Ak by som si mal vybrať slovenskú osobnosť 20.storočia, nebol by to ani Štefánik, ani Hlinka, ale Vladimír Jukl. To, že bol menej známy, je jedna z jeho kľúčových kvalít.
Programové vyhlásenie vlády neprinieslo žiadne prekvapenie. Je to program strany, ktorá verí v pokrok, riadený štátom. V poriadku, nech sa páči. Ale kde je, páni a dámy z ľavice, nejaký nápad?
S potešením oznamujem, že .týždeň, jeho ľudia a príspevky získali najviac Novinárskych cien za rok 2011 spomedzi všetkých médií na Slovensku. Získali sme celkovo 6 hlavných cien.
Útok na nášho priateľa a autora Tomáša Janovica a jeho manželku je otrasný z viacerých hľadísk. Eva Čobejová o tom píše na strane 9. Mne sa okrem osobného hľadiska zdá dôležitá najmä symbolika.
Po voľbách sa verejná diskusia točí okolo otázky, či sa Smer zmenil, alebo to iba hrá. Prevažuje pozitívna odpoveď. Prílišný strach z vlády jednej strany a potreba nádeje akosi zastiera zrak.
Všetkému, čo sa opakuje, hrozí zovšednenie a nuda, v ktorej ľahko uniká podstata. Prešla Veľká noc, najväčší sviatok našej civilizácie – hrozí aj jej arcipríbehu nuda?
Bude druhá Ficova vláda iná ako prvá? V čom? Je dnešné správanie sa Smeru iba taktikou, ktorou nechcú stratiť možných koaličných partnerov o štyri roky, keď stratia väčšinu?
Minulotýždňová obálka s karikatúrou Mikuláša Dzurindu vyvolala veľké diskusie. Prekročili sme ňou hranice slušnosti, vkusu a podliezli sme vlastnú latku kvality?
Niekomu je za ním ľúto, iný je rád, že končí. Niekto zdôrazňuje jeho zásluhy na poeurópštení Slovenska, iný v ňom vidí zosobnenie podrazov a korupcie. Kto je Mikuláš Dzurinda?
Za 21 rokov zažilo Slovensko mnohé dramatické chvíle. Tieto voľ by k nim nepatria, hoci, paradoxne, znamenajú vládu jednej strany bez silného súpera. Na drámu chýba morálne oprávnenie porazených.
