektu vzrásť na jeden bilión eur. Je to dobrý nápad?
Takzvané pákovanie EFSF je trikom na zakrytie toho, že nikto nie je ochotný poskytnúť kredibilné záruky toho, že bude konať ako veriteľ poslednej inštancie. EFSF nie je dôveryhodná inštitúcia, doposiaľ fungovala ako urýchlovač krízy, a nie ako „veľká bazuka," ktorá mala trhy upokojiť. Dôvod je jednoduchý: tým zárukám sa nedá veriť. Taliansko ručí za 18 percent všetkých dlhopisov a iných dlhových inštrumentov vydaných EFSF, a to v situácii, keď nie je ďaleko od insolventnosti. Francúzske záruky vedú trhy k tomu, že pochybujú o jeho AAA ratingu. Keď o tento rating príde, tak je jasné, že EFSF si svoj rating takisto neudrží. Ako si EFSF potom nájde investorov, nie je jasné. No a tento fundamentálny problém sa len zvyšuje tým, keď politici EFSF zväčšujú. Čím je ten fond väčší, tým menej dôveryhodne pôsobia tie záruky, ktoré sú doň vložené. .pokladáte teda koncept eurovalu za pomýlený?
Ten koncept je skutočne pomýlený. Chápu to aj komentátori, ako napríklad Wolfgang Münchau z tradične mimoriadne „proeurópskych" Financial Times. .lenže Angela Merkelová či Ivan Mikloš hovoria, že cesta eurovalov dnes nemá alternatívu. Existuje vôbec rozumná a politicky realizovateľná alternatíva, ktorá by mohla aj v tejto fáze nahradiť euroval?
Ozajstné, trvalé riešenia situácie sú dve. Európske krajiny môžu nastúpiť cestu skutočnej fiškálnej integrácie so všetkým, čo k tomu patrí – permanentnými transfermi, schvaľovaním rozpočtov na európskej úrovni, európskymi daňami.
<//strong>Z technokratického hľadiska by toto bolo riešením. Jediné, čo by mu chýbalo, je akákoľvek demokratická legitimita. Európania si takú úniu neželajú. A uvedomme si, že EÚ beztak funguje za cenu masívneho demokratického deficitu, ktorý by sa ďalšou integráciou len prehĺbil, a to s nedoziernymi následkami. Takéto riešenie ja osobne nechcem. ... a teda?
Druhým riešením, ktoré preferujem, by bol odchod krajíny periférie z eurozóny, ktoré reštrukturalizujú dlhy, devalvujú a získajú priestor na reformy, aké potrebujú. Súčasťou tohto, pre mňa ideálneho riešenia je aj to, že sa európski politici prestanú hrať s bankami a namiesto toho si bude Európska centrálna banka robiť svoju prácu poriadne – tým, že bude pád bánk kompenzovať agresívnou menovou politikou stabilizujúcou nominálne HDP v eurozóne. Dalibor Roháč/
študoval v Oxforde, na George Mason Univerizty a na Karlovej univerzite v Prahe. Momentálne pôsobí ako výskumník v londýnskom Legatum Institute. Svoje texty publikoval vo svetových novinách ako Financial Times, Wall Street Journal, International Herald Tribune a Weekly Standard.
To sa ťažko predpovedá, pretože to závisí od toho, ako sa bude vyvíjať fiškálna situácia v iných krajinách na periférii eurozóny, ako aj od toho, či navrhnutá rekapitalizácia udrží tieto banky nad hladinou. Dlhodobo máme dôvod byť skeptickí. .prečo?
Európska periféria má stále obrovský fiškálny problém a obrovský problém s konkurencieschopnosťou, čo možno klásť za vinu členstvu týchto krajín v eurozóne. .vy teda túto krízu pokladáte za menovú - keby teda krajiny ako Grécko neboli v eurozóne, dnes by Európa nečelila hrozbe finančného kolapsu?
Áno, sme svedkami krízy, ktorej korene sú v tom, že eurozóna je politickým konštruktom, ktorý nikdy nebol ekonomicky zdôvodnený. Spoločná menová politika pre 17 veľmi rôznorodých európskych krajín musela nevyhnutne viesť k makroekonomickým nerovnováham. Tie sa v Grécku prejavujú ako fiškálny problém. .v prípade Grécka teraz došlo k takzvanému dobrovoľnému odpisu dlhov, pričom politici sa vyhýbajú pojmu bankrot. Naozaj nejde o bankrot?
Ide, samozrejme, o istú formu bankrotu. Nie je to však bankrot unilaterálny a neriadený. .vyrieši tento odpis dlhov grécky problém?
Nie, nevyrieši. Grécky dlh je stále obrovský, a aj po reštrukturalizácii má dosiahnuť 120 percent HDP v roku 2020. Navyše, default nerieši dynamiku dlhu, ktorá je stále neuspokojivá. A povedzme si, že keby aj Grécko zázračne vyriešilo všetky problémy so svojimi verejnými financiami, tak stále bude trpieť obrovským problémom konkurencieschopnosti, ktorý nemožno vyriešiť v rámci systému pevných výmenných kurzov. .banky sa vraj do poslednej chvíle nechceli sa zmieriť s 50-percentným odpisom dlhov pre Grécko, no kancelárka Merkelová ich napokon dotlačila k „dobrovoľnému" odpisu dlhov. Ide skôr o divadlo pre verejnosť, alebo je tento summit naozaj obratom v prístupe k bankám?
K ozajstnému obratu neprichádza. Dlho bolo zjavné, že k nejakej forme bankrotu príde a politici hľadali riešenia, ako zmierniť jeho dopady na bankový sektor. Banky sa, pochopiteľne, snažili a budú snažiť akýmkoľvek odpisom zabrániť a politici tak s nimi hrali hru, v ktorej im nebolo dopredu jasné, či a aký veľky odpis banky znesú. Preto je s gréckou reštrukturalizáciou spojená rekapitalizácia bánk a zvyšovanie kapitálových požiadaviek. .mnohí bankári však namietajú, že napríklad vynútené zvyšovanie vlastného kapitálu bánk bude znamenať, že budú poskytovať menej úverov, čím sa ekonomická situácia len zhorší. Je to tak?
Áno. Zvyšovanie kapitálových požiadaviek pôsobí procyklicky, a znamená, že banky budú menej schopné financovať súkromný sektor. Za súčasnej situácie hrozí, podobne ako v prípade amerického TARPU (záchranný program na podporu finančných trhov – pozn. red.), že si zachránime banky, no za cenu ekonomického rastu. Otázkou je, čo by sa teda malo robiť, keďže sa predpokladá, že nekontrovateľná banková kríza by skoro isto spôsobila veľkú recesiu. .a nie je to tak?
To je síce pravda, ale len čiastočne. Problémom totiž nie je pád bánk ako taký, ale pokles nominálneho HDP, ktorý by nasledoval. Ale s tým sa menová politika dokáže vyrovnať rozličnými prostriedkami. Čiže na riešenie krízy nie je potrebné zachraňovať banky – naopak, je len správne, aby tie niesli náklady chybných rozhodnutí – ale je potrebná taká menová politika, ktorá bude cieľovať nominálne HDP namiesto inflácie. .ako to myslíte?
Cieľovanie nominálneho HDP je myšlienka, ktorá naberá na vplyve medzi akademickými ekonómami predovšetkým v Spojených štátoch. Ide o nové riešenie problému duálneho mandátu centrálnych bánk, ktorým je nízka inflácia a udržiavanie makroekonomickej stability. Ak by centrálne banky používali ako cieľ nominálne HDP namiesto inflácie, tak by používali oveľa prísnejšiu menovú politiku v dobách rýchleho rastu produktivity. Začiatkom uplynulej dekády by tak menová politika na oboch stranách Atlantiku bola bývala oveľa reštriktívnejšia, a zabránila by neudržateľnému rastu na trhu nehnuteľností v USA, ako aj niektorým excesom v eurozóne. A naopak, v časoch finančných kríz a záporných nominálnych šokov by bola menová politika oveľa agresívnejšia, často za použitia nekonvenčných prostriedkov menovej politiky – napríklad negatívnych úrokových sadzieb uvalených na vklady v centrálnej banke či na nadbytočné rezervy v bankách. .ďalším dôležitým výsledkom summitu je nová palebná sila eurovalu (EFSF), ktorá má vďaka pákovému efektu vzrásť na jeden bilión eur. Je to dobrý nápad?
Takzvané pákovanie EFSF je trikom na zakrytie toho, že nikto nie je ochotný poskytnúť kredibilné záruky toho, že bude konať ako veriteľ poslednej inštancie. EFSF nie je dôveryhodná inštitúcia, doposiaľ fungovala ako urýchlovač krízy, a nie ako „veľká bazuka," ktorá mala trhy upokojiť. Dôvod je jednoduchý: tým zárukám sa nedá veriť. Taliansko ručí za 18 percent všetkých dlhopisov a iných dlhových inštrumentov vydaných EFSF, a to v situácii, keď nie je ďaleko od insolventnosti. Francúzske záruky vedú trhy k tomu, že pochybujú o jeho AAA ratingu. Keď o tento rating príde, tak je jasné, že EFSF si svoj rating takisto neudrží. Ako si EFSF potom nájde investorov, nie je jasné. No a tento fundamentálny problém sa len zvyšuje tým, keď politici EFSF zväčšujú. Čím je ten fond väčší, tým menej dôveryhodne pôsobia tie záruky, ktoré sú doň vložené. .pokladáte teda koncept eurovalu za pomýlený?
Ten koncept je skutočne pomýlený. Chápu to aj komentátori, ako napríklad Wolfgang Münchau z tradične mimoriadne „proeurópskych" Financial Times. .lenže Angela Merkelová či Ivan Mikloš hovoria, že cesta eurovalov dnes nemá alternatívu. Existuje vôbec rozumná a politicky realizovateľná alternatíva, ktorá by mohla aj v tejto fáze nahradiť euroval?
Ozajstné, trvalé riešenia situácie sú dve. Európske krajiny môžu nastúpiť cestu skutočnej fiškálnej integrácie so všetkým, čo k tomu patrí – permanentnými transfermi, schvaľovaním rozpočtov na európskej úrovni, európskymi daňami.
<//strong>Z technokratického hľadiska by toto bolo riešením. Jediné, čo by mu chýbalo, je akákoľvek demokratická legitimita. Európania si takú úniu neželajú. A uvedomme si, že EÚ beztak funguje za cenu masívneho demokratického deficitu, ktorý by sa ďalšou integráciou len prehĺbil, a to s nedoziernymi následkami. Takéto riešenie ja osobne nechcem. ... a teda?
Druhým riešením, ktoré preferujem, by bol odchod krajíny periférie z eurozóny, ktoré reštrukturalizujú dlhy, devalvujú a získajú priestor na reformy, aké potrebujú. Súčasťou tohto, pre mňa ideálneho riešenia je aj to, že sa európski politici prestanú hrať s bankami a namiesto toho si bude Európska centrálna banka robiť svoju prácu poriadne – tým, že bude pád bánk kompenzovať agresívnou menovou politikou stabilizujúcou nominálne HDP v eurozóne. Dalibor Roháč/
študoval v Oxforde, na George Mason Univerizty a na Karlovej univerzite v Prahe. Momentálne pôsobí ako výskumník v londýnskom Legatum Institute. Svoje texty publikoval vo svetových novinách ako Financial Times, Wall Street Journal, International Herald Tribune a Weekly Standard.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.