.vo viacerých arabských krajinách sa čakali silnejšie pozície islamských strán, ktoré boli v minulosti zakazované alebo kontrolované. To, že hneď prvé voľby priniesli presvedčivé víťazstvo islamistov, však Európu a Ameriku znepokojilo. Malé Tunisko bolo považované za sekulárnu a neradikálnu krajinu, ktorá aj počas minulého policajného režimu garantovala ženám značné osobné slobody. Ako potom dopadnú o mesiac slobodné voľby vo väčšom a konzervatívnejšom Egypte? A akým smerom sa uberie Líbya, kde Kaddáfího diktatúra držala v šachu aj islamistov, ktorí sa, naopak, podieľali na povstaní proti nemu? .zakariova veštba
Tunisko získalo nezávislosť od Francúzska v roku 1956. Odvtedy tam vládla sekulárna vláda, ktorá sa časom zmenila na sekulárny autoritatívny režim. V prvých tuniských slobodných voľbách kandidovalo vyše sto politických strán, od islamistov rôzneho sfarbenia cez liberálne a sekulárne až po komunistické zoskupenia. Pri pohľade zo Slovenska je ľahké si predstaviť, ako dlho sa bude takáto politická scéna usadzovať. A z pohľadu strednej Európy je pochopiteľné aj to, že sa najskôr presadilo to, čo bolo v minulosti zakázané, teda v prípade Tuniska (a možno očakávať, že aj ďalších arabských krajín) najmä náboženské strany. V Egypte dnes Moslimské bratstvo, očakávaný islamistický víťaz volieb, čelí politickým útokom najmä od svojich radikálnejších konkurentov medzi náboženskými stranami. Napokon to, že takéto strany v prvých slobodných voľbách uspejú, sa dalo očakávať. Otázne je, ako sa islamisti budú snažiť spojiť svoje nábožensko-politické presvedčenia s demokratickým politickým systémom.
Voľby totiž nie sú vrcholom demokracie, sú len jedným z jej predpokladov, a samy osebe ešte nie sú zárukou toho, čo väčšinou pod demokraciou chápeme na Západe: teda občianskych slobôd, rešpektovania ľudských práv a práv menšín, nezávislosti médií a súdov, základov občianskej spoločnosti. To všetko sú charakteristiky liberálnej demokracie, ktorá napriek všetkým ťažkostiam funguje vo väčšine takzvaného demokratického sveta – na rozdiel od demokracie s neliberálnymi prvkami. Takéto režimy opísal Fareed Zakaria pred 14-timi rokmi vo svojej eseji Rast neliberálnych demokracií, kde v tom čase neslávne zaradil aj Mečiarovo Slovensko. Najlepším príkladom dnešnej neliberálnej demokracie je Rusko, ktoré sa považuje skôr za imitáciu demokracie. Konajú sa pravidelne prezidentské, parlamentné i miestne voľby, ktoré sú formálne slobodné – len sa pričasto stane, že opozičný kandidát (alebo nepohodlný milionár) skončí vo väzení, vláda má značnú kontrolu nad médiami, súdy rozhodujú tak, ako to vyhovuje vládnej moci a obrovský vplyv majú ľudia z bezpečnostného aparátu krajiny. .vzor Turecko
Hrozí čosi podobné aj arabským krajinám, ktoré teraz skúšajú voľby ako jeden z výdobytkov demokracie? Nepochybne áno, a vôbec to nemusí byť práve „ruský model“ neliberálnej demokracie. Možno dokonca predpokladať, že po prvých voľbách budú mať strany sklon monopolizovať moc a napriek pekným slovám vtláčať spoločnosti svoju islamskú predstavu sveta – napokon, budú mať na svojej strane väčšinu spoločnosti. Dôležité pritom bude, kde môžu arabské krajiny hľadať príklad toho, čo by mohlo fungovať. Za moslimskú demokraciu dnes možno považovať ďalekú Indonéziu, ale aj blízke Turecko. Práve inšpirácia Erdoganovými islamistami v Turecku môže byť cestou pre mnohé arabské islamistické strany, a Turecko dnes vidí na Blízkom východe príležitosť presadiť sa ako regionálna mocnosť, najmä po tom, čo z Európskej únie počuje skôr odmietanie ako slová prijatia. Západ nemusí byť z dnešnej tureckej zahraničnej politiky nadšený (Ankara okrem iného otočila o 180 stupňov svoj donedávna spojenecký vzťah s Izraelom), ak sa však na Turecko pozrieme ako na alternatívu voči ďalším mocnostiam v oblasti – Iránu a Saudskej Arábii – vychádza z toho Turecko ešte stále ako najprijateľnejší partner. .všetko je otvorené
Celý región je naďalej v dramatickom pohybe. Budúci mesiac čakajú voľby najväčšiu arabskú krajinu – Egypt. A po smrti Kaddáfího ohlasuje prechod k demokracii aj Líbya. Mnoho ďalších arabských krajín na víťazstvo svojich revolúcií ešte len čaká. V Jemene a v Bahrajne sa policajnou a vojenskou silou držia pri moci režimy, ktoré boli v minulosti naklonené Západu. Naopak, v Sýrii tiež vojenskou silou a pod veľkým tlakom demonštrantov bojuje o prežitie Assadov režim.
Celú postkomunistickú Európu čakali po roku 1989 divoké roky s nevídanou korupciou, politickými výkyvmi, postupným usadzovaním sa nového systému. Podobné veľké upratovanie s érou chaosu nepochybne čaká aj arabské krajiny. Arabská, a z veľkej časti aj islamská spoločnosť zatiaľ hľadá svoje miesto vo svete, kde dominuje tradične silný Západ na jednej strane a rýchlorastúca Ázia (a čiastočne Latinská Amerika) na strane druhej. Rýchla modernizácia, ktorou prechádzajú krajiny ako Čína, India alebo aj moslimská Indonézia, sa v takej miere nedotkla arabského sveta, napriek mrakodrapom v maličkých arabských krajinách a napriek nerastným zdrojom, ktoré by mohli byť týmto krajinám pomocou. Nové arabské demokracie budú musieť zakladať svoje tradície pri súčasnom zvládaní tejto veľkej zmeny – a aj preto je teraz nemožné s určitosťou povedať, ako a nakoľko budú demokratické reformy úspešné.
Tunisko získalo nezávislosť od Francúzska v roku 1956. Odvtedy tam vládla sekulárna vláda, ktorá sa časom zmenila na sekulárny autoritatívny režim. V prvých tuniských slobodných voľbách kandidovalo vyše sto politických strán, od islamistov rôzneho sfarbenia cez liberálne a sekulárne až po komunistické zoskupenia. Pri pohľade zo Slovenska je ľahké si predstaviť, ako dlho sa bude takáto politická scéna usadzovať. A z pohľadu strednej Európy je pochopiteľné aj to, že sa najskôr presadilo to, čo bolo v minulosti zakázané, teda v prípade Tuniska (a možno očakávať, že aj ďalších arabských krajín) najmä náboženské strany. V Egypte dnes Moslimské bratstvo, očakávaný islamistický víťaz volieb, čelí politickým útokom najmä od svojich radikálnejších konkurentov medzi náboženskými stranami. Napokon to, že takéto strany v prvých slobodných voľbách uspejú, sa dalo očakávať. Otázne je, ako sa islamisti budú snažiť spojiť svoje nábožensko-politické presvedčenia s demokratickým politickým systémom.
Voľby totiž nie sú vrcholom demokracie, sú len jedným z jej predpokladov, a samy osebe ešte nie sú zárukou toho, čo väčšinou pod demokraciou chápeme na Západe: teda občianskych slobôd, rešpektovania ľudských práv a práv menšín, nezávislosti médií a súdov, základov občianskej spoločnosti. To všetko sú charakteristiky liberálnej demokracie, ktorá napriek všetkým ťažkostiam funguje vo väčšine takzvaného demokratického sveta – na rozdiel od demokracie s neliberálnymi prvkami. Takéto režimy opísal Fareed Zakaria pred 14-timi rokmi vo svojej eseji Rast neliberálnych demokracií, kde v tom čase neslávne zaradil aj Mečiarovo Slovensko. Najlepším príkladom dnešnej neliberálnej demokracie je Rusko, ktoré sa považuje skôr za imitáciu demokracie. Konajú sa pravidelne prezidentské, parlamentné i miestne voľby, ktoré sú formálne slobodné – len sa pričasto stane, že opozičný kandidát (alebo nepohodlný milionár) skončí vo väzení, vláda má značnú kontrolu nad médiami, súdy rozhodujú tak, ako to vyhovuje vládnej moci a obrovský vplyv majú ľudia z bezpečnostného aparátu krajiny. .vzor Turecko
Hrozí čosi podobné aj arabským krajinám, ktoré teraz skúšajú voľby ako jeden z výdobytkov demokracie? Nepochybne áno, a vôbec to nemusí byť práve „ruský model“ neliberálnej demokracie. Možno dokonca predpokladať, že po prvých voľbách budú mať strany sklon monopolizovať moc a napriek pekným slovám vtláčať spoločnosti svoju islamskú predstavu sveta – napokon, budú mať na svojej strane väčšinu spoločnosti. Dôležité pritom bude, kde môžu arabské krajiny hľadať príklad toho, čo by mohlo fungovať. Za moslimskú demokraciu dnes možno považovať ďalekú Indonéziu, ale aj blízke Turecko. Práve inšpirácia Erdoganovými islamistami v Turecku môže byť cestou pre mnohé arabské islamistické strany, a Turecko dnes vidí na Blízkom východe príležitosť presadiť sa ako regionálna mocnosť, najmä po tom, čo z Európskej únie počuje skôr odmietanie ako slová prijatia. Západ nemusí byť z dnešnej tureckej zahraničnej politiky nadšený (Ankara okrem iného otočila o 180 stupňov svoj donedávna spojenecký vzťah s Izraelom), ak sa však na Turecko pozrieme ako na alternatívu voči ďalším mocnostiam v oblasti – Iránu a Saudskej Arábii – vychádza z toho Turecko ešte stále ako najprijateľnejší partner. .všetko je otvorené
Celý región je naďalej v dramatickom pohybe. Budúci mesiac čakajú voľby najväčšiu arabskú krajinu – Egypt. A po smrti Kaddáfího ohlasuje prechod k demokracii aj Líbya. Mnoho ďalších arabských krajín na víťazstvo svojich revolúcií ešte len čaká. V Jemene a v Bahrajne sa policajnou a vojenskou silou držia pri moci režimy, ktoré boli v minulosti naklonené Západu. Naopak, v Sýrii tiež vojenskou silou a pod veľkým tlakom demonštrantov bojuje o prežitie Assadov režim.
Celú postkomunistickú Európu čakali po roku 1989 divoké roky s nevídanou korupciou, politickými výkyvmi, postupným usadzovaním sa nového systému. Podobné veľké upratovanie s érou chaosu nepochybne čaká aj arabské krajiny. Arabská, a z veľkej časti aj islamská spoločnosť zatiaľ hľadá svoje miesto vo svete, kde dominuje tradične silný Západ na jednej strane a rýchlorastúca Ázia (a čiastočne Latinská Amerika) na strane druhej. Rýchla modernizácia, ktorou prechádzajú krajiny ako Čína, India alebo aj moslimská Indonézia, sa v takej miere nedotkla arabského sveta, napriek mrakodrapom v maličkých arabských krajinách a napriek nerastným zdrojom, ktoré by mohli byť týmto krajinám pomocou. Nové arabské demokracie budú musieť zakladať svoje tradície pri súčasnom zvládaní tejto veľkej zmeny – a aj preto je teraz nemožné s určitosťou povedať, ako a nakoľko budú demokratické reformy úspešné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.