Voľby prebehli bez vážnych incidentov a triumf bol nespochybniteľný: 54 percent hlasov v prospech Cristiny Kirchnerovej. Na ďalekom druhom mieste za ňou skončil o desať rokov starší kandidát socialistov, lekár Hermes Binner, so sedemnástimi percentami. Taký výrazný úspech, aký si vybojovala Cristina Kirchnerová, naposledy zaznamenal muž, ktorý patrí k najvýraznejším postavám argentínskych dejín: generál Juan Domingo Perón pri svojom treťom zvolení v roku 1973. .neplánovaná kandidatúra
Ešte nedávno sa pritom o stredoľavej političke Cristine Kirchnerovej hovorilo, že o opätovné zvolenie za prezidentku sa nebude usilovať, pretože po vzájomnej dohode prenechá priestor svojmu manželovi Néstorovi Kirchnerovi, ktorý bol prezidentom ešte pred ňou. Manželské striedanie však nenastalo – Néstor Kirchner zomrel 27. októbra 2010 na zlyhanie srdca. Po jeho smrti sa Cristina Kirchnerová rozhodla kandidovať aj druhý raz.
Pravdepodobne to nebolo jednoduché rozhodovanie. Cristina Kirchner bola v očiach mnohých Argentínčanov tou poslednou osobou, za ktorú by pri voľbách hlasovali. V roku 2009 mala ako prezidentka dôveru sotva 30 percent obyvateľov. Prekvapenie z aktuálneho volebného výsledku dala aj najavo: „Keby som bola o takýchto číslach hovorila len pred dvoma rokmi, boli by ma považovali za šialenú,“ uviedla po zverejnení svojho víťazstva staronová prezidentka. .perónisti
Politika pozná viac príbehov o vstávaní z popola a toto je jeden z nich. Píše si ho rozhľadená, inteligentná žena so silnou vôľou, ktorá naplno využíva svoje šance.
Cristina Fernandezová sa narodila v roku 1953 v argentínskom La Plata, na predmestí Ringuelet. Dostala dobré vzdelanie, vyštudovala právo na Národnej univerzite v La Plata a v sedemdesiatych rokoch počas štúdia aktívne pôsobila ako členka organizácie mladých perónistov. Odkaz generála Peróna formoval jej politické uvažovanie a tiež vzťahy – počas štúdia sa spoznala s Néstorom Kirchnerom a spojila ich nielen vzájomná príťažlivosť, ale aj názorová zhoda. Manželia vytvorili obdivovaný tandem, ktorý, ako sa zdalo, mal pred sebou veľkú politickú budúcnosť. Potom však prišiel vojenský prevrat – v roku 1975 prevzala moc argentínska armáda. Vzdala sa jej až v roku 1983 uprostred silnejúcich protestov ľudí, ktorí mali dosť domácej autoritatívnej vlády i zahraničných debaklov (v roku 1982 junta prišla vo vojne s Veľkou Britániou o Falklandy).
Počas vojenskej vlády sa Kirchnerovci utiahli do Río Gallegos, hlavného mesta patagónskej provincie Santa Cruz. Obaja sa venovali právnickej praxi. Až po návrate demokracie sa opäť obrátili k politike. Cristina bola dvakrát zvolená za Santa Cruz do argentínskeho Senátu, jedno obdobie bola členkou Poslaneckej snemovne, za svojho pôsobenia ostro kritizovala prezidenta Carlosa Menema. V roku 2003 sa prezidentom stal Néstor Kirchner a Cristina Kirchner sa stala prvou dámou Argentíny – aktívnou, bojovnou prvou dámou, ktorá odmietala stáť v manželovom tieni. .mrazivo úprimné dojatie
V roku 2007 sa v Argentíne konali prezidentské voľby, v ktorých Néstor Kirchner nekandidoval. Zvíťazila v nich Cristina Kirchnerová, dokonca hneď v prvom kole s vyše 45 percentami hlasom. Spočiatku slávila ako prezidentka úspechy, časom však, najmä v dôsledku hospodárskej krízy, upadla u Argentínčanov do nemilosti. Dostala sa do sporu s poľnohospodármi, ktorí odmietali zvýšenie daní. Vypukli demonštrácie a v roku 2008 prišlo k nepokojom, osobitne v Buenos Aires. Nepomohla jej ani vlastenecká téma: oficiálne vyhlásila „neodňateľné právo“ Argentíny na Falklandy (Malvíny).
V tomto období Cristina Kirchnerová nemohla ani snívať o tom, že by ju ľud miloval tak ako Evu Perónovú. Argentína však po období hospodárskeho úpadku opäť zažila rast. Zníženie nezamestnanosti, rast príjmov a investícií naladili Argentínčanov pozitívnejšie aj voči prezidentke. A časť Kirchnerovej politických problémov sa paradoxne vyriešila aj po tom, čo ju zasiahla osobná strata.
V októbri roku 2010 umrel Néstor Kirchner. Po manželovej smrti sa Cristina Kirchnerová objavuje na verejnosti prakticky stále v čiernom oblečení a všemožne dáva najavo, že chce pokračovať v jeho politickom diele. S trochou cynizmu možno povedať, že voliči dostali to, čo potrebovali vidieť: mäkšiu, citlivejšiu a na konsenzus náchylnejšiu političku. Cristinu nie ako ženu zo železa, ale ako dámu v ťažkostiach, ktorú treba rytiersky chrániť. Inými slovami, voliť. Stereotypy? Cristina Kirchnerová, ktorá zjemnenie vyvážila predvolebným sloganom Fuerza Argentina (Argentínska sila), ich využila. Opozícia nenašla pôsobivého protikandidáta, aby vyvážila apel vdovy v smútku, ktorá plamenne reční o potrebe pracovať pre vlasť. Tie dojaté pohľady Cristiny Kirchnerovej pôsobili totiž v tejto kampani až mrazivo úprimne.
Ešte nedávno sa pritom o stredoľavej političke Cristine Kirchnerovej hovorilo, že o opätovné zvolenie za prezidentku sa nebude usilovať, pretože po vzájomnej dohode prenechá priestor svojmu manželovi Néstorovi Kirchnerovi, ktorý bol prezidentom ešte pred ňou. Manželské striedanie však nenastalo – Néstor Kirchner zomrel 27. októbra 2010 na zlyhanie srdca. Po jeho smrti sa Cristina Kirchnerová rozhodla kandidovať aj druhý raz.
Pravdepodobne to nebolo jednoduché rozhodovanie. Cristina Kirchner bola v očiach mnohých Argentínčanov tou poslednou osobou, za ktorú by pri voľbách hlasovali. V roku 2009 mala ako prezidentka dôveru sotva 30 percent obyvateľov. Prekvapenie z aktuálneho volebného výsledku dala aj najavo: „Keby som bola o takýchto číslach hovorila len pred dvoma rokmi, boli by ma považovali za šialenú,“ uviedla po zverejnení svojho víťazstva staronová prezidentka. .perónisti
Politika pozná viac príbehov o vstávaní z popola a toto je jeden z nich. Píše si ho rozhľadená, inteligentná žena so silnou vôľou, ktorá naplno využíva svoje šance.
Cristina Fernandezová sa narodila v roku 1953 v argentínskom La Plata, na predmestí Ringuelet. Dostala dobré vzdelanie, vyštudovala právo na Národnej univerzite v La Plata a v sedemdesiatych rokoch počas štúdia aktívne pôsobila ako členka organizácie mladých perónistov. Odkaz generála Peróna formoval jej politické uvažovanie a tiež vzťahy – počas štúdia sa spoznala s Néstorom Kirchnerom a spojila ich nielen vzájomná príťažlivosť, ale aj názorová zhoda. Manželia vytvorili obdivovaný tandem, ktorý, ako sa zdalo, mal pred sebou veľkú politickú budúcnosť. Potom však prišiel vojenský prevrat – v roku 1975 prevzala moc argentínska armáda. Vzdala sa jej až v roku 1983 uprostred silnejúcich protestov ľudí, ktorí mali dosť domácej autoritatívnej vlády i zahraničných debaklov (v roku 1982 junta prišla vo vojne s Veľkou Britániou o Falklandy).
Počas vojenskej vlády sa Kirchnerovci utiahli do Río Gallegos, hlavného mesta patagónskej provincie Santa Cruz. Obaja sa venovali právnickej praxi. Až po návrate demokracie sa opäť obrátili k politike. Cristina bola dvakrát zvolená za Santa Cruz do argentínskeho Senátu, jedno obdobie bola členkou Poslaneckej snemovne, za svojho pôsobenia ostro kritizovala prezidenta Carlosa Menema. V roku 2003 sa prezidentom stal Néstor Kirchner a Cristina Kirchner sa stala prvou dámou Argentíny – aktívnou, bojovnou prvou dámou, ktorá odmietala stáť v manželovom tieni. .mrazivo úprimné dojatie
V roku 2007 sa v Argentíne konali prezidentské voľby, v ktorých Néstor Kirchner nekandidoval. Zvíťazila v nich Cristina Kirchnerová, dokonca hneď v prvom kole s vyše 45 percentami hlasom. Spočiatku slávila ako prezidentka úspechy, časom však, najmä v dôsledku hospodárskej krízy, upadla u Argentínčanov do nemilosti. Dostala sa do sporu s poľnohospodármi, ktorí odmietali zvýšenie daní. Vypukli demonštrácie a v roku 2008 prišlo k nepokojom, osobitne v Buenos Aires. Nepomohla jej ani vlastenecká téma: oficiálne vyhlásila „neodňateľné právo“ Argentíny na Falklandy (Malvíny).
V tomto období Cristina Kirchnerová nemohla ani snívať o tom, že by ju ľud miloval tak ako Evu Perónovú. Argentína však po období hospodárskeho úpadku opäť zažila rast. Zníženie nezamestnanosti, rast príjmov a investícií naladili Argentínčanov pozitívnejšie aj voči prezidentke. A časť Kirchnerovej politických problémov sa paradoxne vyriešila aj po tom, čo ju zasiahla osobná strata.
V októbri roku 2010 umrel Néstor Kirchner. Po manželovej smrti sa Cristina Kirchnerová objavuje na verejnosti prakticky stále v čiernom oblečení a všemožne dáva najavo, že chce pokračovať v jeho politickom diele. S trochou cynizmu možno povedať, že voliči dostali to, čo potrebovali vidieť: mäkšiu, citlivejšiu a na konsenzus náchylnejšiu političku. Cristinu nie ako ženu zo železa, ale ako dámu v ťažkostiach, ktorú treba rytiersky chrániť. Inými slovami, voliť. Stereotypy? Cristina Kirchnerová, ktorá zjemnenie vyvážila predvolebným sloganom Fuerza Argentina (Argentínska sila), ich využila. Opozícia nenašla pôsobivého protikandidáta, aby vyvážila apel vdovy v smútku, ktorá plamenne reční o potrebe pracovať pre vlasť. Tie dojaté pohľady Cristiny Kirchnerovej pôsobili totiž v tejto kampani až mrazivo úprimne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.