Podávajú sa na slano aj na sladko, podľa toho, čo do nich zabalíme. Najväčšej obľube sa tešia tie s dusenou kapustou či kačacou pečeňou, zo sladkých sú absolútnou jednotkou tie plnené makom. Kto by dokázal odolať domácim lokšiam?

Po prelome tisícročia sa vo svete vysokej kuchyne začali diať zázračné veci. Hladné oči všetkých gurmánov sa čoraz viac začali odvracať od kulinárskeho majstrovstva baskických a katalánskych kuchárov k tým zo severnejších krajín. Medzi všetkými z nich vyčnieval René Redzepi.

Hubárska sezóna je v plnom prúde, sociálne siete sa zapĺňajú nevyžiadanými fotkami plných košíkov, dovolenkujúcich potomkov vystriedali lesknúce sa klobúky hríbov, kozákov a suchohríbov. Z každého koša však vytŕča vždy huba, ktorú na prvý pohľad spozná každý: bedľa.

Pomaly, ale iste pozorujeme vo večerných kluboch nový fenomén. Pandemické pitie gin-tonicu pomaly odoznieva a do popredia sa sunú miešané nápoje síce s plným ginovým telom, no s oveľa pestrejšou a frivolnejšou receptúrou. Po Angličanovi prichádza Talian: Negroni.

Studené misy a na nich rôzne antipasty. Medzi nimi však kraľuje jedna lahôdka, ktorá nikdy nesmie chýbať: krásne tenučká až priesvitná, trhá sa v rukách a na jazyku rozpúšťa. Najznámejšia talianska sušená šunka, ktorej chuť zrela tisícročia – prosciutto crudo.

Už je pozbierané. V sudoch to kvasí a nadúva sa, na povrchu dýchajúca hmota vytvára čudný tmavohnedý koberec. Takto to potrvá päť šesť týždňov, aby sa z krásnych modrých sliviek napokon po vypálení stal ikonický východoeurópsky nápoj: slivovica.

Našinec sa s ním už určite už stretol. Prinajmenšom na dovolenke v Egypte či vo východnom Stredomorí. Cítil ho skoro všade: v pečive či na dusenom mäse. Niektorí si zas v obchodoch s orientálnymi pochúťkami všimli syrové guľôčky obalené čudným korením za´atar.

Písali sme tu o rôznych talianskych jedlách z cestovín a pri všetkých sa použitie masla či smotany spomínalo ako smrteľný hriech. Kde sa potom vzala móda vytvárať husté, smotanové omáčky a servírovať ich hosťom? Môžu za to fettuccine Alfredo.

Vyzerajú podobne ako slávne uhliarske špagety, no nie sú to ony. V súčasnosti sú na vzostupe, možno preto, že na rozdiel od spaghetti alla carbonara pochádzajú naozaj z Talianska a sú ľahšie. Cacio e pepe (čítame kačo e pepe).

Na prvý pohľad vyzerá ako kopček čudného zrnitého pudingu s pozlátenou pokrývkou. Keď však človek podíde bližšie, zistí, že ide len o uvarenú ryžu. Sklamanie je však okamžite preč, keď tú ryžu ochutná. Je to poklad. Tahdig.