Muammar Kaddáfí rozhodne robil všetko preto, aby neprestal byť zaujímavý. Hocikto pri pohľade na jeho panenskú ochranku, na beduínsky stan, s ktorým prichádzal na stretnutia svetových lídrov a na extravagantné odevy usúdil, že líbyjský vodca je prinajmenšom čudák. .mladý násirovec
Je možné, že Kaddáfího bizarné filozofovanie, ktoré svet čítal v jeho Zelenej knihe a počúval v prejavoch, bolo výsledkom spojenia zvedavej a bystrej mysle, ktorou bol „plukovník“ nadaný, s dosť nesystematickým vzdelaním. Kaddáfí sa narodil v roku 1942 niekde v púšti neďaleko Sirty (presné miesto a dátum nie sú známe) v chudobnej beduínskej rodine, ktorá sa živila chovom dobytka. Bol údajne najmladšie dieťa a zároveň jediný syn svojich rodičov. Do školy nastúpil pomerne neskoro: niektoré zdroje uvádzajú, že sa naučil čítať a písať až ako desaťročný. Pre dieťa z jeho spoločenskej vrstvy však nebolo vzdelanie samozrejmosťou a rodičia museli šetriť, aby ho svojmu bystrému synovi dopriali.
Muammar Kaddáfí navštevoval strednú školu, ktorá patrila k mešite v Sabhe, a hoci sa prejavil ako rýchlo chápajúci žiak, nepodarilo sa mu ju úspešne skončiť. Vylúčili ho, pretože sa zapojil do protestov proti vtedy panujúcemu kráľovi Idrísovi.
Muammar Kaddáfí obdivoval egyptského prezidenta Gamala Abdula Násira – ktorý sa stal pre veľkú časť obyvateľov regiónu stelesnením vlasteneckého, protiimperialistického a panarabsky uvažujúceho lídra. Plukovník Násir viedol egyptskú revolúciu a v roku 1952 sa dostal k moci. Nielen Muammar Kaddáfí, vtedy ešte chlapec, v ňom videl nádej pre arabský svet. .27-ročný vládca
Po vylúčení zo strednej školy ukončil Kaddáfí stredoškolské vzdelanie v Misráte, ktorá je dnes tretím najväčším mestom Líbye. V roku 1961 nastúpil na Kráľovskú vojenskú akadémiu v Benghází, v roku 1965 ju absolvoval a pokračoval v štúdiu v Európe. Niekoľko mesiacov bol na vojenskom výcviku vo Veľkej Británii. Nasledovala vojenská služba pri Benghází a tu už Kaddáfí ako mladý poručík so svojimi priateľmi aktívne pripravoval prevrat. Hnala ho nespokojnosť s panovaním kráľa Idrísa, ktorý sa stával čoraz bohatším a autokratickejším vládcom. Niet pochýb, že v tom hrala úlohu aj ropa. V roku 1959 boli v Líbyi objavené jej veľké zásoby a rozohrali sa ekonomické a politické hry. Veľká časť Líbyjčanov žila s pocitom nespokojnosti, že najväčšie bohatstvo z ropy čerpá v spolupráci so západnými spoločnosťami kráľ Idrís s rodinou.
Muammar Kaddáfí dospel k presvedčeniu, že jeho krajine pomôže len zmena politického systému. Prvého septembra 1969 prevzal moc pri nekrvavom vojenskom prevrate, keď využil cestu starnúceho kráľa do Turecka. S niekoľkými desiatkami dôstojníkov, ktorí stáli na jeho strane, založil Revolučnú radu velenia. Tá ešte v decembri toho roku dostala plnú moc a 27-ročný Muammar Kaddáfí sa stal vodcom Líbye. Hoci dosiahol len hodnosť poručíka, sám sa povýšil na plukovníka, aby napodobnil svoj večný vzor, egyptského prezidenta Násira. .idol vzdelaných
Vtedy mal Kaddáfí veľkú popularitu. Verejnosť podporovala jeho politické reformy a obdivovala jeho charizmu. Ešte dnes píše profesorka Fawzia Afzal-Khanová, ktorá na Montclair State University v New Jersey prednáša angličtinu a rodové štúdie, pre ľavicový internetový portál Counterpunch toto: „... ten muž predstavoval nádej pre tretí svet zoči-voči imperiálnemu Západu, a v akej podobe tá nádej prišla! Bol to vysoký fešák, ktorému svedčala uniforma... A ešte lepšie rozprával – používal silnú zmes revolučného nadšenia, toho najlepšieho z islamských ideálov ekonomickej a sociálnej spravodlivosti a miešal ich s ešte omamnejšími konceptmi západného socializmu. Verili sme, že to myslí vážne – tak veľmi sme chceli, aby naši lídri čelili tyranii kapitalistického svetového poriadku... A hoci časom upadol do megalománie a bláznovstiev, stále chcem veriť, že si zachoval isté stopy toho prísľubu.“ Keď si túto vieru chce zachovať vysokoškolská učiteľka, ktorá žije v USA, nemožno sa čudovať, že za Kaddáfím v časoch jeho mladosti a najväčšej slávy stáli davy Líbyjčanov, najmä mladých, vzdelaných ľudí, ktorí dúfali v lepšiu budúcnosť seba i svojej vlasti. .džamahírija proti svojmu tvorcovi
Ako sa z obľúbeného vodcu stal nenávidený diktátor? Kaddáfí rozohral množstvo hier a jednou z nich bola hra na najväčšiu demokraciu na svete. Líbyu podrobil novému autokratickému systému vlády. Západnú demokraciu odsúdil ako „tyraniu najväčšej strany“ a namiesto nej inštaloval systém „výborov“, v ktorých akože zasadali a akože rozhodovali bežní Líbyjčania. V skutočnosti vytvoril pyramídovú štruktúru – jej základňu tvorili spomínané výbory, v skutočnosti bezmocné, ktoré rozhodovanie posúvali do centra – a tým centrom bol Kaddáfí. Z jeho reálnej moci neubralo to, že sa tváril len ako „symbolická postava“ na čele štátu.
Autokracia, moc v rukách kaddáfíovskej rodiny, k tomu korupcia a potláčanie akéhokoľvek opačného názoru, či prichádzal sprava, alebo zľava, to boli metódy, ktorými si Kaddáfí vybudoval v Líbyi svoju „džamahíriju“. Nebola to najdemokratickejšia demokracia, ako sa chválil, ale tyrania.
Ako sa svet menil, Kaddáfí sa pokúšal meniť s ním. Rétoriku panarabskej ideológie podľa potreby menil za rétoriku panafrickú, vyberal si z islamu aj socializmu to, čo mu pomáhalo obalamutiť masy, západné krajiny krvavo vydieral teroristickými útokmi a striedavo sa s nimi zdvorilo rozprával. Tváril sa ako excentrický, bohatý a neškodný príbuzný, ktorého treba pre jeho peniaze tolerovať.
Po vyše štyroch desaťročiach vlády sa však natoľko diskreditoval v očiach veľkej časti Líbyjčanov, že nijaké názorové piruety ho už nemohli zachrániť. A vo chvíli, keď proti ľuďom, ktorým chcel „láskavo vládnuť“, použil najatých cudzích žoldnierov, si sám spečatil svoj osud.
Je možné, že Kaddáfího bizarné filozofovanie, ktoré svet čítal v jeho Zelenej knihe a počúval v prejavoch, bolo výsledkom spojenia zvedavej a bystrej mysle, ktorou bol „plukovník“ nadaný, s dosť nesystematickým vzdelaním. Kaddáfí sa narodil v roku 1942 niekde v púšti neďaleko Sirty (presné miesto a dátum nie sú známe) v chudobnej beduínskej rodine, ktorá sa živila chovom dobytka. Bol údajne najmladšie dieťa a zároveň jediný syn svojich rodičov. Do školy nastúpil pomerne neskoro: niektoré zdroje uvádzajú, že sa naučil čítať a písať až ako desaťročný. Pre dieťa z jeho spoločenskej vrstvy však nebolo vzdelanie samozrejmosťou a rodičia museli šetriť, aby ho svojmu bystrému synovi dopriali.
Muammar Kaddáfí navštevoval strednú školu, ktorá patrila k mešite v Sabhe, a hoci sa prejavil ako rýchlo chápajúci žiak, nepodarilo sa mu ju úspešne skončiť. Vylúčili ho, pretože sa zapojil do protestov proti vtedy panujúcemu kráľovi Idrísovi.
Muammar Kaddáfí obdivoval egyptského prezidenta Gamala Abdula Násira – ktorý sa stal pre veľkú časť obyvateľov regiónu stelesnením vlasteneckého, protiimperialistického a panarabsky uvažujúceho lídra. Plukovník Násir viedol egyptskú revolúciu a v roku 1952 sa dostal k moci. Nielen Muammar Kaddáfí, vtedy ešte chlapec, v ňom videl nádej pre arabský svet. .27-ročný vládca
Po vylúčení zo strednej školy ukončil Kaddáfí stredoškolské vzdelanie v Misráte, ktorá je dnes tretím najväčším mestom Líbye. V roku 1961 nastúpil na Kráľovskú vojenskú akadémiu v Benghází, v roku 1965 ju absolvoval a pokračoval v štúdiu v Európe. Niekoľko mesiacov bol na vojenskom výcviku vo Veľkej Británii. Nasledovala vojenská služba pri Benghází a tu už Kaddáfí ako mladý poručík so svojimi priateľmi aktívne pripravoval prevrat. Hnala ho nespokojnosť s panovaním kráľa Idrísa, ktorý sa stával čoraz bohatším a autokratickejším vládcom. Niet pochýb, že v tom hrala úlohu aj ropa. V roku 1959 boli v Líbyi objavené jej veľké zásoby a rozohrali sa ekonomické a politické hry. Veľká časť Líbyjčanov žila s pocitom nespokojnosti, že najväčšie bohatstvo z ropy čerpá v spolupráci so západnými spoločnosťami kráľ Idrís s rodinou.
Muammar Kaddáfí dospel k presvedčeniu, že jeho krajine pomôže len zmena politického systému. Prvého septembra 1969 prevzal moc pri nekrvavom vojenskom prevrate, keď využil cestu starnúceho kráľa do Turecka. S niekoľkými desiatkami dôstojníkov, ktorí stáli na jeho strane, založil Revolučnú radu velenia. Tá ešte v decembri toho roku dostala plnú moc a 27-ročný Muammar Kaddáfí sa stal vodcom Líbye. Hoci dosiahol len hodnosť poručíka, sám sa povýšil na plukovníka, aby napodobnil svoj večný vzor, egyptského prezidenta Násira. .idol vzdelaných
Vtedy mal Kaddáfí veľkú popularitu. Verejnosť podporovala jeho politické reformy a obdivovala jeho charizmu. Ešte dnes píše profesorka Fawzia Afzal-Khanová, ktorá na Montclair State University v New Jersey prednáša angličtinu a rodové štúdie, pre ľavicový internetový portál Counterpunch toto: „... ten muž predstavoval nádej pre tretí svet zoči-voči imperiálnemu Západu, a v akej podobe tá nádej prišla! Bol to vysoký fešák, ktorému svedčala uniforma... A ešte lepšie rozprával – používal silnú zmes revolučného nadšenia, toho najlepšieho z islamských ideálov ekonomickej a sociálnej spravodlivosti a miešal ich s ešte omamnejšími konceptmi západného socializmu. Verili sme, že to myslí vážne – tak veľmi sme chceli, aby naši lídri čelili tyranii kapitalistického svetového poriadku... A hoci časom upadol do megalománie a bláznovstiev, stále chcem veriť, že si zachoval isté stopy toho prísľubu.“ Keď si túto vieru chce zachovať vysokoškolská učiteľka, ktorá žije v USA, nemožno sa čudovať, že za Kaddáfím v časoch jeho mladosti a najväčšej slávy stáli davy Líbyjčanov, najmä mladých, vzdelaných ľudí, ktorí dúfali v lepšiu budúcnosť seba i svojej vlasti. .džamahírija proti svojmu tvorcovi
Ako sa z obľúbeného vodcu stal nenávidený diktátor? Kaddáfí rozohral množstvo hier a jednou z nich bola hra na najväčšiu demokraciu na svete. Líbyu podrobil novému autokratickému systému vlády. Západnú demokraciu odsúdil ako „tyraniu najväčšej strany“ a namiesto nej inštaloval systém „výborov“, v ktorých akože zasadali a akože rozhodovali bežní Líbyjčania. V skutočnosti vytvoril pyramídovú štruktúru – jej základňu tvorili spomínané výbory, v skutočnosti bezmocné, ktoré rozhodovanie posúvali do centra – a tým centrom bol Kaddáfí. Z jeho reálnej moci neubralo to, že sa tváril len ako „symbolická postava“ na čele štátu.
Autokracia, moc v rukách kaddáfíovskej rodiny, k tomu korupcia a potláčanie akéhokoľvek opačného názoru, či prichádzal sprava, alebo zľava, to boli metódy, ktorými si Kaddáfí vybudoval v Líbyi svoju „džamahíriju“. Nebola to najdemokratickejšia demokracia, ako sa chválil, ale tyrania.
Ako sa svet menil, Kaddáfí sa pokúšal meniť s ním. Rétoriku panarabskej ideológie podľa potreby menil za rétoriku panafrickú, vyberal si z islamu aj socializmu to, čo mu pomáhalo obalamutiť masy, západné krajiny krvavo vydieral teroristickými útokmi a striedavo sa s nimi zdvorilo rozprával. Tváril sa ako excentrický, bohatý a neškodný príbuzný, ktorého treba pre jeho peniaze tolerovať.
Po vyše štyroch desaťročiach vlády sa však natoľko diskreditoval v očiach veľkej časti Líbyjčanov, že nijaké názorové piruety ho už nemohli zachrániť. A vo chvíli, keď proti ľuďom, ktorým chcel „láskavo vládnuť“, použil najatých cudzích žoldnierov, si sám spečatil svoj osud.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.