Keď v januári roku 1965 zomrel Winston Churchill, Leo Strauss pri tejto príležitosti začal svoju prednášku z politickej filozofie pripomenutím povahy politiky pre tých, ktorí sa ňou zaoberajú ako študijným predmetom a musia túto jej povahu správne poznať.

Pamätám si na jeden z roztomilých kreslených vtipov od Vladimíra Renčína. Muž s rádiovkou a muž so štvorlístkom medzi zubami: jeden z nich púšťa z rúk ľudský mozog, dohovárajúc mu: „Tak běž, a pamatuj, že není důležité vyhrát, ale zúčastnit se!“

Výsledky druhej svetovej vojny sú naďalej s nami. Za ich dedičstvo, akokoľvek sprostredkované, môžeme pokladať aj viacero aktuálnych medzinárodných problémov a konfliktov. Lekciu tejto vojny nemôžeme opomenúť ani pri úvahách o dnešnom svetovom rozložení síl a potenciáli jeho zmien.

Téma nebude leto, ale predsa sa núka pri ňom začať: leto je totiž pre mnohých príležitosť tárať o konci sveta. Už zase je jasná nielen obloha, ale aj to, kto za to môže. A že celá doterajšia civilizácia je „celé zle“, všetko treba rozbiť a postaviť odznova, tentokrát poriadne. A odstrániť tých, ktorí...

Nové kolo globálnej konfrontácie demokracií s rôznymi „alternatívami“ režimov založených na svojvôli a neslobode nás núti oprášiť niektoré z minulosti známe otázky. A čuduj sa, pokrokový svet, tie otázky sa môžu začať javiť neotrepane nové. Ani tie odpovede nie sú také samozrejmé, ako sa zdalo.

V máji 1940 sa v Dunkerque vojská Britského expedičného zboru so zvyškami francúzskych a belgických spojencov ocitli v obkľúčení medzi nemeckými vojskami a morom, ktoré delilo francúzsku pevninu od britských ostrovov. Stovkám tisícov spojeneckých vojakov hrozilo nemecké zajatie. Jedinou únikovou cestou bolo more.

Máme viac než tri dekády od pádu železnej opony aj od konca tunajšieho komunistického režimu. A znova trpíme úzkosťou ohľadom našej destinácie. Budeme Východ alebo Západ? Kam teda patríme? A čo pre nás znamená Západ v politickom zmysle?

Vojna na Ukrajine zobudila demokratickú časť sveta do reality novej studenej vojny, podobne ako niekdajšia vojna v Kórei (1950 – 1953) definitívne zobudila svet do tej studenej vojny, ktorú dnes študujeme ako históriu. No pozor, ani tá stará studená vojna sa celkom neskončila.

Túto tému sme preberali už viackrát, no treba sa k nej vracať. Demokratické zriadenie nie je samozrejmosť. Kým toto píšem, ešte stále tu je. Ak ho chceme zachovať a chceme o potrebe toho presvedčiť aj iných, mali by sme mu rozumieť: jeho zmyslu, povahe, pôvodu a hodnote.

Nervózna a sklamaná atmosféra v krajine smerujúcej k ďalším predčasným voľbám kontrastuje s radosťou v roku 1989 a bezprostredne po ňom. Tento odliv demokratického nadšenia však nie je slovenské špecifikum. Má svoj medzinárodný kontext.