.ak to trochu zjednodušíme, prvých desať rokov od vzniku samostatného Slovenska dominovalo pravici Čarnogurského KDH, druhých desať rokov Dzurindova SDKÚ a v marci 2012 sa začne písať ďalšia, tretia etapa. Zatiaľ sa zdá, že pravica vstúpi do svojej najfragmentovanejšej fázy. Do parlamentu sa môže teoreticky dostať až šesť pravicových kandidátok a spolu až osem strán. Marec 2012 bude v mnohom opakom septembra 1998. Vtedy sa celá pravica zjednotila na kandidátke jednej volebnej strany SDK (a miesto ponúkla aj dvom ľavicovým straničkám), čo znamenalo, že neprepadol ani jeden hlas. Teraz to bude boj o každý jeden hlas, rozhodnúť môže prekvapivá osobnosť na kandidátke, počasie aj maličkosť z vlastnej minulosti. .koniec premiérky
Celý pohyb na pravici urýchlila kríza, ktorú vyvolali dve rozhodnutia Ivety Radičovej. Prvým bolo spojenie hlasovania o eurovale s vyslovením dôvery voči svojej vláde, a druhým rezignovaný odkaz, že nebude kandidovať v najbližších parlamentných voľbách. Radičová tak urýchlila čas a to, čo by inak možno trvalo roky, bude trvať týždne. Pravica, ktorá sa sama zlými rozhodnutiami zahnala do slepej uličky, sa stretne s realitou. A môže to byť osudové stretnutie.
Zastavme sa však ešte pri Ivete Radičovej. Práve jej osoba najlepšie ukazuje ilúzie pravicovej politiky ostatných rokov. Bolo ich niekoľko na každej úrovni. Straníckou ilúziou bola predstava, že pani profesorka dokáže zmeniť SDKÚ. Lenže stranu nemožno zmeniť bez straníkov a funkcionárov. Tí síce prínos Radičovej vedeli oceniť (napríklad v straníckych primárkach), na zmenu strany to však bolo málo. Radičová si nevytvorila žiadne mocenské zázemie, v regiónoch ani v poslaneckom klube, a až do posledných chvíľ sa správala viac ako solitér, než ako stranícky politik. Príznačný bol aj jej odchod. Namiesto toho, aby sa postarala o pár verných z Úradu vlády, ktorých by presadila na zodpovedajúce miesta na kandidátke, odišla len tak. Premiérskou a z času prezidentských volieb aj prezidentskou ilúziou bolo, že Iveta Radičová dokáže zjednotiť a viesť celú pravicu. Na niečo podobné však Radičová nemá povahu ani ideologické predpoklady. Príliš často sa správala prekvapivo, nedokázala doviesť mocenské zrážky do konca (napríklad s Ivanom Miklošom) a ideologicky bola príliš vľavo. A keďže Radičová nedokázala svoje postavenie využiť na to, aby ukáznila svojich protivníkov, tí jej napokon prerástli cez hlavu a ona chcela už len svätý pokoj. Otázkou je, či sa môže Iveta Radičová vrátiť v najbližších prezidentských voľbách. Mnohí jej prívrženci by si to určite želali, ale v tejto chvíli je to veľká neznáma. Namieste je asi trochu skepsy. Jednak preto, že Radičová bude za tri roky do istej miery politicky zabudnutá a jednak preto, že na jej miesto sa v SDKÚ presunie Lucia Žitňanská a možno aj niekto ďalší. Ako to už v politike býva, návrat je dvakrát taký ťažký, ako odchod. .kto je nepriateľ?
Ale ako sa vyvinie stranícka politika? Prvým dôležitým faktorom je priestor v politickom spektre. Tak ako posun SDKÚ do stredu pred poslednými voľbami otvoril priestor SaS, tak sa dnes – prvýkrát za 20 rokov – otvára priestor pre sklamaných voličov KDH. Béla Bugár síce pred rokom vyhral voľby vďaka svojej charizme, SMK však z politickej mapy nevymazal a tá ťaží z každého Bugárovho zaváhania.
Slovenskú politiku však tradične definuje aj to, kto je považovaný za nepriateľa. Pre pravicu to bol najskôr Vladimír Mečiar a následne Robert Fico. A práve to sa v októbri 2011 zmenilo. V okamihu pádu vlády totiž SDKÚ, KDH a Most-Híd začali tvrdý útok na SaS a zároveň sa spojili s Robertom Ficom. Pravica si vybrala tému eurovalu ako kľúč k tomu, kto je a nie je extrémista, a do rohu k Jánovi Slotovi zahnala aj Richarda Sulíka. Pavol Hrušovský (KDH) dokonca tvrdil, že Sulíkova strana sa diskvalifikovala. Týždeň po páde vlády sa teda zdalo, že Sulík je pre Dzurindu, Figeľa a Bugára neprijateľnejší partner ako Fico. A to je osudová zmena. Jedinou alternatívou voči vláde so Sulíkom je totiž vláda s Ficom. Každá jedna strana, ktorá odmietla Richarda Sulíka, tým de facto objala Robera Fica. Mikuláš Dzurinda si to minulý týždeň uvedomil a vyhlásil, že jeho strana so Smerom vládnuť nebude. Pôsobí to však nedôveryhodne, keďže súčasne odmieta aj Sulíka. .vojna liberálov
Čo nás teda čaká? Medzi SDKÚ a SaS už vypukla vojna o liberálnych voličov. Samozrejme, nebude to zápas o to, kto navrhne liberálnejší program. Ak aj príde reč na nejaké menšiny, skôr ako homosexuáli to budú azda Rómovia. Bude to však zaujímavý súboj. SDKÚ má síce lepšie zázemie v krajine (netreba zabúdať, že SaS v komunálnej politike takmer neexistuje), zároveň je však strana modrého štvorca historicky oslabená. Do volieb ju povedie opozeraný frázovitý Dzurinda, ideálny terč pre negatívnu kampaň. Bude to ten istý Dzurinda, ktorého pred vyše rokom zrazil k zemi tromi tlačovými besedami Robert Fico. Dzurinda je už zapísaný ako symbol straníckej korupcie a kupovania hlasov. Oslabený bude aj Ivan Mikloš. V Sulíkovi a Kollárovi totiž prvýkrát narazil na relevantnú ekonomickú konkurenciu a takisto sa „zašpinil“ v tom, čo Iveta Radičová nazvala ukážkovým príkladom straníckeho klientelizmu.
SDKÚ však bude mať aj dve silné zbrane. Tou prvou je samotná kampaň, ktorú robia (okrem Smeru) v SDKÚ asi najprofesionálnejšie. Tou druhou bude Lucia Žitňanská, ktorá bude vo svojich témach spravodlivosti a právneho štátu útočiť na Smer a „radičovsky“ tak vysielať lepší obraz o Dzurindovej strane.
Celkom dobre možno zhrnúť aj Sulíkove plusy a mínusy. Už to nie je ten sto nápadmi a osobným úspechom sršiaci nový politik, ktorý sa môže spoliehať na to, že bude zbierať protestné hlasy. Na vysoké percentá protestných voličov v Brezne a Považskej Bystrici zrejme môže zabudnúť. Len ťažko si možno predstaviť, že väčší úspech mu prinesú aj bývalí ministri Galko či Miškov. Celkom iste zase väčší priestor dostane mediálne zdatný Daniel Krajcer a veľkou otázkou bude aj to, či dokáže Sulík prísť aj s nejakou novou tvárou. Ak si vedenie SaS trúfne na negatívnu kampaň voči SDKÚ, mohli by sme zažiť niečo, čo ešte Slovensko nepozná. Od videošotov po bilbordy, ktoré môžu ďalej spochybňovať kredibilitu Dzurindu aj Mikloša. A samozrejme, veľký priestor dostane aj hlavný leitmotív kampane: my nejdeme s Ficom. Nebude však sám, keďže niečo podobné bude tvrdiť aj Matovičova kandidátka.
Najväčšou slabosťou bude v prípade Sulíka nedostatočná vážnosť. Mnohým pravicovým (aj nepravicovým) voličom bol jeho odpor voči eurovalu, a teda voči spolupráci s Nemcami a Francúzmi sympatický, ľudia však majú súčasne prirodzené obavy z možných následkov. Ivan Mikloš a Robert Fico budú tento strach aktívne živiť. Podobne ako imidž márnotratného asociála. Nuž a Sulík to len tak nenechá. Máme sa teda na čo tešiť. .matovič verzus KDH
Nuda však určite nebude ani v tej časti pravicového spektra, ktoré bude bojovať o hlasy konzervatívnejších voličov. Figeľovi kresťanskí demokrati budú mať pomerne nepríjemnú konkurenciu v podobe volebného projektu, s ktorým ide do volieb líder Obyčajných ľudí Igor Matovič. Ten ponúkol miesta na kandidátke svojho zoskupenia Konzervatívným demokratom Slovenska (KDS) okolo Vladimíra Palka a Františka Mikloška a tiež ľuďom z Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Podľa informácií .týždňa by KDS a OKS mali obsadiť po desať miest v druhej polovici kandidátky, na ktorej konci budú štyria doterajší poslanci za Obyčajných ľudí. Všetko však nakoniec môže byť ešte aj trochu inak. Politici OKS ešte minulý týždeň rokovali aj so stranou SaS, ktorá im podľa kuloárnych informácií tiež ponúkla miesta.
Prvú polovicu Matovičovej kandidátky by mali tvoriť nezávislé, celoslovensky či regionálne známe osobnosti. Práve v účasti nezávislých osobností spočíva aj riziko celého projektu. Ak sa totiž Igorovi Matovičovi nepodarí na kandidátku pritiahnuť dostatok rešpektovaných, dôveryhodných a aspoň trochu hodnotovo kompaktibilných osobností a volebnú listinu otvorí každému, kto sa mu bude ponúkať, celý projekt stratí serióznosť a dôveryhodnosť. Ak si to Matovič ustráži a bude v oslovovaní nezávislých tvárí úspešný, môže ponúknuť zaujímavú alternatívu pre mnohých sklamaných voličov pravice. Účasť politikov KDS v tomto predvolebnom projekte mu okrem oslovenia rôznych skupín protestných voličov dáva šancu zaloviť aj v tábore nespokojných voličov KDH. Najmä tých, ktorí by túto stranu radi volili aj kvôli niečomu inému, ako je len jej značka.
Kresťanskí demokrati totiž v kampani pravdepodobne neprekvapia ničím originálnym. V strane v týchto dňoch panuje pomerne veľká nervozita, keďže regionálne kádre sa chystajú zviesť bitku o miesta na kandidátke. Tento opakujúci sa rituál, plný intríg a zákulisných hier, je pre mnohých z nich vrcholom politickej sezóny a často aj jedinou reálnou politickou aktivitou. Nové programové nápady či zaujímavé tváre v tomto zápase ľudí, už príliš dlho zvyknutých žiť zo straníckej politiky, veľký priestor nedostanú. Pred voľbami tak budeme môcť sledovať KDH programovo šedivejšie a eurokonformnejšie ako kedykoľvek predtým. Navyše KDH, ktorého špičky dávajú z celej pravice najviac najavo, že spoločné vládnutie s Ficom by im vôbec neprekážalo. Ak ešte pred minulými parlamentnými voľbami politici KDH vážne hovorili o dvojcifernom výsledku, teraz si podobne trúfalé odhady pravdepodobne radšej odpustia. Namiesto sebavedomého prognózovania budú pokorne dúfať, že ich tradične verní voliči, najmä veriace ženy z vidieka, prídu k urnám v čo najväčšom počte a budú tiež nervózne čakať, koľko voličov im zoberie Matovič s Palkom a Mikloškom na kandidátke. .kto je väčší Maďar
Zaujímavý bude aj súboj medzi Mostom a SMK. Béla Bugár nie je na tom ideálne, jeho strana totiž prišla o ideológiu: spolupráca so Slovákmi jednoducho nefungovala. Bugár sa však nemôže za tri mesiace premeniť na čisto maďarskú stranu. Strana má navyše povesť, že je omotaná biznis záujmami. Otázkou bude, či sa maďarskí voliči vrátia k „sedliackej“ SMK. Zdá sa však, že pri tejto ponuke pravicových strán môže Bugár na slovenské hlasy zabudnúť. Tak ako pri Dzurindovi, aj pri Bugárovi však platí, že ho neradno podceňovať, osobitne nie v kampani.
Celý pohyb na pravici urýchlila kríza, ktorú vyvolali dve rozhodnutia Ivety Radičovej. Prvým bolo spojenie hlasovania o eurovale s vyslovením dôvery voči svojej vláde, a druhým rezignovaný odkaz, že nebude kandidovať v najbližších parlamentných voľbách. Radičová tak urýchlila čas a to, čo by inak možno trvalo roky, bude trvať týždne. Pravica, ktorá sa sama zlými rozhodnutiami zahnala do slepej uličky, sa stretne s realitou. A môže to byť osudové stretnutie.
Zastavme sa však ešte pri Ivete Radičovej. Práve jej osoba najlepšie ukazuje ilúzie pravicovej politiky ostatných rokov. Bolo ich niekoľko na každej úrovni. Straníckou ilúziou bola predstava, že pani profesorka dokáže zmeniť SDKÚ. Lenže stranu nemožno zmeniť bez straníkov a funkcionárov. Tí síce prínos Radičovej vedeli oceniť (napríklad v straníckych primárkach), na zmenu strany to však bolo málo. Radičová si nevytvorila žiadne mocenské zázemie, v regiónoch ani v poslaneckom klube, a až do posledných chvíľ sa správala viac ako solitér, než ako stranícky politik. Príznačný bol aj jej odchod. Namiesto toho, aby sa postarala o pár verných z Úradu vlády, ktorých by presadila na zodpovedajúce miesta na kandidátke, odišla len tak. Premiérskou a z času prezidentských volieb aj prezidentskou ilúziou bolo, že Iveta Radičová dokáže zjednotiť a viesť celú pravicu. Na niečo podobné však Radičová nemá povahu ani ideologické predpoklady. Príliš často sa správala prekvapivo, nedokázala doviesť mocenské zrážky do konca (napríklad s Ivanom Miklošom) a ideologicky bola príliš vľavo. A keďže Radičová nedokázala svoje postavenie využiť na to, aby ukáznila svojich protivníkov, tí jej napokon prerástli cez hlavu a ona chcela už len svätý pokoj. Otázkou je, či sa môže Iveta Radičová vrátiť v najbližších prezidentských voľbách. Mnohí jej prívrženci by si to určite želali, ale v tejto chvíli je to veľká neznáma. Namieste je asi trochu skepsy. Jednak preto, že Radičová bude za tri roky do istej miery politicky zabudnutá a jednak preto, že na jej miesto sa v SDKÚ presunie Lucia Žitňanská a možno aj niekto ďalší. Ako to už v politike býva, návrat je dvakrát taký ťažký, ako odchod. .kto je nepriateľ?
Ale ako sa vyvinie stranícka politika? Prvým dôležitým faktorom je priestor v politickom spektre. Tak ako posun SDKÚ do stredu pred poslednými voľbami otvoril priestor SaS, tak sa dnes – prvýkrát za 20 rokov – otvára priestor pre sklamaných voličov KDH. Béla Bugár síce pred rokom vyhral voľby vďaka svojej charizme, SMK však z politickej mapy nevymazal a tá ťaží z každého Bugárovho zaváhania.
Slovenskú politiku však tradične definuje aj to, kto je považovaný za nepriateľa. Pre pravicu to bol najskôr Vladimír Mečiar a následne Robert Fico. A práve to sa v októbri 2011 zmenilo. V okamihu pádu vlády totiž SDKÚ, KDH a Most-Híd začali tvrdý útok na SaS a zároveň sa spojili s Robertom Ficom. Pravica si vybrala tému eurovalu ako kľúč k tomu, kto je a nie je extrémista, a do rohu k Jánovi Slotovi zahnala aj Richarda Sulíka. Pavol Hrušovský (KDH) dokonca tvrdil, že Sulíkova strana sa diskvalifikovala. Týždeň po páde vlády sa teda zdalo, že Sulík je pre Dzurindu, Figeľa a Bugára neprijateľnejší partner ako Fico. A to je osudová zmena. Jedinou alternatívou voči vláde so Sulíkom je totiž vláda s Ficom. Každá jedna strana, ktorá odmietla Richarda Sulíka, tým de facto objala Robera Fica. Mikuláš Dzurinda si to minulý týždeň uvedomil a vyhlásil, že jeho strana so Smerom vládnuť nebude. Pôsobí to však nedôveryhodne, keďže súčasne odmieta aj Sulíka. .vojna liberálov
Čo nás teda čaká? Medzi SDKÚ a SaS už vypukla vojna o liberálnych voličov. Samozrejme, nebude to zápas o to, kto navrhne liberálnejší program. Ak aj príde reč na nejaké menšiny, skôr ako homosexuáli to budú azda Rómovia. Bude to však zaujímavý súboj. SDKÚ má síce lepšie zázemie v krajine (netreba zabúdať, že SaS v komunálnej politike takmer neexistuje), zároveň je však strana modrého štvorca historicky oslabená. Do volieb ju povedie opozeraný frázovitý Dzurinda, ideálny terč pre negatívnu kampaň. Bude to ten istý Dzurinda, ktorého pred vyše rokom zrazil k zemi tromi tlačovými besedami Robert Fico. Dzurinda je už zapísaný ako symbol straníckej korupcie a kupovania hlasov. Oslabený bude aj Ivan Mikloš. V Sulíkovi a Kollárovi totiž prvýkrát narazil na relevantnú ekonomickú konkurenciu a takisto sa „zašpinil“ v tom, čo Iveta Radičová nazvala ukážkovým príkladom straníckeho klientelizmu.
SDKÚ však bude mať aj dve silné zbrane. Tou prvou je samotná kampaň, ktorú robia (okrem Smeru) v SDKÚ asi najprofesionálnejšie. Tou druhou bude Lucia Žitňanská, ktorá bude vo svojich témach spravodlivosti a právneho štátu útočiť na Smer a „radičovsky“ tak vysielať lepší obraz o Dzurindovej strane.
Celkom dobre možno zhrnúť aj Sulíkove plusy a mínusy. Už to nie je ten sto nápadmi a osobným úspechom sršiaci nový politik, ktorý sa môže spoliehať na to, že bude zbierať protestné hlasy. Na vysoké percentá protestných voličov v Brezne a Považskej Bystrici zrejme môže zabudnúť. Len ťažko si možno predstaviť, že väčší úspech mu prinesú aj bývalí ministri Galko či Miškov. Celkom iste zase väčší priestor dostane mediálne zdatný Daniel Krajcer a veľkou otázkou bude aj to, či dokáže Sulík prísť aj s nejakou novou tvárou. Ak si vedenie SaS trúfne na negatívnu kampaň voči SDKÚ, mohli by sme zažiť niečo, čo ešte Slovensko nepozná. Od videošotov po bilbordy, ktoré môžu ďalej spochybňovať kredibilitu Dzurindu aj Mikloša. A samozrejme, veľký priestor dostane aj hlavný leitmotív kampane: my nejdeme s Ficom. Nebude však sám, keďže niečo podobné bude tvrdiť aj Matovičova kandidátka.
Najväčšou slabosťou bude v prípade Sulíka nedostatočná vážnosť. Mnohým pravicovým (aj nepravicovým) voličom bol jeho odpor voči eurovalu, a teda voči spolupráci s Nemcami a Francúzmi sympatický, ľudia však majú súčasne prirodzené obavy z možných následkov. Ivan Mikloš a Robert Fico budú tento strach aktívne živiť. Podobne ako imidž márnotratného asociála. Nuž a Sulík to len tak nenechá. Máme sa teda na čo tešiť. .matovič verzus KDH
Nuda však určite nebude ani v tej časti pravicového spektra, ktoré bude bojovať o hlasy konzervatívnejších voličov. Figeľovi kresťanskí demokrati budú mať pomerne nepríjemnú konkurenciu v podobe volebného projektu, s ktorým ide do volieb líder Obyčajných ľudí Igor Matovič. Ten ponúkol miesta na kandidátke svojho zoskupenia Konzervatívným demokratom Slovenska (KDS) okolo Vladimíra Palka a Františka Mikloška a tiež ľuďom z Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Podľa informácií .týždňa by KDS a OKS mali obsadiť po desať miest v druhej polovici kandidátky, na ktorej konci budú štyria doterajší poslanci za Obyčajných ľudí. Všetko však nakoniec môže byť ešte aj trochu inak. Politici OKS ešte minulý týždeň rokovali aj so stranou SaS, ktorá im podľa kuloárnych informácií tiež ponúkla miesta.
Prvú polovicu Matovičovej kandidátky by mali tvoriť nezávislé, celoslovensky či regionálne známe osobnosti. Práve v účasti nezávislých osobností spočíva aj riziko celého projektu. Ak sa totiž Igorovi Matovičovi nepodarí na kandidátku pritiahnuť dostatok rešpektovaných, dôveryhodných a aspoň trochu hodnotovo kompaktibilných osobností a volebnú listinu otvorí každému, kto sa mu bude ponúkať, celý projekt stratí serióznosť a dôveryhodnosť. Ak si to Matovič ustráži a bude v oslovovaní nezávislých tvárí úspešný, môže ponúknuť zaujímavú alternatívu pre mnohých sklamaných voličov pravice. Účasť politikov KDS v tomto predvolebnom projekte mu okrem oslovenia rôznych skupín protestných voličov dáva šancu zaloviť aj v tábore nespokojných voličov KDH. Najmä tých, ktorí by túto stranu radi volili aj kvôli niečomu inému, ako je len jej značka.
Kresťanskí demokrati totiž v kampani pravdepodobne neprekvapia ničím originálnym. V strane v týchto dňoch panuje pomerne veľká nervozita, keďže regionálne kádre sa chystajú zviesť bitku o miesta na kandidátke. Tento opakujúci sa rituál, plný intríg a zákulisných hier, je pre mnohých z nich vrcholom politickej sezóny a často aj jedinou reálnou politickou aktivitou. Nové programové nápady či zaujímavé tváre v tomto zápase ľudí, už príliš dlho zvyknutých žiť zo straníckej politiky, veľký priestor nedostanú. Pred voľbami tak budeme môcť sledovať KDH programovo šedivejšie a eurokonformnejšie ako kedykoľvek predtým. Navyše KDH, ktorého špičky dávajú z celej pravice najviac najavo, že spoločné vládnutie s Ficom by im vôbec neprekážalo. Ak ešte pred minulými parlamentnými voľbami politici KDH vážne hovorili o dvojcifernom výsledku, teraz si podobne trúfalé odhady pravdepodobne radšej odpustia. Namiesto sebavedomého prognózovania budú pokorne dúfať, že ich tradične verní voliči, najmä veriace ženy z vidieka, prídu k urnám v čo najväčšom počte a budú tiež nervózne čakať, koľko voličov im zoberie Matovič s Palkom a Mikloškom na kandidátke. .kto je väčší Maďar
Zaujímavý bude aj súboj medzi Mostom a SMK. Béla Bugár nie je na tom ideálne, jeho strana totiž prišla o ideológiu: spolupráca so Slovákmi jednoducho nefungovala. Bugár sa však nemôže za tri mesiace premeniť na čisto maďarskú stranu. Strana má navyše povesť, že je omotaná biznis záujmami. Otázkou bude, či sa maďarskí voliči vrátia k „sedliackej“ SMK. Zdá sa však, že pri tejto ponuke pravicových strán môže Bugár na slovenské hlasy zabudnúť. Tak ako pri Dzurindovi, aj pri Bugárovi však platí, že ho neradno podceňovať, osobitne nie v kampani.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.