Hovoriť o priebehu a výsledkoch veľkých vojen v jazyku štatistiky je skľučujúce. Povznášajúcejšie by boli príbehy o hrdinských činoch jednotlivcov a rekonštrukcie slávnych bitiek. Ale poézia slávnych udalostí má svoje prozaické okolnosti a ich próza zahŕňa aj motívy hororu, tragédie a nevysloviteľného smútku.

Aj keď úspech strategického bombardovania v druhej svetovej vojne môžeme pokladať za nepochybný, jeho povaha sa nakoniec mohla líšiť od pôvodných koncepcií, predstáv či výpočtov. Aj dnes dá istú námahu pochopiť ho v adekvátnych proporciách a kontexte.

Hovoriť o leteckej vojne, o dejinách tápania pri hľadaní jej taktických postupov a stratégií, znamená hovoriť o histórii, ktorá nie je uzavretá a dnes znova nadobúda nové, neraz znepokojivé podoby a súvislosti.

Počujeme to každú chvíľu. Žiadne prekvapenie, ak na to narazíme aj pri politických debatách. Niekto zatrúbi nejakú kolosálnu sprostosť a nedá si ju vyhovoriť, lebo má na ňu logické dôvody. A tá logika sa mu zdá byť nepriestrelná.

Reč je o súčasných pojmových zmätkoch v morálke a politike. Nemám veľmi rád výraz „postfaktuálna doba“. Aj preto, že tento výraz môže niekto čítať ako vyhlásenie, že už žiadne fakty neexistujú či prinajmenšom stratili cenu, a že je to hotová vec.

To, čo sa okolo nás deje, nevrhá na našu ľudskú povahu lichotivé svetlo. Priamo za chrbtom máme vojnu, sme svedkami barbarských skutkov, o akých mnohí z nás naďalej vyhlasujú, že predsa do tejto doby nepatria, že sú pod jej úroveň. Nepatria? A kam teda patria?

Aj keď dnešné konštatovania o začiatku novej studenej vojny neznejú veselo, môžu byť príležitosťou na vyjasnenie si pojmov a situácie, ktorej musíme čeliť, pokiaľ možno úspešne. Pravda, ak sme ešte nezabudli na dôvody, prečo by sme to vôbec mali robiť.

Spomienka na február 1948 vyvoláva nepríjemné asociácie. Nie pre riziko doslovného opakovania udalostí; dejiny sa nepohybujú mechanicky v kruhu. A predsa sa v udalostiach môžu prejavovať isté konštanty, ktoré pôsobia na správanie aktérov; a aj následky takéhoto správania môžu byť podobné.

Po tom, čo sme tu naposledy hovorili o konfrontácii kresťanstva v 20. storočí s nacizmom, komunizmom a ďalšími ideologickými hnutiami, som si musel s ľútosťou uvedomiť, že tu zostalo príliš mnoho nedopovedaného. Spomínaná konfrontácia bola len vyvrcholením oveľa dlhšieho vývoja. A ani tu, ako je zrejmé, sa príbeh nekončí.

Problém nie je neznámy, a predsa ho tu máme v novej podobe, na ktorú nemusíme byť pripravení. Je aj dnešný a slovenský, no jeho kontext je oveľa širší a starší. Kresťanská cirkev (povedané so široko ekumenickým záberom) je znova v stave skúšky. A v krízach vyvstávajú pokušenia hľadania pochybných spojenectiev.