Keď sa nám rok chýli k zavŕšeniu a vynára sa potreba bilancovať, nevyhnutne to vyvoláva aj myšlienky na to, ako pokračovať. To sa okrem nášho osobného života týka, samozrejme, aj toho verejného.

Staré známe obavy opäť ožívajú v súvislosti s dnešnou vojnou na Ukrajine a krízou svetového poriadku. Často sa diskutuje riziko „eskalácie“ lokálnej vojny do svetovej: informovane, neinformovane aj úplne dezinformovane. Pritom sa môže stratiť zo zreteľa problém vojen, ktoré nemusia eskalovať, no ani skončiť.

Už viackrát, a v týchto dňoch novembrových spomienok nadovšetko, som sa pristihol pri tom, že míňam nadmieru energie na prinútenie sa k optimizmu, na „vyžmýkanie“ posledných zvyškov viery v možnosť nejakej zmeny k lepšiemu. Nie zázračného skoku do svetlého zajtrajška. Stačilo by, keby sa prelomil ten bludný kruh prehlbujúceho sa úpadku.

Nedávno uplynulý pamätný Deň reformácie je vhodná, hoci akiste nie jediná príležitosť pripomenúť si niektoré aspekty duchovnej krízy nastupujúceho moderného veku. Aj vtedy prinášalo tušenie zmien aj snahu o nový pohľad, ba návrat do minulosti. A ak uvažujeme konkrétne o reformácii, nemôžeme opomenúť učenie apoštola Pavla.

Terorizmus existuje, o tom niet pochýb. Je to však jedno zo slov, ktorých výklad môže zaberať nesmierne širokú škálu významov. O to horšie, ak sú to významy nabité extrémne negatívnymi emóciami. Sotva potom môžeme byť prekvapení, ak k tomu pristúpi aj zneužívanie.

Máme „zlatý“ október, ale blíži sa november, mesiac revolučných výročí, spolu s ním sa vracajú isté spomienky a spolu so spomienkami isté otázky; možno známe, ale s novou naliehavosťou v dobe, ktorá je citeľne cynickejšia.

Dramatické dianie vo svete aj neradostný stav vnútri štátov, vrátane tzv. vyspelých demokracií, akoby znovu podporoval názory, že politika je od morálky nielen oddeliteľná, ale že dokonca jej výkon si vyžaduje úplné odhodenie morálnych zábran, prípadne vypracovanie novej, revolučnej morálky.

Demokratické spoločnosti alebo tiež „slobodný svet“ obchádza strašidlo. Strašidlo polarizácie. Delíme sa na znepriatelené tábory, ktoré spolu prestávajú komunikovať. Niekedy sa zdá, že zostáva už len boj. Alebo nás má zachrániť úplná ľahostajnosť?

„... spoločnosť, ktorá si zvykla chápať seba samú z hľadiska všeobecne platného cieľa, nemôže stratiť vieru v tento cieľ bez toho, aby upadla do úplného zmätku.“ Leo Strauss: Obec a človek (1964)

Naše verejné debaty sú plné „štátu“. Raz voláme po jeho obmedzení, zrušení či rozpustení v niečom inom (aj vtedy, keď nevieme v čom, dozaista to bude niečo skvelé). Inokedy od neho chceme riešenie bezmála všetkých našich životných problémov.