Napríklad v diskusnej relácii Otázky Václava Moravca v Českej televízii Mikloš na otázku moderátora, či Slováci dnes tak trochu nezávidia Čechom, že zostali pri svojej korune, argumentoval práve Tuskovým entuziazmom pre prijatie eura. Tvrdil, že ak oveľa väčšie Poľsko ústami lídra najsilnejšej politickej strany vyhodnocuje prijatie spoločnej europskej meny ako dobrý krok, tak každému musí byť jasné, že pre Slovensko s malou otvorenou ekonomikou v podstate neexistuje iná alternatíva. Tusk slúžil Miklošovi aj ako argument voči slovenským odporcom navyšovania eurovalu. V debatách ho uvádzal ako príklad silného pravicového premiéra susednej, kultúrne blízkej krajiny, ktorý sa aj v ťažkých časoch správa konštruktívne a verí európskym lídrom, že pri riešení krízy postupujú správne.
Dnes je všetko inak. Tusk bol naozaj veľkým zástancom eura a svoju krajinu chcel do eurozóny priviesť už v roku 2011. Kritikov tohto plánu z opozičnej strany Právo a spravodlivosť, ale aj politikov z radov jeho menšieho koaličného partnera Poľskej strany ľudovej, ktorí sa k plánu stavali ešte skeptickejšie, ľudia z premiérovho tábora obviňovali z nedostatku potrebného entuziazmu.
Ten však nakoniec došiel aj samotnému Tuskovi. Najskôr začal po vyhratých parlamentných voľbách opatrne hovoriť, že rýchly vstup do problémami zavalenej eurozóny by poškodil poľskú ekonomiku, aby minulý týždeň dokonca oznámil, že prijatie eura už nie je témou!
Čo ho k tomu viedlo? Podľa denníka Rzeczpospolita tento svoj obrat zdôvodnil argumentom, že „mechanizmy európskej monetárnej politiky sa ukázali ako chybné“. Po takomto vysvetlení Tuskovho obratu si poľský denník neodpustil niekoľko ironických poznámok na adresu premiérových analytických schpoností a kvality jeho odborného zázemia. Podľa Rzeczpospolitej však Tusk využíval podporu rýchleho prijatia eura najmä ako šikovný marketingový trik na voličov. Keď sa situácia v eurozóne zdramatizovala, začal sa meniť aj pohľad Poliakov na euro a Tusk jednoducho otočil.
A čo s tým má Ivan Mikloš? Nič. Len vo svojom verejnom spore trochu trápne doplatil na to, čo znalci poľskej politiky už dávno vedia. Donalda Tuska sa jednoducho neoplatí brať príliš za slovo.
Dnes je všetko inak. Tusk bol naozaj veľkým zástancom eura a svoju krajinu chcel do eurozóny priviesť už v roku 2011. Kritikov tohto plánu z opozičnej strany Právo a spravodlivosť, ale aj politikov z radov jeho menšieho koaličného partnera Poľskej strany ľudovej, ktorí sa k plánu stavali ešte skeptickejšie, ľudia z premiérovho tábora obviňovali z nedostatku potrebného entuziazmu.
Ten však nakoniec došiel aj samotnému Tuskovi. Najskôr začal po vyhratých parlamentných voľbách opatrne hovoriť, že rýchly vstup do problémami zavalenej eurozóny by poškodil poľskú ekonomiku, aby minulý týždeň dokonca oznámil, že prijatie eura už nie je témou!
Čo ho k tomu viedlo? Podľa denníka Rzeczpospolita tento svoj obrat zdôvodnil argumentom, že „mechanizmy európskej monetárnej politiky sa ukázali ako chybné“. Po takomto vysvetlení Tuskovho obratu si poľský denník neodpustil niekoľko ironických poznámok na adresu premiérových analytických schpoností a kvality jeho odborného zázemia. Podľa Rzeczpospolitej však Tusk využíval podporu rýchleho prijatia eura najmä ako šikovný marketingový trik na voličov. Keď sa situácia v eurozóne zdramatizovala, začal sa meniť aj pohľad Poliakov na euro a Tusk jednoducho otočil.
A čo s tým má Ivan Mikloš? Nič. Len vo svojom verejnom spore trochu trápne doplatil na to, čo znalci poľskej politiky už dávno vedia. Donalda Tuska sa jednoducho neoplatí brať príliš za slovo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.