.veľa hovoríte o cnostiach. Prečo?
V prvom rade veľa hovorím o líderstve. Ale používam koncept cností, pretože moje štúdium líderstva ma priviedlo k myšlienke, že schopnosť viesť nie je ani tak otázkou zručností, rôznych techník, psychológie alebo manipulácie s ľuďmi. Je v prvom rade o dôvere. Tá vychádza z charakteru a ten je zase utváraný cnosťami. .ktoré cnosti máte presne namysli?
Základné sú štyri. Statočnosť ako schopnosť uskutočniť vaše zámery. Praktická rozvážnosť ako schopnosť robiť správne rozhodnutia v správny čas. Miernosť či sebakontrola ako schopnosť usmerňovať svoje vášne a city. A spravodlivosť ako schopnosť dať každému, čo mu prislúcha. .samotné slovo „cnosti“ sa používa tak často, že už ani nerozmýšľame nad jeho významom. Ako by ste ho vlastne definovali?
Sú to trvalé sklony charakteru k dobru. A keď vidíte niekoho, kto ich má, prirodzene mu dôverujete. Tí ľudia majú autoritu. Pritom autoritu si nesmiete mýliť s mocou, je to neformálna moc, ktorá vychádza z vnútra. Treba mať však na pamäti, že cnosť je dynamická. Dáva vám schopnosť robiť určité veci, ktoré robiť nemôžete, ak cnosťami nedisponujete. Lídri, ktorí nemajú vyššie zmienené štyri základné cnosti, nemôžu viesť. Vodcovstvo je totiž v prvom rade spoločenskou, duchovnou a morálnou aktivitou. Nejde o technickú záležitosť. .píšete, že médiá často hovoria o „lídroch“, no v skutočnosti myslia len „šéfov“.
Žiaľ, šéf nie je vždy nevyhnutne lídrom. Ak nemá charakter, môže byť presným opakom vodcu. Nájdete veľa takých manažérov. Keď sa ich podriadených spýtate, či je pre nich nadriadený lídrom, odpovedia, že nie, že je to len ich šéf. Môže byť trebárs aj špecialistom na manažment, no ľudia vycítia, že nemá cnosti a preto voči nemu ani nepociťujú dôveru. Líderstvo nie je to isté, čo manažment, teda veda o riadení. Je o ľudskej prirodzenosti. Čo je ľudská bytosť? Túto otázku si musíte položiť, ak chcete viesť iné ľudské bytosti. .aká je vaša odpoveď?
Človek má dva rozmery. Jeden rozmer je biologický. Z neho vyplýva náš temperament, každý sa predsa s nejakým rodí. Máte horkokrvných alebo plachých ľudí, pričom mnohí lídri boli povahovým založením plachí ľudia. Ak mali všetci úspešní lídri niečo spoločné, bol to silný charakter. A to je ten druhý, duchovný rozmer človeka. Charakter je akoby vaša druhá prirodzenosť, ktorú si však utvárate sám. Keď sa pozriete na grécky pôvod slova „charakter“, dôjdete k tomu, že znamená niečo ako pečať. Tú pečať charakteru vtlačíte vášmu temperamentu, aby prestal ovládať vašu osobnosť. .za temperament teda nemôžeme, za charakter už áno.
Charakter je niečo ako morálny návyk, ktorý v sebe krok za krokom pestujete. Najskôr získavate túto morálnu silu v malom a potom obstojíte aj v ťažších skúškach. Samozrejme, že človek má pri utváraní charakteru slobodnú vôľu. Nie je predurčený biológiou, ako je to pri temperamente. Úspešní lídri, ktorých som stretol, majú veľmi rozdielny temperament, ale z každého z nich vyžaruje silný charakter. .z toho vyplýva, že človek sa lídrom nerodí, ale sa ním stáva.
Presne takto to funguje. Často vidíte pätnásťročného chlapca alebo dievča a poviete si, že z nich vyrastie veľký líder. Potom ich stretnete v štyridsiatke a zistíte, že z toho nič nebolo. Čo sa stalo? Ten chlapec alebo dievča mali v skutočnosti silný temperament, teda veľa energie od prírody. No nepretavili temperament do charakteru. Nejde u nich o trvalý sklon. Len o pocit a biologický popud. Na druhej strane môžete stretnúť pätnásťročné dieťa a pri pohľade naň si povedať, že z neho nikdy nič nebude. A neskôr budete prekvapený, čo všetko ten človek do svojej štyridsiatky dosiahol. A prečo? Lebo na sebe pracoval. Vytrvalo v sebe pestoval ušľachtilé morálne návyky. .u nás mnohí ľudia nemajú aktívny prístup k životu. Nemajú ambície na sebe pracovať, skôr sa cítia ohrození ekonomickým systémom, ktorý ich do niečoho takého tlačí. Čo sa s tým dá robiť?
Poviem to trochu inak. Doteraz sme hovorili o štyroch tradičných, teda takzvaných kardinálnych cnostiach ako statočnosť, rozvážnosť, miernosť a spravodlivosť. Tieto sú dôležité pre všetkých ľudí. No v líderstve je kľúčová ešte jedna cnosť navyše: veľkodušnosť. Je to usilovanie ducha o veľké veci. Niečo ako vízia veľkosti. A najmä vízia vás samého. Aristoteles povedal, že veľkodušný človek je taký, ktorý sám seba posudzuje ako hodného dosiahnuť veľké veci. Veľkodušnosť začína uvedomením si, že nie ste len zviera, ale máte aj ducha. A ten je neobmedzený. Chcete veľkosť pre seba, aj pre ostatných. Opakom veľkodušnosti je malomyseľnosť. Práve na takých ľudí sa pýtate vo svojej otázke, na malých ľudí. .ako urobiť z malomyseľných ľudí veľkodušných?
V prvom rade im treba o veľkodušnosti povedať, pretože väčšina ľudí o tomto nikdy nepočula. Neboli vzdelávaní vo veľkosti, ale v hľadaní istoty a pohodlného života. To všetko je, samozrejme, opakom líderstva. Pretože vodcovstvo je o podstupovaní rizika, rozvíjaní svojich schopností, premieňaní samého seba, rozvíjaní spolupracovníkov, snívaní veľkých snov o sebe i druhých. Je o poslaní i povolaní. O tom, že sám na seba kladiete vysoké nároky a stanovujete si vysoké ciele. Na to, aby ste sa stali veľkodušným, sa potrebujete stretávať s veľkodušnými ľuďmi. Musíte čítať správne knihy, pozerať správne filmy a počúvať správnu hudbu. Či veríte alebo nie, no existuje aj hudba pre malomyseľných ľudí. .ako to myslíte?
Ide o takú tú opakovaciu hudbu bez melódie, v ktorej ide najmä o hluk. Mnohí ľudia ju počúvajú, aby unikli prázdnote vlastného prežívania. Nehľadajú krásu, chcú len zabudnúť sami na seba. To isté platí o knihách a filmoch. Líder v nich hľadá pravdu, krásu, dobro. Ľudia, ktorí sa o tieto tri veci nestarajú, v sebe veľkodušnosť nikdy nevypestujú. Ide totiž o cnosť, ktorá hlboko preniká srdcom človeka, jeho intelektom i vôľou. A je to aj cnosť činu. .čo si počať s rozšíreným postojom, keď ľudia ospravedlnenie za vlastné nedostatky hľadajú v obviňovaní druhých, ktorí sú údajne zodpovední za ich mizériu?
Veľkodušný človek nikdy nebude obviňovať druhých. Bude obviňovať seba. Pre neho totiž zlo nie je to, čo robia druhí. Pre neho je zlo v tom, že on sám nekoná dobro. Jednou z výhod veľkodušnosti je, že ju sprevádza nádej. V ťažkých chvíľach, keď ostatní zúfajú, sú lídri nositeľmi nádeje. Majú sebavedomie. Vedia o svojich talentoch, a aj keď proti vlastným nedostatkom bojujú, oveľa viac sa sústreďujú na rozvíjanie predností. A pre rozvíjanie talentu sa neboja čosi obetovať. Toto je spôsob, ako zmeníte spoločnosť i celú krajinu. Znásobením svojich talentov. Pretože každý má nejaké dary. Naproti tomu malomyseľní ľudia vidia len nedostatky u seba i u ostatných. .lenže ľudia neradi počúvajú, že majú niečo meniť. Mnohí malomyseľní by sa na vás za tieto reči nahnevali.
Moja skúsenosť je, že ľudia sú veľmi rozdielni. No väčšinou chcú počuť pravdu. Aj pravdu o nich samotných. Len menšina, možno desať či dvadsať percent ľudí pravdu odmieta. Prednášal som študentom i vrcholovým biznismenom. Tým, že hovoríte o cnostiach a líderstve, dávate ľuďom kritériá, aby posúdili vlastné činy a pochopili, kým vlastne sú. Položia si otázku: som statočný? Alex nám hovoril, čo statočnosť znamená. Spĺňam to? Som veľkodušný? A človek už začína nad sebou rozmýšľať. Cnosti a líderstvo možno neprijmú všetci. Ale oplatí sa o nich hovoriť kvôli tým, ktorí sú schopní ich prijať. A verte mi, že hovoríme o väčšine ľudí. .sú aj takí, ktorých zahanbí, o čom hovoríte?
Sú, ale väčšinou na to zareagujú pozitívne. Tá hanba ich motivuje. Ale určite existujú aj ľudia, ktorí nebudú načúvať, lebo im jednoduchoa nevonia myšlienka, že by mali na sebe pracovať. Chcú, aby politika zmenila svet. Nepriznajú si ani, že v ich srdci zvádza boj dobro so zlom. Veria jedine v politiku. Sú presne ako francúzski alebo ruskí revolucionári. Osvietenskí filozofi a neskôr marxisti odmietali myšlienku, že problém je v jednotlivcovi a že práve v jednotlivcovi sa odohráva nejaký morálny zápas. Podľa nich bol problém v zle zorganizovanej spoločnosti. A tak dospeli k myšlienke, že násilná revolúcia všetko vyrieši. Aj dnes takto mnohí zmýšľajú. Lenže, nech to znie akokoľvek frázovito, ak sa má spoločnosť zmeniť, najskôr sa musíme zmeniť my sami. Skúsenosť nám hovorí, že zlo nie je mimo človeka. Je v človeku. .otočme vašu argumentáciu naopak. V biznise i politike máte veľa ľudí, ktorí snívajú veľké sny, majú ambície, usilovnosť i schopnosti ich uskutočniť. Lenže v morálnych a právnych normách nevidia zábrany pre svoju činnosť, ale len dočasné prekážky, ktoré treba nejako obísť. Pravidlá sú podľa nich len pre obyčajných ľudí...
Netreba si cnosť veľkodušnosti mýliť s megalomanstvom. Ľudia ako Hitler alebo Stalin robili veľké veci, ale nie veľkolepé. Nestarali sa o dobro a zlo. Osvienčim alebo súostrovie Gulag boli veľké veci. No predovšetkým to bolo veľmi veľké zlo. V srdciach ich osnovateľov nenájdete veľkodušnosť. Len temnotu. Tu je dôležité si uvedomiť, že veľkodušnosť je sekundárna cnosť. Ak sa k nej chcete dopracovať, najskôr musíte zvládnuť štyri spomínané kardinálne cnosti. Bez nich sa môžete stať skôr megalomanom ako veľkodušným človekom. .iste, lenže Hitler a Stalin sú iná liga. Pýtame sa na každodennú nemorálnosť biznisu. Predstavme si napríklad developera, ktorý kvôli myšlienke veľkolepého moderného obchodného centra zbúra starobylú ulicu. A aby mu to prešlo, podplatí regulátora.
Odpoveď na to je veľmi jednoduchá. Takému podnikateľovi zjavne chýba cnosť spravodlivosti. Chýba mu zmysel pre spoločné dobro a zákonnosť. Aj keď zdanlivo dosiahnete úspech, nestali ste sa veľkodušným. Len ste nechali voľný priebeh svojmu egoistickému megalomanstvu. .lenže prečo by takého človeka malo trápiť, že nie je cnostný? Veď má peniaze, sebarealizáciu a všetko, po čom zatúži. Aký by ste mu dali dôvod, aby uprednostnil cnosť pred ziskom, ktorý uskutočnil nemorálnym spôsobom?
Títo ľudia klamú sami seba. Oni si myslia, že prostredníctvom peňazí dosiahnu šťastie. Lenže keď ich získajú, zistia, že aj tak nie sú šťastní, pretože ich úspech má pod pozlátkou trpkú a kyslú príchuť. Osobne poznám mnoho takých ľudí. Musia mať pätnásť jácht, lebo so štrnástimi nie sú šťastní. Nestačí to? Možno to urobí šestnásta! Je to začarovaný kruh. Máte čoraz viac vecí, ktoré vás čoraz menej napĺňajú. Významný psychiater a filozof Viktor Frankl hovorí, že ľudia nehľadajú šťastie, ale plnosť života. Cnosti vás k tomu privedú bližšie, pretože prehĺbia vašu ľudskosť. A privedú vás tiež bližšie k Bohu. .spomenuli ste, že človek by mal o sebe snívať veľké sny. No mnohé depresie pramenia z toho, že človek má o sebe vysokú mienku, kladie na seba vysoké nároky, no nie je schopný túto sebapredstavu v reálnom živote uskutočniť.
V prvom rade si musíte uvedomiť rozdiel medzi sebaúctou a veľkodušnosťou. Sebaúcta je pocit. Prichádza a zase odchádza. Je veľmi subjektívna, kým veľkodušnosť je morálny návyk, ktorý vyviera z vedomia o vašej dôstojnosti a o tom, že máte duchovný rozmer. Je to niečo stabilné. Často sa však stáva, že ľudia aj majú veľké sny, no chýba im statočnosť, aby za nimi šli. Opäť sa teda dostávame k štyrom kardinálnym cnostiam, ktoré sú prvotným predpokladom, ak v sebe chcete pestovať veľkodušnosť. Proces, rozvoj a rast sú pre veľkodušného človeka naozaj dôležitejšie a vzrušujúcejšie, než cieľ samotný. Zadosťučinenie čerpáte zo samotnej cesty za vaším snom. Naopak to, o čom ste hovorili vo vašej otázke, je márnivosť. Teda keď túžite po veľkosti, ale nerobíte nič na jej dosiahnutie. .a čo neresti, ktoré sú protikladom cností a väčšinou pramenia z pýchy?
Pýcha je, keď ste presvedčený, že všetky vaše prednosti sú len vašou osobnou zásluhou. Naproti tomu veľkodušnosť je uvedomenie, že ide o dary, ktoré máte od Boha. Ruka v ruke s ňou kráča pokora, teda vedomie, že nie ste bohom sám pre seba, ale stvorenou bytosťou. Pyšní ľudia sú voči tejto pravde zaslepení. A precitnutie do vlastných nedostatkov ich môže bolieť. .vyrastali ste vo Francúzsku počas 60. a 70. rokov, keď západnými krajinami otriasalo povstanie mladých proti buržoáznym hodnotám ich rodičov. Aké to pre vás bolo?
Keď rozmýšľam nad tými rokmi, cítim ľútosť. Je mi ľúto tých demonštrantov, pretože kým oni protestovali, tu na Slovensku alebo v Rusku ste mali ľudí, ktorí zasvätili svoj život pravde. Takí ako váš Silvester Krčméry, ktorý vtedy sedel v base. Alebo Alexander Solženicyn, ktorý zvádzal osamotený zápas proti boľševizmu. Boli to ohromne veľkodušní ľudia, ktorí robili úžasné veci, zatiaľ čo osamelo hľadeli diablovi priamo do tváre. A v západnej Európe sme v tom istom čase mali ľudí zo strednej vrstvy, ktorí chceli len pohodlie a pôžitok, to všetko v boji proti zavedenému poriadku. To je malomyseľnosť na najvyššej úrovni. Mňa zachránilo len povedomie o ľuďoch ako Solženicyn na druhej strane. Pretože som dokázal porovnávať, kým ostatní nechceli počuť, čo sa za železnou oponou deje. .dnes sa opäť po západnom svete šíria protesty a revolučné nálady, ktoré smerujú proti establišmentu.
Medzi motívmi protestujúcich treba rozlišovať. Mnohí ľudia demonštrujú, lebo chcú peniaze, potešenie alebo práva, ktoré nemajú, ale im ani neprináležia. Nehľadajú spoločné dobro, majú akurát nároky, ktoré im spoločnosť údajne dlží. Ich pohnútky sú egoistické: Vy ostatní mi zabezpečte všetko a ja nepotrebujem dávať nič na oplátku. .ako ste sa vlastne od práva prepracovali k hlásaniu líderstva, založeného na klasickej náuke o cnostiach?
Právo bolo mojím povolaním, no veľa som popritom študoval filozofiu. Keď som na univerzite v Helsinkách prednášal o dejinách európskej integrácie, rozprával som študentom o Schumanovi, Monnetovi, Adenauerovi a DeGasperim. Boli týmito osobnosťami uchvátení. Pýtali sa ma, ako sa stali tým, čím boli. A ako dosiahnuť v živote podobne veľké veci. Toto vás univerzita nenaučí. Ide o filozofické otázky. A tak, keď som zavesil právo na klinec, oddal som sa tejto náuke o cnostnom líderstve, aby som pomohol ľuďom prebudiť túžbu nájsť vyšší zmysel života, vyvinúť kritériá pre svoje činy a v konečnom dôsledku dosiahnuť šťastie. To je ten veľký sen, ktorý snívam ja. Alexandre Havard (1962)
je francúzsky právnik a zakladateľ Havard Virtuous Leadership Institute. Jeho starí rodičia pochádzali z Ruska, odkiaľ ušli počas boľševickej revolúcie. Havard napísal knihu Zodpovedné líderstvo, ktorá vyšla v 15 jazykoch (tento rok aj v slovenčine). Pre potreby súčasnosti v nej oživuje starobylú náuku Aristotela, Augustína a Tomáša Akvinského o cnostiach. Slovensko navštívil na pozvanie Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy (CEBSI).
V prvom rade veľa hovorím o líderstve. Ale používam koncept cností, pretože moje štúdium líderstva ma priviedlo k myšlienke, že schopnosť viesť nie je ani tak otázkou zručností, rôznych techník, psychológie alebo manipulácie s ľuďmi. Je v prvom rade o dôvere. Tá vychádza z charakteru a ten je zase utváraný cnosťami. .ktoré cnosti máte presne namysli?
Základné sú štyri. Statočnosť ako schopnosť uskutočniť vaše zámery. Praktická rozvážnosť ako schopnosť robiť správne rozhodnutia v správny čas. Miernosť či sebakontrola ako schopnosť usmerňovať svoje vášne a city. A spravodlivosť ako schopnosť dať každému, čo mu prislúcha. .samotné slovo „cnosti“ sa používa tak často, že už ani nerozmýšľame nad jeho významom. Ako by ste ho vlastne definovali?
Sú to trvalé sklony charakteru k dobru. A keď vidíte niekoho, kto ich má, prirodzene mu dôverujete. Tí ľudia majú autoritu. Pritom autoritu si nesmiete mýliť s mocou, je to neformálna moc, ktorá vychádza z vnútra. Treba mať však na pamäti, že cnosť je dynamická. Dáva vám schopnosť robiť určité veci, ktoré robiť nemôžete, ak cnosťami nedisponujete. Lídri, ktorí nemajú vyššie zmienené štyri základné cnosti, nemôžu viesť. Vodcovstvo je totiž v prvom rade spoločenskou, duchovnou a morálnou aktivitou. Nejde o technickú záležitosť. .píšete, že médiá často hovoria o „lídroch“, no v skutočnosti myslia len „šéfov“.
Žiaľ, šéf nie je vždy nevyhnutne lídrom. Ak nemá charakter, môže byť presným opakom vodcu. Nájdete veľa takých manažérov. Keď sa ich podriadených spýtate, či je pre nich nadriadený lídrom, odpovedia, že nie, že je to len ich šéf. Môže byť trebárs aj špecialistom na manažment, no ľudia vycítia, že nemá cnosti a preto voči nemu ani nepociťujú dôveru. Líderstvo nie je to isté, čo manažment, teda veda o riadení. Je o ľudskej prirodzenosti. Čo je ľudská bytosť? Túto otázku si musíte položiť, ak chcete viesť iné ľudské bytosti. .aká je vaša odpoveď?
Človek má dva rozmery. Jeden rozmer je biologický. Z neho vyplýva náš temperament, každý sa predsa s nejakým rodí. Máte horkokrvných alebo plachých ľudí, pričom mnohí lídri boli povahovým založením plachí ľudia. Ak mali všetci úspešní lídri niečo spoločné, bol to silný charakter. A to je ten druhý, duchovný rozmer človeka. Charakter je akoby vaša druhá prirodzenosť, ktorú si však utvárate sám. Keď sa pozriete na grécky pôvod slova „charakter“, dôjdete k tomu, že znamená niečo ako pečať. Tú pečať charakteru vtlačíte vášmu temperamentu, aby prestal ovládať vašu osobnosť. .za temperament teda nemôžeme, za charakter už áno.
Charakter je niečo ako morálny návyk, ktorý v sebe krok za krokom pestujete. Najskôr získavate túto morálnu silu v malom a potom obstojíte aj v ťažších skúškach. Samozrejme, že človek má pri utváraní charakteru slobodnú vôľu. Nie je predurčený biológiou, ako je to pri temperamente. Úspešní lídri, ktorých som stretol, majú veľmi rozdielny temperament, ale z každého z nich vyžaruje silný charakter. .z toho vyplýva, že človek sa lídrom nerodí, ale sa ním stáva.
Presne takto to funguje. Často vidíte pätnásťročného chlapca alebo dievča a poviete si, že z nich vyrastie veľký líder. Potom ich stretnete v štyridsiatke a zistíte, že z toho nič nebolo. Čo sa stalo? Ten chlapec alebo dievča mali v skutočnosti silný temperament, teda veľa energie od prírody. No nepretavili temperament do charakteru. Nejde u nich o trvalý sklon. Len o pocit a biologický popud. Na druhej strane môžete stretnúť pätnásťročné dieťa a pri pohľade naň si povedať, že z neho nikdy nič nebude. A neskôr budete prekvapený, čo všetko ten človek do svojej štyridsiatky dosiahol. A prečo? Lebo na sebe pracoval. Vytrvalo v sebe pestoval ušľachtilé morálne návyky. .u nás mnohí ľudia nemajú aktívny prístup k životu. Nemajú ambície na sebe pracovať, skôr sa cítia ohrození ekonomickým systémom, ktorý ich do niečoho takého tlačí. Čo sa s tým dá robiť?
Poviem to trochu inak. Doteraz sme hovorili o štyroch tradičných, teda takzvaných kardinálnych cnostiach ako statočnosť, rozvážnosť, miernosť a spravodlivosť. Tieto sú dôležité pre všetkých ľudí. No v líderstve je kľúčová ešte jedna cnosť navyše: veľkodušnosť. Je to usilovanie ducha o veľké veci. Niečo ako vízia veľkosti. A najmä vízia vás samého. Aristoteles povedal, že veľkodušný človek je taký, ktorý sám seba posudzuje ako hodného dosiahnuť veľké veci. Veľkodušnosť začína uvedomením si, že nie ste len zviera, ale máte aj ducha. A ten je neobmedzený. Chcete veľkosť pre seba, aj pre ostatných. Opakom veľkodušnosti je malomyseľnosť. Práve na takých ľudí sa pýtate vo svojej otázke, na malých ľudí. .ako urobiť z malomyseľných ľudí veľkodušných?
V prvom rade im treba o veľkodušnosti povedať, pretože väčšina ľudí o tomto nikdy nepočula. Neboli vzdelávaní vo veľkosti, ale v hľadaní istoty a pohodlného života. To všetko je, samozrejme, opakom líderstva. Pretože vodcovstvo je o podstupovaní rizika, rozvíjaní svojich schopností, premieňaní samého seba, rozvíjaní spolupracovníkov, snívaní veľkých snov o sebe i druhých. Je o poslaní i povolaní. O tom, že sám na seba kladiete vysoké nároky a stanovujete si vysoké ciele. Na to, aby ste sa stali veľkodušným, sa potrebujete stretávať s veľkodušnými ľuďmi. Musíte čítať správne knihy, pozerať správne filmy a počúvať správnu hudbu. Či veríte alebo nie, no existuje aj hudba pre malomyseľných ľudí. .ako to myslíte?
Ide o takú tú opakovaciu hudbu bez melódie, v ktorej ide najmä o hluk. Mnohí ľudia ju počúvajú, aby unikli prázdnote vlastného prežívania. Nehľadajú krásu, chcú len zabudnúť sami na seba. To isté platí o knihách a filmoch. Líder v nich hľadá pravdu, krásu, dobro. Ľudia, ktorí sa o tieto tri veci nestarajú, v sebe veľkodušnosť nikdy nevypestujú. Ide totiž o cnosť, ktorá hlboko preniká srdcom človeka, jeho intelektom i vôľou. A je to aj cnosť činu. .čo si počať s rozšíreným postojom, keď ľudia ospravedlnenie za vlastné nedostatky hľadajú v obviňovaní druhých, ktorí sú údajne zodpovední za ich mizériu?
Veľkodušný človek nikdy nebude obviňovať druhých. Bude obviňovať seba. Pre neho totiž zlo nie je to, čo robia druhí. Pre neho je zlo v tom, že on sám nekoná dobro. Jednou z výhod veľkodušnosti je, že ju sprevádza nádej. V ťažkých chvíľach, keď ostatní zúfajú, sú lídri nositeľmi nádeje. Majú sebavedomie. Vedia o svojich talentoch, a aj keď proti vlastným nedostatkom bojujú, oveľa viac sa sústreďujú na rozvíjanie predností. A pre rozvíjanie talentu sa neboja čosi obetovať. Toto je spôsob, ako zmeníte spoločnosť i celú krajinu. Znásobením svojich talentov. Pretože každý má nejaké dary. Naproti tomu malomyseľní ľudia vidia len nedostatky u seba i u ostatných. .lenže ľudia neradi počúvajú, že majú niečo meniť. Mnohí malomyseľní by sa na vás za tieto reči nahnevali.
Moja skúsenosť je, že ľudia sú veľmi rozdielni. No väčšinou chcú počuť pravdu. Aj pravdu o nich samotných. Len menšina, možno desať či dvadsať percent ľudí pravdu odmieta. Prednášal som študentom i vrcholovým biznismenom. Tým, že hovoríte o cnostiach a líderstve, dávate ľuďom kritériá, aby posúdili vlastné činy a pochopili, kým vlastne sú. Položia si otázku: som statočný? Alex nám hovoril, čo statočnosť znamená. Spĺňam to? Som veľkodušný? A človek už začína nad sebou rozmýšľať. Cnosti a líderstvo možno neprijmú všetci. Ale oplatí sa o nich hovoriť kvôli tým, ktorí sú schopní ich prijať. A verte mi, že hovoríme o väčšine ľudí. .sú aj takí, ktorých zahanbí, o čom hovoríte?
Sú, ale väčšinou na to zareagujú pozitívne. Tá hanba ich motivuje. Ale určite existujú aj ľudia, ktorí nebudú načúvať, lebo im jednoduchoa nevonia myšlienka, že by mali na sebe pracovať. Chcú, aby politika zmenila svet. Nepriznajú si ani, že v ich srdci zvádza boj dobro so zlom. Veria jedine v politiku. Sú presne ako francúzski alebo ruskí revolucionári. Osvietenskí filozofi a neskôr marxisti odmietali myšlienku, že problém je v jednotlivcovi a že práve v jednotlivcovi sa odohráva nejaký morálny zápas. Podľa nich bol problém v zle zorganizovanej spoločnosti. A tak dospeli k myšlienke, že násilná revolúcia všetko vyrieši. Aj dnes takto mnohí zmýšľajú. Lenže, nech to znie akokoľvek frázovito, ak sa má spoločnosť zmeniť, najskôr sa musíme zmeniť my sami. Skúsenosť nám hovorí, že zlo nie je mimo človeka. Je v človeku. .otočme vašu argumentáciu naopak. V biznise i politike máte veľa ľudí, ktorí snívajú veľké sny, majú ambície, usilovnosť i schopnosti ich uskutočniť. Lenže v morálnych a právnych normách nevidia zábrany pre svoju činnosť, ale len dočasné prekážky, ktoré treba nejako obísť. Pravidlá sú podľa nich len pre obyčajných ľudí...
Netreba si cnosť veľkodušnosti mýliť s megalomanstvom. Ľudia ako Hitler alebo Stalin robili veľké veci, ale nie veľkolepé. Nestarali sa o dobro a zlo. Osvienčim alebo súostrovie Gulag boli veľké veci. No predovšetkým to bolo veľmi veľké zlo. V srdciach ich osnovateľov nenájdete veľkodušnosť. Len temnotu. Tu je dôležité si uvedomiť, že veľkodušnosť je sekundárna cnosť. Ak sa k nej chcete dopracovať, najskôr musíte zvládnuť štyri spomínané kardinálne cnosti. Bez nich sa môžete stať skôr megalomanom ako veľkodušným človekom. .iste, lenže Hitler a Stalin sú iná liga. Pýtame sa na každodennú nemorálnosť biznisu. Predstavme si napríklad developera, ktorý kvôli myšlienke veľkolepého moderného obchodného centra zbúra starobylú ulicu. A aby mu to prešlo, podplatí regulátora.
Odpoveď na to je veľmi jednoduchá. Takému podnikateľovi zjavne chýba cnosť spravodlivosti. Chýba mu zmysel pre spoločné dobro a zákonnosť. Aj keď zdanlivo dosiahnete úspech, nestali ste sa veľkodušným. Len ste nechali voľný priebeh svojmu egoistickému megalomanstvu. .lenže prečo by takého človeka malo trápiť, že nie je cnostný? Veď má peniaze, sebarealizáciu a všetko, po čom zatúži. Aký by ste mu dali dôvod, aby uprednostnil cnosť pred ziskom, ktorý uskutočnil nemorálnym spôsobom?
Títo ľudia klamú sami seba. Oni si myslia, že prostredníctvom peňazí dosiahnu šťastie. Lenže keď ich získajú, zistia, že aj tak nie sú šťastní, pretože ich úspech má pod pozlátkou trpkú a kyslú príchuť. Osobne poznám mnoho takých ľudí. Musia mať pätnásť jácht, lebo so štrnástimi nie sú šťastní. Nestačí to? Možno to urobí šestnásta! Je to začarovaný kruh. Máte čoraz viac vecí, ktoré vás čoraz menej napĺňajú. Významný psychiater a filozof Viktor Frankl hovorí, že ľudia nehľadajú šťastie, ale plnosť života. Cnosti vás k tomu privedú bližšie, pretože prehĺbia vašu ľudskosť. A privedú vás tiež bližšie k Bohu. .spomenuli ste, že človek by mal o sebe snívať veľké sny. No mnohé depresie pramenia z toho, že človek má o sebe vysokú mienku, kladie na seba vysoké nároky, no nie je schopný túto sebapredstavu v reálnom živote uskutočniť.
V prvom rade si musíte uvedomiť rozdiel medzi sebaúctou a veľkodušnosťou. Sebaúcta je pocit. Prichádza a zase odchádza. Je veľmi subjektívna, kým veľkodušnosť je morálny návyk, ktorý vyviera z vedomia o vašej dôstojnosti a o tom, že máte duchovný rozmer. Je to niečo stabilné. Často sa však stáva, že ľudia aj majú veľké sny, no chýba im statočnosť, aby za nimi šli. Opäť sa teda dostávame k štyrom kardinálnym cnostiam, ktoré sú prvotným predpokladom, ak v sebe chcete pestovať veľkodušnosť. Proces, rozvoj a rast sú pre veľkodušného človeka naozaj dôležitejšie a vzrušujúcejšie, než cieľ samotný. Zadosťučinenie čerpáte zo samotnej cesty za vaším snom. Naopak to, o čom ste hovorili vo vašej otázke, je márnivosť. Teda keď túžite po veľkosti, ale nerobíte nič na jej dosiahnutie. .a čo neresti, ktoré sú protikladom cností a väčšinou pramenia z pýchy?
Pýcha je, keď ste presvedčený, že všetky vaše prednosti sú len vašou osobnou zásluhou. Naproti tomu veľkodušnosť je uvedomenie, že ide o dary, ktoré máte od Boha. Ruka v ruke s ňou kráča pokora, teda vedomie, že nie ste bohom sám pre seba, ale stvorenou bytosťou. Pyšní ľudia sú voči tejto pravde zaslepení. A precitnutie do vlastných nedostatkov ich môže bolieť. .vyrastali ste vo Francúzsku počas 60. a 70. rokov, keď západnými krajinami otriasalo povstanie mladých proti buržoáznym hodnotám ich rodičov. Aké to pre vás bolo?
Keď rozmýšľam nad tými rokmi, cítim ľútosť. Je mi ľúto tých demonštrantov, pretože kým oni protestovali, tu na Slovensku alebo v Rusku ste mali ľudí, ktorí zasvätili svoj život pravde. Takí ako váš Silvester Krčméry, ktorý vtedy sedel v base. Alebo Alexander Solženicyn, ktorý zvádzal osamotený zápas proti boľševizmu. Boli to ohromne veľkodušní ľudia, ktorí robili úžasné veci, zatiaľ čo osamelo hľadeli diablovi priamo do tváre. A v západnej Európe sme v tom istom čase mali ľudí zo strednej vrstvy, ktorí chceli len pohodlie a pôžitok, to všetko v boji proti zavedenému poriadku. To je malomyseľnosť na najvyššej úrovni. Mňa zachránilo len povedomie o ľuďoch ako Solženicyn na druhej strane. Pretože som dokázal porovnávať, kým ostatní nechceli počuť, čo sa za železnou oponou deje. .dnes sa opäť po západnom svete šíria protesty a revolučné nálady, ktoré smerujú proti establišmentu.
Medzi motívmi protestujúcich treba rozlišovať. Mnohí ľudia demonštrujú, lebo chcú peniaze, potešenie alebo práva, ktoré nemajú, ale im ani neprináležia. Nehľadajú spoločné dobro, majú akurát nároky, ktoré im spoločnosť údajne dlží. Ich pohnútky sú egoistické: Vy ostatní mi zabezpečte všetko a ja nepotrebujem dávať nič na oplátku. .ako ste sa vlastne od práva prepracovali k hlásaniu líderstva, založeného na klasickej náuke o cnostiach?
Právo bolo mojím povolaním, no veľa som popritom študoval filozofiu. Keď som na univerzite v Helsinkách prednášal o dejinách európskej integrácie, rozprával som študentom o Schumanovi, Monnetovi, Adenauerovi a DeGasperim. Boli týmito osobnosťami uchvátení. Pýtali sa ma, ako sa stali tým, čím boli. A ako dosiahnuť v živote podobne veľké veci. Toto vás univerzita nenaučí. Ide o filozofické otázky. A tak, keď som zavesil právo na klinec, oddal som sa tejto náuke o cnostnom líderstve, aby som pomohol ľuďom prebudiť túžbu nájsť vyšší zmysel života, vyvinúť kritériá pre svoje činy a v konečnom dôsledku dosiahnuť šťastie. To je ten veľký sen, ktorý snívam ja. Alexandre Havard (1962)
je francúzsky právnik a zakladateľ Havard Virtuous Leadership Institute. Jeho starí rodičia pochádzali z Ruska, odkiaľ ušli počas boľševickej revolúcie. Havard napísal knihu Zodpovedné líderstvo, ktorá vyšla v 15 jazykoch (tento rok aj v slovenčine). Pre potreby súčasnosti v nej oživuje starobylú náuku Aristotela, Augustína a Tomáša Akvinského o cnostiach. Slovensko navštívil na pozvanie Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy (CEBSI).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.