Dnes je situácia veľmi podobná. Ak odmyslíme HZDS, ktoré vtedy zápasilo o život, a teraz nejaví známky života – na rozdiel od SMK, predvolebná scéna je „dejavuizovaná“ pred dátum, keď padol Dzurinda. Vytvorením provizória na listine SDKÚ a neskôr v kresle premiéra vznikla v slovenskej pravici do značnej miery nová skutočnosť. Povedzme, fikcia nového obrodenia. Tá práve odchádza. Aj s hlavnou nositeľkou, hoci tá svoju vládnu funkciu opustí až v marci.
Kým o tom, ako premiérku limitoval vplyv straníckeho predsedu, sa popísalo veľa, o tom, do akej miery obmedzovala moc premiérky Dzurindu, sa hovorí málo. Nejde ani tak o prácu ministra zahraničných vecí, v ktorej bol veľmi slobodný, ale – povedzme – starosť o financovanie a zaopatrenie štruktúr aj členov strany, čomu ako predseda venoval desať rokov náležitú pozornosť... Odprisahať, že tu niekde ležia najhlbšie korene konca vlády SDKÚ-SaS-KDH-Most, sa nedá len z náznakov, akými sú záležitosti s platinou či daňovými budovami. Ale keby sa do veci nevložila „európska otázka“, veľmi vysoká bola pravdepodobnosť, že slovenská scéna by sa naďalej polarizovala v ústrety riadnym voľbám (2014) tak, že široká koalícia naprieč spektrom by bola nemysliteľná.
Naozaj nevedno, či euroval zachráni Európu a Slovensko v ňom. No jeho historický význam leží v tom, že bol použitý, aby „odmrazil“ koaličný potenciál Smeru. Bez ohľadu na reči Dzurindu či Generálnu líniu SDKÚ, formát širokej vlády je po marci 2012 najpravdepodobnejší. To je významný a prudký posun, najmä ak ho porovnáme s čoraz vyhrotenejšími vojnami (napríklad generálny prokurátor), ktoré sa viedli od nástupu vlády až po „predeurovalové“ mesiace. A to vnucuje neodbytnú otázku: Čo sa za krátky čas – od jari do jesene – tak dramaticky zmenilo? Zmenil sa (k lepšiemu?) Fico, zmenil sa Smer? Prečo sú zrazu Dzurinda a Mikloš pre nich prijateľní, veď napriek mantre, že „nevylučuje nikoho“, si Fico nevedel predstaviť sedieť s nimi v jednej vláde?
Nie, averzie medzi koalíciou a opozíciou nijako nezmizli. Práve naopak. To, čo za pätnásť mesiacov zrelo až dozrelo, je, že „cudzorodé prvky“ na poste premiéra a v pozícii druhej vládnej strany vyvolali alergickú reakciu usadených (starých) štruktúr slovenskej politiky. Tie bez ohľadu na predstavenia, udržiavajúce publikum vo vare (kto viac kradne a podobne), majú svoj dávny a „dedičný“ záujem na „fungovaní systému“ bez rušivých prvkov nejakej nadmernej transparentnosti či revolúcií v justícii. Ak teda euroval nebol dôvodom, ale zámienkou, tak logika deja a skutočnosť, že ukončiť vládu nemohlo byť chvíľkové hnutie mysle, hovoria o paradigmatickej zmene. V tom zmysle, že spoločný záujem politikov ako triedy prepísal deliace čiary slovenskej politiky. To ešte nevyhnutne neznamená, že nič iné ako „širokorozchodná“ z volieb vzísť nemôže. Osobné averzie zostávajú, u Fica aj „triedne“ myslenie, a zvonka môže prísť šok, ktorý premieša karty úplne. Vývoj však už ženie nová dynamika. K neradostnej perspektíve, že do najneistejších čias od vzniku štátu sa slušnej a kompetentnej vlády od tejto scény dočkať nemôžeme.
Kým o tom, ako premiérku limitoval vplyv straníckeho predsedu, sa popísalo veľa, o tom, do akej miery obmedzovala moc premiérky Dzurindu, sa hovorí málo. Nejde ani tak o prácu ministra zahraničných vecí, v ktorej bol veľmi slobodný, ale – povedzme – starosť o financovanie a zaopatrenie štruktúr aj členov strany, čomu ako predseda venoval desať rokov náležitú pozornosť... Odprisahať, že tu niekde ležia najhlbšie korene konca vlády SDKÚ-SaS-KDH-Most, sa nedá len z náznakov, akými sú záležitosti s platinou či daňovými budovami. Ale keby sa do veci nevložila „európska otázka“, veľmi vysoká bola pravdepodobnosť, že slovenská scéna by sa naďalej polarizovala v ústrety riadnym voľbám (2014) tak, že široká koalícia naprieč spektrom by bola nemysliteľná.
Naozaj nevedno, či euroval zachráni Európu a Slovensko v ňom. No jeho historický význam leží v tom, že bol použitý, aby „odmrazil“ koaličný potenciál Smeru. Bez ohľadu na reči Dzurindu či Generálnu líniu SDKÚ, formát širokej vlády je po marci 2012 najpravdepodobnejší. To je významný a prudký posun, najmä ak ho porovnáme s čoraz vyhrotenejšími vojnami (napríklad generálny prokurátor), ktoré sa viedli od nástupu vlády až po „predeurovalové“ mesiace. A to vnucuje neodbytnú otázku: Čo sa za krátky čas – od jari do jesene – tak dramaticky zmenilo? Zmenil sa (k lepšiemu?) Fico, zmenil sa Smer? Prečo sú zrazu Dzurinda a Mikloš pre nich prijateľní, veď napriek mantre, že „nevylučuje nikoho“, si Fico nevedel predstaviť sedieť s nimi v jednej vláde?
Nie, averzie medzi koalíciou a opozíciou nijako nezmizli. Práve naopak. To, čo za pätnásť mesiacov zrelo až dozrelo, je, že „cudzorodé prvky“ na poste premiéra a v pozícii druhej vládnej strany vyvolali alergickú reakciu usadených (starých) štruktúr slovenskej politiky. Tie bez ohľadu na predstavenia, udržiavajúce publikum vo vare (kto viac kradne a podobne), majú svoj dávny a „dedičný“ záujem na „fungovaní systému“ bez rušivých prvkov nejakej nadmernej transparentnosti či revolúcií v justícii. Ak teda euroval nebol dôvodom, ale zámienkou, tak logika deja a skutočnosť, že ukončiť vládu nemohlo byť chvíľkové hnutie mysle, hovoria o paradigmatickej zmene. V tom zmysle, že spoločný záujem politikov ako triedy prepísal deliace čiary slovenskej politiky. To ešte nevyhnutne neznamená, že nič iné ako „širokorozchodná“ z volieb vzísť nemôže. Osobné averzie zostávajú, u Fica aj „triedne“ myslenie, a zvonka môže prísť šok, ktorý premieša karty úplne. Vývoj však už ženie nová dynamika. K neradostnej perspektíve, že do najneistejších čias od vzniku štátu sa slušnej a kompetentnej vlády od tejto scény dočkať nemôžeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.